Dnes ma zaujala informácia, že v Španielsku štrajkujú železničiari

Ešte zaujímavejší bol dôvod ich štrajku – nie zvýšenie platov, ale požadujú investície do železníc, aby sa nestávali také nešťastia, aké postihli Španielsko v posledných mesiacoch.

Doba sa skrátka mení a už nejde celkom o platy, ako o rúcanie základnej infraštruktúry, ktorá ohrozuje všetkých. Tým sa postupne dostávame k podstate a tou je tvrdé vymáhanie verejnej služby a verejného záujmu, ktorý bol odsunutý nabok jednak dlhodobým nezáujmom verejnosti a tiež pôsobením klanových štruktúr pri rozkrádaní spoločného štátu (ktoréhokoľvek).

Ten nezáujem verejnosti bol podporený zdanlivým technickým pokrokom. Kým mali ľudia pocit, že vo vlakoch pribudla wifina a bufet, tak bolo všetko ok. Stav mostov a tratí ale bežný cestujúci nevidí, tak môže v tichosti chradnúť a peniaze určené na ich údržbu môžu nerušene tiecť do sukromných rúk. Ale len do momentu, kedy daný cestujúci preletia cez celý vagón a pristanú pár desiatok metrov mimo trate. Vtedy sa všetci zázračne prebudia a zistia, že po tom moste sa dávno nemalo jazdiť. Lenže ľudia sú takí, že aj nápravné opatrenia sú často sprevádzané planými rečami. Vec sa dovtedy obkecáva, až sa stane ďalšie a omnoho horšie nešťastie. A niekedy nestačí ani to. Druhý scenár je, že niekedy sa deje hromada malých porúch, nik si však nevšíma ich množstvo. Veď sú malé. Otravné, ale malé. Tým pádom maskovateľné.

Ale späť k štrajku. Keď pred pár rokmi štrajkovali učitelia, napísal som nášmu predsedovi, že treba žiadať opravu školstva a zastavenie deforiem, nie vyššie platy. To bolo v čase, kedy boli deti vylúčené zo škôl, maturanti nematurovali a moje vystrašené kolegine šikanovali deti za rúška. Vtedy sme sa mali postaviť za deti, nie za svoje platy.

Som zvedavý, aké témy a požiadavky budú mať ďalšie štrajky naprieč Európou. Možno totiž budú aj generálne.

Svetpnázor