Na lepšie pochopenie dnešných surmitov

Bez SERVÍTKY a DIPLOMACIE, tentokrát v (medzi) prestávke

s predoslaním ústrednej myšlienky dnešného zamyslenia na margo vystrájania kresťansko- demokratického hnutia na verejnosti – „qui sine peccato est vestrum“, teda kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí (po nej) kameňom. Dnes po vláde vo význame, spôsobom a v rozsahu, o ktorom sa už nedá pochybovať, že ani šerbel na zadok by nesedel lepšie na paralelu s jej dnešným verejným „kameňovaním“. V biblickom duchu odkazu, platného ešte aj po 2000 rokoch. Ba ešte viac a naliehavejšie ako vtedy, pozerajúc sa dnes na protivníka, na jeho „preveliké viny“, zato bez štipky sebareflexie, uznania vlastnej slabosti, vlastných chýb a fatálnych zlyhaní. Hovoriac o biblickom výroku z Evanjelia podľa Jána (Jn 8,7), javiaci sa dnes na škodu nás všetkých akoby už prešiel jeho čas („spotreby“..)

A keď sme už zašli do čias, ktoré nám majú stále čo dať do života dobré, so snahou sprítomniť túto múdru a hlboko ľudskú myšlienku dnes viac aktuálnu ako kedykoľvek predtým – nejde ruka v ruke s ňou nepripomenúť jeho významovo súvisiace „biblické dvojča“, „Kto bojuje mečom, mečom aj zahynie“, výrok pochádzajúci z Evanjelia podľa Matúša (Mt 26, 52), ktorý dnes akoby zovšednel. Javiaci sa navonok ako „mantra“, ktorá akýmsi zľudovením stratila na význame a zdevalvovala tým jeho hlbokú mravnú podstatu.

A sú to živé, aktuálne slová chcejúce predoslať v tejto medzi-prestávke pred treťou časťou, čoby vo význame „duchovného cvičenia“ pred záverečnou verejnou power-play, ku ktorej sa už hrozivo schyľuje – s cieľom pochopiť nepochopiteľný dnešok, ktorý nejde pochopiť bez pochopenia jeho včerajška.

A na tento účel primárne slúži aj dnešný flešovitý exkurz do minulosti, cez ktorú, ako je všeobecne známe, ide lepšie pochopiť prítomnosť. Pre nás tú, ktorú práve žijeme..

I.

A pozerajúc sa dnes von oknom na politické počasie, najmä veriacou časťou spoločnosti, nejde potlačiť asociáciu na časy, keď sa na Slovensku akoby „reinkarnovalo“ prostredie, z ktorého tieto biblické výroky vzišli. Čestného človeka musí až mraziť pri srdci pri paralelnej spomienke, ako to v roku 2020 začalo, ako to našlo na Slovensku svoj dejinný „ruckfaht“. A najmä kde to dnes skončilo. Rozvratom všetkého „materiálneho i duchovného“, durchom durch všetko, čo človečenstvo so sebou prináša.

A hádam najväčšou tragédiou v tejto súvislosti je, že spolutvorcom oživenia tejto dobovej tragédie, o ktorej vieme z tých čias ako skončila, bola a zosáva politická komunita, hnutie, ktoré (keď sme pri tej biblickej optike) v úlohe Petra prvý krát zradilo práve v roku 2020. V úlohe „zasväteného“ kameňa, na ktorom sa majú stavať ľudské hodnoty na nerozoznanie od ich pôvodu, bez ohľadu na to, či majú náboženský alebo svetský charakter.

Majúc namysli univerzálne platné hodnoty, tie zradené v tomto počiatočnom skazonosnom čase. Lebo práve v čase „prvej zrady“ hnutia začala mať ich demontáž plošný charakter. Demontáž, ktorá začala písať svoju verejne zaznamenanú históriu – spolčením sa s domácou progresívnou politickou odnožou, pochádzajúcou z (mravne) upadajúceho západného spoločenstva.

Majúc na mysli demontáž počatú nie hocijakým – ale zmluvným spôsobom. A nie pod hocijakým vedením – ale s Hlinom na čele, s nehoráznym stranícko-politickým nomádom, ktorého najväčšia vina nebola v tom, že priviedol hnutie len pred bránu Národnej rady, vytesniac ho od politického stola. Ale v tom, že naskrze rozhodil hodnotový nominál, základné imanie hnutia. Aby napokon zdúchol tam, kam po celý čas svojho mandátu hnutie kormidloval…

Bol to iba izolovaný, osobný počin ..?

V uvedenom kontexte je zarážujúce, že sa tento „hodnotový komplot“ neuskutočnil iba ako náhly skrat vedenia hnutia, iba ako výpadok pozornosti nad smerovaním hnutia. Ale ruka v ruke s dnešným „štatutárnym orgánom“, predsedom hnutia, jej vtedajším členom „generálneho štábu“, ktoré sa pod „zmluvu s diablom“ podpísalo. Zmluvu, na ktorej zostal jeho vlastnoručný podpis..

Aby bol tento príbeh prvej zrady hnutia na veriacich nakoniec  zavŕšený jeho verejným „pokáním“, publikovaným priznaním, že to bola chyba.

A tu by bolo možné dať aj za príbehom zrady hnutia bodku. Keby..

Keby čas v hnutí nezmazal spomienky na inkriminovanú dobu, aj na pokánie – ako na tohtoročný sneh. Tu na nížine. Keby sme sa neocitli znova tam, ako vtedy, pred 2000 rokmi, symbolicky opäť u Petra, tentokrát pri jeho druhej zrade. Premietnuté na súčasnosť, s vrátením času na Slovensku do roku 2020. Len s tým rozdielom, že dnešné, novodobé spolčenie sa s progresívnou odnožou nenadobudlo (zatiaľ) formalizovaný zmluvný rámec.

A tak je nanajvýš potrebná otázka, ktorú nejde dnes nepoložiť :

• AKO máme veriť tomuto „politickému hokejistovi“-a s ním aj celému „realizačnému tímu..? Neukotvenému, nečitateľnému, nevážiacemu si politické tričko, za ktoré nastúpili, a za ktoré nesú pred svojimi „fanúšikmi“ zodpovednosť. Kľučkujúc na ľade i mimo neho, poletujúc na ňom od mantinelu k mantinelu, navyše nehrajúc už dnes na verejnej ploche podľa (zaužívaných) pravidiel..

V „time-čase“, na dôkaz pripomeňme ľavý mantinel, z ktorého prišla od štatutára verejne zaznamená správa, že nosné kultúrno-etické „základné imanie“ progresívnej odnože – je „PLIAGA“.

Vážnosť ospravedlnenia, už z druhého pravého mantinelu, ktoré napotom prišlo, nenáhodne až v čase, kedy sa už začalo pracovať „diplomatickou cestou na „druhej Petrovej zrade“ – je však nielen demonštratívnym gestom dobrej vôle, ale v kontexte s tým, čo nasledovalo potom – je skôr varovaním pred búrkou, o ktorej nikdy neviete vopred s akými škodami na „majetku“ skončí.

A do tej búrky sme sa práve dostali. Súc byť svedkami i účastníkmi prudkého „kameňobitia“, hromového dunenia „surmitov, volajúcich do zbrane..“ Priamo od jej autorizovaných nositeľov, ako už boli citované skôr. Používajúc pritom metódu :

• súdiť druhých s ľahkým srdcom, bez súdnosti, aj bez odstupu, s predsudkami typu „Lebo…“, a jedným dychom pritom dehonestovať ich, diskreditovať, nálepkovať, žalovať, aj súdiť. Chybou je, že len ich. Výlučne len ich..

A nebolo treba pritom ísť ani cestou odpustenia na spôsob Otčenáša, stačilo by na spôsob Johna F. Kennedyho sa na začiatku pýtať samého seba, čo si ty (najprv) urobil pre lepšie fungovanie Slovenska, predtým, ako si začal verejne brýzgať na (demokraticky zvolenú) vládu, rozdúchavávať vášne, a tým vyvolávať (ne)regulárne spoločenské napätie, vedúce k jeho rozvratu..?

Veľké guľové.. nič. Naopak. Dve veľké nuly na dverách pred ním. A už aj neznesiteľne páchnuci pocit odtiaľ z toho všetkého..

Zbabelo strčiac hlavu do piesku vtedy, keď si mal kričať, aby si ju víťazoslávne vystrčil vtedy, keď si mal zostať ticho. Najprv na ulici a napotom útočnými verejnými vyhláseniami, ktoré z uvedených dôvodov krívajú na jednu nohu.

Takže ešte raz. Ako sa dá poctivo veriť tej neúprimnej verbálnej kanonáde a spŕške kameňov hádzaných hlava nehlava po dnešnej vládnej koalícií, ktorých sme dnes svedkami aj priamymi účastníkmi, presnejšie tou najviac postihnutou a najviac poškodenou stranou..?

Pred odpoveďou na ňu, zatiaľ bodko-čiarka..

Laco Kopál