KDE MÁ OPOZÍCIA SVOJHO PÁNA

Kŕčovitá snaha, s ktorou sa opoziční politici usilujú presvedčiť časť voličov, že aj oni majú radi Slovensko, je často komická. Na to, aby ste sa stali vlastencami, nestačí účelovo pred voľbami zamávať vlajkou na Bradle, falošne zaspievať hymnu alebo naučiť sa „túto krajinu“ volať aspoň pred kamerami „naším Slovenskom“ – zvlášť, ak sa v závere dňa pozabudnete a prezradíte, že s nezávislosťou Slovenskej republiky ste sa už „zmierili“… Čo však komické nie je a nikdy nebude, je spôsob, akým opozícia ohovára a špiní v zahraničí Slovensko a ako dáva neustále najavo, že rešpektuje a plní zadania skôr predstaviteľov iných štátov ako najvyšších ústavných činiteľov svojej vlasti.

Všimnite si, ako úslužne sa správajú k predstaviteľom Ukrajiny, Európskej únie alebo USA v kontraste s tým, s akým dešpektom pristupujú k prezidentovi Slovenskej republiky a iným reprezentantom nášho štátu. Kým Zelenskému vyjadrujú s hlbokým predklonom svoju podporu, prezidenta Pellegriniho urážajú, osočujú a pohŕdavo ignorujú. Pritom doteraz nevedia prežiť, že dav vulgárne vyskandoval ich milovanú progresívnu bábiku (čo bolo iste nepríjemné a nepekné), no tohto prezidenta ponižujú oni sami, a to systematicky, neuvedomujúc si, že tým nedehonestujú ani tak samotného Petra Pellegriniho, ale úrad hlavy štátu. Je naozaj zvláštne, keď progresívci vycestujú do Kyjeva, aby vyjadrili podporu a oddanosť Volodymyrovi Zelenskému (kým Petrovi Pellegrininu odmietajú prejaviť elementárny rešpekt), ktorý sa im o pár dní odvďačil zbombardovaním zásobovacích trás plynu pre Slovensko. Kde majú títo ľudia svoju vlasť?

Aký to kontrast, keď ich hyperkritickosť voči domácim predstaviteľom sa odrazu mení na nevkusné a ponižujúce vyjadrenie lojality k zahraničným mocnostiam. Predseda PS Michal Šimečka sa išiel pred víkendom zadúšať od pohoršenia, že vraj premiér Fico „zasa uráža našich partnerov“ a poukázal na jeho kritiku holandskej vlády, ktorú považuje za neakceptovateľnú. Zvláštne, že svojmu rozvášnenému stádu nevysvetlil, čo týmto expresívnym vyjadreniam predchádzalo: holandská vláda si vo svojom programovom vyhlásení za cieľ určila presadiť odobratie hlasovacích práv Slovensku a Maďarsku, čo je svojou formou i obsahom neslýchané.

Dajme teraz bokom, že táto demagogická a populistická iniciatíva Amsterdamu je bezpredmetná, lebo na takýto krok potrebujete súhlas dotknutých štátov, čo je vopred vylúčené. Je to však nielen bezprecedentné zasahovanie do vnútorných záležitostí iného štátu, ale zo strany Holandského kráľovstva vyslovene nepriateľský krok, po ktorom sa v civilizovanej sebavedomej krajine očakáva jednotný postoj celej politickej scény. Premiér sa voči tomu celkom správne ohradil, opozícia nie, práve naopak: absurdne skritizovala svojho premiéra, že si dovolil ozvať sa. Ale neboli by to progresívci, keby ani v takejto situácii nepodržali svoju vlasť, ale nejakú vzdialenú monarchiu. Je to len dôkaz, že ich zámerom je škodiť nielen Ficovej vláde, ale celému Slovensku.

Z rovnakého súdka je aj ich presadenie rozpravy o právnom štáte na pôde Európskeho parlamentu. Bol to dokonalý trapas. Zo 720 poslancov Európskeho parlamentu ich prišlo sotva 50 (to akoby v NR SR rokovalo o nejakom bode programu 10 poslancov) – až takýto „záujem“ o túto tému v Bruseli bol. Dopadlo to ako totálne fiasko. Progresívci preniesli domáci spor na pôdu Európskeho parlamentu, kde s niekoľkými exotmi kydali na Slovensko neuveriteľné nezmysly vystrihnuté z červených denníčkov, ako napríklad, že u nás nie je nezávislé súdnictvo. No po posledných rozsudkoch veľkých káuz sa javí, že nie je nezávislé od opozície, ale tak ste to nemysleli, však?

Celá táto „predposratosť“ opozície voči západným lídrom mi pripomína geniálnu báseň Vladimíra Majakovského (v preklade Ľubomíra Feldeka) „Verše o sovietskom pase“. Tu je úryvok z nej:

Z kajuty do kajuty, odo dverí k dverám
kontrola postupuje neúplatne.
Dávajú pasy, nuž i ja sa zberám
dať ten svoj v purpurovom plátne.
Niektorým pasom pohŕdajú asi,
nad iným trúsia úsmev za úsmevom.
Napríklad s úctou berú do rúk pasy
s dvojposteľovým britským levom.
Pred dobrým strýčkom tvár im rozkvitne,
ukláňajú sa nižšie, než je pás,
a berú, ako keby brali sprepitné,
Američanov pas.
Nezatváriac sa mastno ani slano,
bez zvedavosti zvedov,
nemihnúc brvou berú pasy Dánov
a rôznych iných Švédov.
Ale vtom pánom vykrivilo peru,
ako keď na palec ti stúpi cent.
To mi z rúk páni úradníci berú
červenolíci dokument.
Berú, sťa by bol z dvoch strán ostrou britvou,
sťa by to bola bomba, dikobraz
alebo dvojmetrový štrkáč, v ktorom pitvou
odhalíš dvadsať jedovatých žliaz…

Táto satira na dvojaký meter pri posudzovaní toho, čo prichádza z Londýna, Washingtonu alebo Moskvy, je dokonalou metaforou správania našej opozície, ktorá ani nie je opozíciou v pravom zmysle slova, ale piatou kolónou cudzích záujmov. Majte sa na pozore pred ľuďmi, ktorí stoja v hlbokom úklone pred západnými veľmocami, no pohŕdajú domácimi partnermi. Lebo v konečnom dôsledku to budú vždy domáce politické sily – akokoľvek antagonistické, akokoľvek nedokonalé – s ktorými jedinými môžete spolupracovať na napĺňaní národných a štátnych záujmov. Ak to nerobíte, tak ste len vazal veľmocenských plánov.

Presne tak ako európski politici, ktorí boli ešte včera vystrašení z Donalda Trumpa a dnes (po diplomaticky bravúrnom, ale politicky manipulatívnom prejave Marca Rubia v Mníchove) sú pripravení opäť aportovať strýčkovi Samovi…

Eduard Chmelár