Takto né, chlapečkovia. Ani takto né…

Bez SERVÍTKY a DIPLOMACIE,

druhá časť, s podnadpisom : Takto né, chlapečkovia. Ani takto né..

VITAJTE späť.

Tentokrát bez úvodu. Priamo vyhláseniami člena predsedníctva hnutia, p. Karasa. So zámerom konfrontovať tieto vyhlásenia určené slovenskej pospolitosti s (nekonzistentnými) postojmi hnutia k najzávažnejším spoločenským problémom. Ktoré demonštrujú galaktický rozpor medzi ich slovami (vy)povedanými „dnes“ a činmi, (ne)vykonanými „včera“.

Z povolebného postoja k týmto problémom je zrejmé, že hnutie už zaplo na vyššie obrátky, aby prešlo na iný, vyšší level. Z prvotného, východiskového eskalovania celospoločenského napätia, ktoré odštartovali protivládne protesty, ktoré hnutie SPOLU-FINANCOVALO, dnes sme už divákmi a poslucháčmi pritvrdenej rétoriky ľudí z vedenia hnutia. Dnes už síce nie viditeľne z pouličných pódií, zato spôsobom, pri ktorom „pokoj a dobro“, nosné portfólium hnutia, ktoré dostalo do vienka pri svojom vzniku, už stratilo na váhe. Spôsobom, spôsobilým vyvolať v spoločnosti novú, ešte väčšiu, agresívnejšiu náladu v spoločnosti.

A v dnešnom štádiu, v akom sa nachádzame, už nejde prehliadať, že za snahou o zvýšené vrenie v spoločnosti treba hľadať viac dôvodov, nemajúcich za cieľ iba prvotný, „operačný“ účel – vyvolať a udržať oheň (odporu). Akokoľvek je to dôležitý (vnútorný) faktor pre rozdúchavanie sociálneho konfliktu v spoločnosti do stavu, kedy je ľahšie prevziať moc („zo zeme“), sama o sebe nestačí. Na zreteli treba mať aj súbežný „druhotný“ účel eskalovania napätia, s efektom navonok, za ktorým treba vidieť zákernú snahu o zhoršenú reputáciu Slovenska na finančných trhoch, o zvýšené náklady na financovanie štátu a v neposlednom rade, pre životaschopnosť ekonomiky štátu, veľmi dôležitú dôveru investorov – ktoré vo svojich dôsledkoch vyvolajú premyslený, diabolský efekt – stratu dôvery, tentokrát občanov, voličov voči dnešnej vláde pre neschopnosť riadiť a spravovať štát naďalej.

A hlavní opoziční hráči na politickom ihrisku to veľmi dobre vedia. A preto aj robia všetko pre vnútorný rozvrat štátu, prichádzajúci naraz, v súbehu, aj z vnútra, aj z vonka. Lebo účel svätí prostriedky. Aj za takúto strašnú cenu..

PRETO nejde nepoložiť hneď na začiatku otázku vedeniu hnutia. S mravným podtextom.

• koľko ľudskej nečistoty musí byť v ľuďoch, vediac toto veľmi dobre, keď sú ochotní na dennej báze prispievať k eskalácií napätia v spoločnosti, k rozdúchavaniu spodných pudov – a tým dosiahnuť politickú nestabilitu v štáte – s obludným cieľom, zhoršiť vnímanie štátu naraz aj domácimi voličmi, aj zahraničnými investormi; v ich prípade v prvom rade cez zhoršenie jeho ratingu relevantnými agentúrami – lebo horšie znamená lepšie. Dosaďte si sami pre koho ako..     

A do tohto rámca neprehliadnuteľne zapadajú aj zvýšené, čoraz hlasnejšie a čoraz silnejšie, aktivity vedenia hnutia. Po predchádzajúcej „parlamentnej míne“ prišla „pouličná mína“. A Aj tú si dnes – s predchádzajúcimi vysvetlivkami – vypočujte v origináli :

• „Vláda Róberta Fica trestá poctivých vyšetrovateľov, aby chránila „našich ľudí“
• „Nové pravidlá zaviedli systém, kde o pridelení spisu nerozhoduje zákon a odbornosť, ale svojvoľné rozhodnutie nadriadeného
• „Vláda vysiela organizovanému zločinu signál: kradnite, vzduch je čistý“ 
• Apelujeme na generálneho prokurátora, aby okamžite preveril, či nedochádza k sabotovaniu činnosti policajných zložiek“.

Nuž, keby to nebolo také pokrytecké, a tak falošne-neúprimné, keby sme trpeli (aj) MY amnéziou, vo vysokom štátu straty pamäte, tak by sme aj mohli tomuto pánovi, presnejšie jeho slovám zatlieskať. Keby..

Keby sme nevedeli, ako inak, závratnejšie, trestuhodnejšie sa ponižovalo a zneužívalo  právo na mocenské účely, ako sa znásilňovala morálka v čase nevoľna a neslobody, v rokoch 2020-23. Ako – nechávajúc  právnym excesom „rozviazané ruky“ – sa voľným pádom prešlo do už do právnej anarchie. V čase, kedy si v hnutí „hovkali“ ako pasažieri na hornej palube Titaniku pred jeho potopením. Keď hnutie muselo byť ozaj izolované od okolitého sveta, keď to ich „mŕtve ticho“ počuť dodnes..

A naopak, dnes sme sa už dostali do štádia, keď už ani nevieme, kto v (zdedenej) právnej anarchii za koho v tomto humbuku vlastne kope..? Dnes už nielen v orgánoch PZ, ale aj, či najmä v prokuratúre. Lebo po ostatnej nepochopiteľnej (politickej) „skopičine“ generálneho prokurátora (skrz korupciu) a právnej zo strany krajského prokurátora v BA (skrz darovaný vojenský kontingent UA) – to už kóduje šíriaci sa vírus, ktorý na Slovensku stojí za „legionárskou chorobou“. Evokujúci, že sieť legionárov sa na Slovensku rozširuje o ďalšiu „organizačnú zložku“. Už evidentne o „výstavnú“ bratislavskú prokuratúru naprieč jej vertikálou. Až sa núka povedať, že koordinovanú..

A do tohto vyskladávaného obrazu zapadá aj (logický) efekt verejne vypovedaného – obavy, strach, hrôzu, hrozby prechádzajúce z vyvolávanej mentálnej už do fyzickej nenávisti. Už vo význame strašiaka, ktorý má už aj čestného človeka vyplašiť na smrť. Pointou na spôsob diela E.M. Remarqua, jeho „Na západe nič nové..“

A tu sa treba pristaviť. Pri paralele literárnej pointy so súčasnosťou, kde sa skrýva oveľa väčšie nebezpečenstvo. A to je prekrývanie podstaty problému. Nie v tom, že by problém v PZ neexistoval, ale v snahe o jeho zákerné „spárovanie“ s vládnou mocou. Spájajúc tak dnešné, rozporuplné dianie v orgánoch TK s politickým tričkom súčasnej vlády. A je zjavné, že sa to nedeje z nedbanlivosti, ale  premyslene – ako by sme sa po voľbách len práve prebudili na zelenej lúke. upriamujúc zrazu verejnosť alarmujúcim spôsobom iba na koniec biča. Lebo tam aj najlepšie plieska..

A toto už nie je len odporné, toto je už trestu-hodné. Lebo rovnako ako je nebo nad nami, rovnako platí, že vytýkané nedostatky nie sú výlučným dielom dneška, ale naopak, sú „predĺženým vládnym dedičstvom“ z predchádzajúcich skazonosných rokov. Právnej anarchie v prvom rade v prípravnom konaní. A ako by povedala na margo tohto tvrdenia, ráno -„nezávislá“ redaktorka z verejnoprávnej a večer (úspešná) kandidátka PS – Ostrihoňová, „o pravde sa nediskutuje..“

Akurát, že na toto margo sa pýta ďalšia otázka : kde sa zrazu nabrala toľká, nevídaná verbálna radikalizácia doposiaľ menej viditeľného pána z predsedníctva hnutia..? Lebo po opadnutí prvého počudovania je totiž možné pozrieť sa na tento výrok aj z inej strany. Pod iným ulom pohľadu, najmä s prihliadnutím nato, že nejde o „profesionálneho funkcionára“, ale o rozhľadeného človeka, navyše s 8-mesačnou ministerskou praxou, o ktorom si nemožno myslieť, že nevie kde je sever. Preto je aj na mieste tentokrát kapciózna otázka : máme tomu rozumieť tak, že už išlo o „nominačnú reč“, adresovanú potenciálnym voličom na budúcu predsednícku stoličku, reč, ktorej cieľom malo byť vzbudiť a vztiahnuť na seba verejnú pozornosť. Lebo výroky s týmto pohľadom na ich obsah a účel by týmto „odviazaným“ slovám nasvedčovali..

Túto možnosť by mu pravdaže nebol dôvod vytýkať. Čo mu však vytýkať nielen možno, ale aj treba – je to, že na verejnosť púšťa síru, zato pred vlastným prahom si nepozametá. Aby aj on používal hlavný skazonosný kľúč doby – dvojaký meter.

 Lebo to bol on, čo sedel v inkriminovanom čase v kresle ministra spravodlivosti (iba) v „dočasne poverenej vlády“ E. Hegera (a s ohľadom na jej zúžené právomoci z tohto titulu, s dôležitým upozornením, že išlo o vládu nie so statusom „v demisii“), ktorá v marci 2023 podľa vyhlásenia Hegera JEDNOMYSELNE, teda aj jeho pričinením rozhodla, že Ukrajine poskytne 13 stíhačiek MiG-29 a systém protivzdušnej obrany S 300. S osobitným pripomenutím, že „vláda v poverení“ nemala na takéto štátoprávne rozhodnutie mandát, s poukazom nato, že doň nepatrí rozhodovanie o zásadných otázkach domácej a zahraničnej politiky, o ktoré v tomto prípade išlo. Čím obišla zodpovedajúcu právomoc parlamentu, s prihliadnutím na to, že UA bola už v tom čase vo vojnovom konflikte.

A že nejde o názorové tvrdenie, z právnej analýzy právomocí vlády SR, ktorú osobitne, na tento účel, vypracoval kolektív vrcholových autorít z Právnickej fakulty UK v Bratislave – na základe požiadavky „Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku“ – vyplýva, že (so zreteľom na princíp republikánskeho parlamentarizmu, ktorý možno z ústavy vyvodiť) dočasne poverená vláda nemala na prijatie tento aktu ústavnú právomoc (!)..

Prenesme sa zároveň v tejto súvislosti do dneška. Do alarmujúceho dneška. Keď v kontre s týmto zásadným stanoviskom „jeden prokurátor“ na BA-krajskej úrovni rozhodne INAK, podľa „svojho právneho vedomia“. Nebudeme pátrať po ceste, ako prokurátor ku svojmu právnemu vedomiu, rozchádzajúcemu sa z najvyššími právnymi autoritami na Slovensku, prišiel.

Zato by sme sa mali zamyslieť, kam sme sa to už dostali. Keď politický aktivizmus už prekročil nielen brány tretieho sektora, (ne)kultúrnej scény, stavovských organizácií, zvukovo-obrazových informačných zdrojov  – a došiel už tak ďaleko, že sa zmocňuje už aj kormidiel „posledných inštancií“ v štáte, ktoré majú v rukách žalovanie aj súdenie, právo na posledné rozhrešenie, rozhodovanie o tom, kde je pravda. Pôvodne . nie kto ju vlastní. A to je veľmi zlá správa pre Slovensko. Zvlášť preto, že toto je len jedna referenčná vzorka..

Dnes končíme, ale „nezavesujte“ (ani flintu do žita..), lebo/aj keď toho majú viac na rováši…

Laco Kopál