HISTORICKÉ A MORÁLNE ZÁVÄZKY VOČI ŠTÚROVCOM

Pred 45 rokmi, 12. februára 1981, zomrel jeden z najvýznamnejších slovenských filozofov, univerzitný profesor Svätopluk Štúr, vnuk Samuela, brata Ľudovíta Štúra. Svätopluk Štúr bol renesančnou osobnosťou. Horlivo udržiaval štúrovský odkaz a napísal najvýznamnejšie dielo o jeho podstate Zmysel slovenského národného obrodenia. Udržiaval osobný kontakt s T. G. Masarykom, ktorého úprimne obdivoval a hrdo sa hlásil k jeho stúpencom. Rozvinul vlastnú filozofiu založenú na koncepcii humanizmu a kritického realizmu. Na svoje semináre pozýval významné umelecké osobnosti, či už hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, básnika Štefana Krčméryho alebo mladého klasického filológa, neskôr univerzitného profesora a prekladateľa najdôležitejších antických diel Miloslava Okála.

O to väčšou ranou pre slovenský intelektuálny a kultúrny život bolo, že tento noblesný človek s nesmiernou morálnou integritou a nezlomným charakterom v dôsledku toho, že odmietol tak národný socializmus ako aj vedecký komunizmus, odmietol sa spreneveriť svojmu humanistickému demokratickému presvedčeniu, väčšinu svojho života, ktorú prežil vo fašistickom a komunistickom režime, nesmel prednášať a publikovať. Štúrovci sú už na prenasledovanie proste zvyknutí…

Po prvý raz ho prinútili odísť z univerzity fašisti. Po porážke nacizmu sa mu síce podarilo vydať svoje najvýznamnejšie knihy, ktoré napísal v rokoch vnútorného exilu, ale v roku 1950 ho totalitárny režim, tentoraz s tvárou komunistického teroru, vyhnal z univerzity po druhýkrát. Dlhých 18 rokov žil a pracoval v ústraní Univerzitnej knižnice, kde sa stretol s ďalším velikánom, najvýznamnejším slovenským historikom 20. stotočia Danielom Rapantom, ktorého taktiež vyhodili z univerzity. V krátkom období Pražskej jari pozvali profesora Svätopluka Štúra späť na univerzitu prednášať dejiny filozofie, aby ho po roku počas nastupujúcej normalizácie vyhodili po tretíkrát, tentoraz natrvalo. Žil životom dôstojným a bez poškvrny, ako sa na Štúra patrí.

Pozoruhodnou osobnosťou bola aj jeho manželka Božena Štúrová Kuklová. Bola priekopníčkou v liečbe tuberkulózy a stala sa prvou univerzitnou profesorkou v celej Česko-slovenskej republike. Aj ju však v roku 1939 prepustili z univerzity, pretože bola Češka. Podobný trpký osud postihol aj ich syna profesora Ivana Štúra, známeho detského psychológa, ktorého pre nesúhlas s okupáciou ČSSR sovietskymi vojskami prepustili z univerzity a nesmel publikovať. Ivanov syn Rastislav (ktorého otec vychoval sám) je dnes známym dirigentom a riaditeľom Opery SND.

A ešte jedna zaujímavosť z tohto rodu. Staršia dcéra profesora Svätopluka Štúra Božena sa vydala za českého literárneho vedca Jana Vilikovského. Spolu mali dvoch synov: známeho spisovateľa Pavla Vilikovského a významného prekladateľa a diplomata Jána Vilikovského, prvého veľvyslanca SR v Spojenom Kráľovstve. Aj oni sú tak potomkami Štúrovcov. Ján Vilikovský ma na veľvyslanectve v Londýne v júni 1993 sobášil a bol to vôbec prvý svadobný obrad na našej zahraničnej ambasáde. Ako vidíte, svet je malý, dokonca aj ten veľký svet štúrovský. Dôležité je však niečo celkom iné.

Naše moderné dejiny vyrastajú zo štúrovského odkazu. Často sa prsíme, ako si ho vážime. Ale kto ho pozná, kto mu rozumie, kto naozaj čítal Štúra a vštepoval jeho myšlienky a hodnoty ďalším pokoleniam? Dejiny 19. a 20. storočia sú skôr dôkazom, že sme Štúra opakovane zapierali (najprv v období maďarizácie, potom čechoslovakizmu a napokon v období stalinistického teroru), Štúrovcov sme prenasledovali, umlčiavali, týrali, spochybňovali. Veď aj spomínanú Boženu Štúrovú Kuklovú si viac vážia v susednej Českej republike, kde jej prezident Havel udelil v roku 1992 Rad T. G. Massryka III. triedy in memoriam. Opätovne predkladám svoj návrh, aby jej bolo udelené štátne vyznamenanie aj na Slovensku, rovnako ako aj jej manželovi Svätoplukovi Štúrovi a jej synovi Ivanovi Štúrovi. Ale to je len začiatok, zápis pre historickú pamäť, apel na pozornosť. Musíme toho urobiť pre štúrovcov oveľa viac. Oživiť ich zámer, dielo a myšlienky, na ktorých by mala stáť Slovenská republika. Až potom si splníme svoje historické a morálne záväzky voči štúrovcom.

Eduard Chmelár