POSLANCI ZA KDH BY NEMALI SLÚŽIŤ ZÁUJMOM VATIKÁNU, ALE ZÁUJMOM SLOVENSKA

Slovenský „Katoliban“ po rokoch opäť ukázal svoju najhoršiu a najnetolerantnejšiu tvár. Vyhlásenie predstaviteľov KDH Milana Majerského a Františka Mikloška, že s nikým, kto by chcel zrušiť alebo čo i len zmeniť Vatikánsku zmluvu, nepôjdu do vlády, že je to pre nich červená čiara a že o tom odmietajú čo i len diskutovať, bolo nielen plné vyhrážok, ale aj hrubých zavádzaní. Žiaľ, toto je presne ten František Mikloško, na ktorého politické metódy by už mnohí najradšej zabudli, ktorý vždy, keď to bolo potrebné, odhodil láskavú tvár a postavil sa tvrdo až cynicky proti záujmom Slovenskej republiky a na stranu Vatikánu.

Nechcem sa v tomto príspevku venovať vnútropolitickým sporom o „drahú nevestu“ KDH, o ktorú sa bije Progresívne Slovensko so Smerom-SD. Chcem poukázať na medzinárodnopolitický a ústavný charakter tohto problému. KDH sa falošne tvári, akoby od Vatikánskej zmluvy závisela sloboda vierovyznania (čo je lož) a absolútne odmieta diskutovať o otázkach, ktoré vážnym spôsobom deformujú demokratický charakter štátu. Pritom sa uchyľuje k otvoreným klamstvám. Vzťahy medzi štátom a cirkvami neupravuje Vatikánska zmluva. Vatikánska zmluva upravuje vzťahy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. A robí to spôsobom, ktorý narúša suverenitu SR a je podľa môjho názoru v rozpore s Ústavou SR.

Hoci Ústava Slovenskej republiky zaručuje hneď v čl. 1 svetonázorovú neutralitu štátu, ratifikáciou Vatikánskej zmluvy vznikla nerovnosť náboženstiev pred zákonom. Nielenže poskytuje neprimerané privilégiá katolíckej cirkvi, ale umožňuje cudziemu štátu (v tomto prípade Vatikánu), aby bezprecedentným spôsobom zasahoval do vnútorných záležitostí Slovenskej republiky a určoval jej charakter školstva alebo zoznam sviatkov, ktoré je povinná dodržiavať. Pritom zdôrazňujem, že sme jediná krajina Európskej únie (snáď s malou výnimkou Belgicka), ktorá podpísala s Vatikánom zmluvu v takom širokom rozsahu – toto si nedovolili ani také silno katolícke štáty ako Taliansko, Španielsko či Poľsko.

Zmluva je koncipovaná tak, že Slovensko ju nemôže jednostranne vypovedať. Jedinou cestou je dosiahnuť zmeny pomocou dohody oboch strán. Ale na to by túto otázku musel niekto otvoriť. Žiaľ, nikto z našich najvyšších ústavných činiteľov to doteraz neurobil, a to ani počas nedávnej návštevy sekretára pre vzťahy so štátmi Svätej stolice Paula Richarda Gallaghera na Slovensku pri príležitosti 25. výročia nadobudnutia platnosti zmluvy, ktorá mala skôr oslavný charakter. Naopak, minister zahraničných vecí Juraj Blanár označil Svätú stolicu za najbližšieho partnera v duchovnej oblasti, čo je slovník, ktorý by nemal používať predstaviteľ nábožensky neutrálneho suverénneho štátu.

V ľavicových kuloároch sa hovorí, že Vatikánska zmluva prešla iba vďaka tomu, že vtedajší predseda SDĽ a NR SR Jozef Migaš chcel dostať svoju veriacu mamičku k pápežovi a Mikuláš Dzurinda s Pavlom Hrušovským mu to sľúbili vybaviť za podporu tejto medzinárodnej dohody v parlamente. Už takýto obchod vrhá nepekné svetlo na okolnosti vzniku zmluvy. Slovenská republika nie je kolóniou Vatikánu, a preto by sa ani predstavitelia KDH nemali správať tak, akoby presadzovali vatikánske záujmy, a nie záujmy nášho štátu.

Eduard Chmelár