KAUZA EPSTEIN ODHALILA NEDOSTATKY V KOMUNIKÁCII ÚRADU VLÁDY

Nemám záujem kopať do politických mŕtvol, resp. ľudí, ktorí spadli až na dno a stali sa vďačným terčom mediálneho lynču. Môj problém s Miroslavom Lajčákom je, že je to notorický klamár bez chrbtovej kosti, a takto ho poznám už veľmi dlho. Namiesto toho, aby sa na určitý čas stíšil a ospravedlnil slovenskej verejnosti za to, že ju hrubo zavádzal a klamal, keď tvrdil, že jeho evidentne priateľské vzťahy s Jeffreym Epsteinom sú iba pracovné, vymetá teraz všetky médiá, stavia sa bolestínsky do úlohy obete a má ešte toľko drzosti, aby hovoril, že teraz sa vraj ukazujú charaktery a hyeny… Ako prosím?? Kto to hovorí o charaktere?

Miroslav Lajčák sa štandardne definuje ako „špičkový diplomat“, hoci ja by som skôr používal výraz prominentný diplomat, lebo pod diplomatickými úspechmi si predstavujem niečo iné ako funkciu. Špičkovým diplomatom bol Ján Kubiš a je len škoda, že premiér napokon podporil v kandidatúre na post generálneho tajomníka OSN Lajčáka, lebo Kubišovi nevedel odpustiť, že odišiel z postu ministra zahraničných vecí. Ján Kubiš by mal oveľa väčšie šance, jeho by žiadna veľmoc nezablokovala, a my sme tak prišli o neopakovateľnú možnosť mať Slováka na čele svetovej organizácie.

Problémom pána Lajčáka je, že bol vždy (ako hovorievajú Holanďania) „teflónový“ (takto nazývajú svojho bývalého premiéra Marka Rutteho), človekom bez princípov, ktorý sa názorovo vždy prispôsobil. Ak ste poznali jeho názory na utečencov, vojnu na Ukrajine a medzinárodnú situáciu vôbec spred niekoľkých rokov, tak sa nestačíte čudovať, ako sa po návrate do tímu Roberta Fica prispôsobil jeho rétorike.

Kto poznal dlhodobé pomery na ministerstve zahraničných vecí, ten nepotreboval kauzu Epstein files alebo výpoveď bývalého diplomata Ivana Novotného, aby ho prekvapil vzťah Miroslava Lajčáka k ženám. No to najhoršie nie sú tieto bulvárne zážitky, ale jeho vierolomnosť. Ja som si s ním zažil svoje už začiatkom roka 2019, keď som odhalil utajovanú prípravu vojenskej zmluvy s USA. Nasledovala slovná prestrelka s ministerstvom zahraničných vecí, v rámci ktorej ma pán Lajčák obvinil, že som si to vymyslel. O niekoľko týždňov prípravu zmluvy potvrdila SNS a pravda vyšla najavo. Rovnako detinsky klamal Miroslav Lajčák vo včerajšej relácii s Petrom Bielikom, keď poprel moje slová, že by ho premiér Fico odmietol vymenovať za ministra zahraničných vecí pre jeho názory na Ukrajinu. A vzápätí si sám pošliapal po jazyku, keď povedal to isté, čo ja, ale diplomatickým jazykom.

Lož nepatrí medzi moje pracovné metódy. A nepatrí sem ani vynášanie dôverných rozhovorov z čias, keď som bol poradcom predsedu vlády. Viackrát som takúto ponuku novinárov odmietol, lebo to sa jednoducho nerobí. Lenže v tomto prípade som neprezradil žiadnu novinku. Bol to totiž samotný Robert Fico, ktorý o dôvodoch svojho odmietnutia Lajčáka začal rozprávať verejne, a tým pádom sa aj ja cítim byť v tejto veci zbavený mlčanlivosti. Čo si myslel pán Lajčák? Že sa dá cez všetko detinsky preklamať a nikto na to nepríde?

Z tohto hľadiska je nedôveryhodný aj jeho dodatočný príbeh, že odstúpil len preto, aby chránil premiéra. Keby ho chcel chrániť, odstúpil by už v decembri a nečakal by, kým kauza nadobudne také toxické rozmery. Každý hriešnik si zaslúži odpustenie, ale až potom, keď úprimne oľutuje a poctivo prizná svoje zlyhanie – nie keď pokračuje vo svojich klamstvách, úhybných manévroch, zahmlievaní a zavádzaní verejnosti.

Túto aféru však považujem za komunikačne nezvládnutú aj zo strany Smeru. Začína byť už naozaj trápne, ako sa všetko pokúšajú zahovoriť problémami rodiny Šimečkovcov. Epsteinove spisy sú naozaj desivé. Tam nie je nijaký priestor na váhanie. Napriek tomu tieto svinstvá premiér ani slovom neodsúdil a verejnosť tak môže nadobudnúť dojem, že ten najťažší zločin spáchala Šimečkova mama.

Iste, aj mne je proti srsti lacné moralizovanie zo strany opozície a médií. Zvlášť, keď to bol práve denník Sme, ktorý 8. júla 2019 vyšiel s titulnou stranou, na ktorej bolo palcovými titulkami napísané PEDOFILI NIE SÚ ZLOČINCI. Už ste zabudli, ako ste na niekoľkých novinových stranách obhajovali týchto zvrhlíkov ako „sexuálnu menšinu“? Ale to nijako nezbavuje najsilnejšiu vládnu stranu a premiéra zvlášť povinnosti seriózne, transparentne a vyčerpávajúco informovať verejnosť.

Akokoľvek sú novinári otravní, bulvárni, povrchní, nevzdelaní, zlomyseľní či zákerní, Úrad vlády s nimi musí nájsť formu korektného spolužitia. Je nemysliteľné, aby sme v demokratickom štáte naďalej tolerovali praktiky, že premiér si informuje koho chce, ako chce, kde chce, o čom chce a či vôbec chce. Rovnako ako ostatní ústavní činitelia má zákonné povinnosti informovať verejnosť o činnosti, za ktorú ho platíme. Štát nie je jeho hračka a Slovensko nie je absolutistická monarchia. Doterajšie spôsoby informovania sú jednoducho nedostatočné. Premiér tvrdí, že ho politika naďalej baví. Ak je to tak, nech svoj úrad vykonáva plnohodnotne a nech sa netvári, že ho povinnosti voči verejnosti obťažujú.

Na druhej strane aj od novinárov sa vyžaduje určitá sebareflexia. Nie všetko, čo vychádza z médií, je žurnalistika. Novinári sa nemôžu správať ako politickí aktivisti. Spôsob, akým vraj seriózne médiá informujú o dianí vo svete, je desivo povrchný. Niekedy neinformujú o podstatných veciach vôbec, v parlamente ich zaujímajú iba škandály a emócie, o schválených zákonoch sa už takmer nedozviete, a potom majú ľudia skreslený pocit, že vláda nerobí pre občanov vôbec nič.

Je nevyhnutné celú situáciu upokojiť, vzťahy sprofesionalizovať a obnoviť vzájomný rešpekt. Možno by pomohlo, keby Úrad vlády SR svoj formát „Rešpektujem iný názor“ využil na zorganizovanie okrúhleho stola politikov a novinárov, na ktorom by si vyjasnili pravidlá vzájomnej spolupráce. Ale v každom prípade je vo verejnom záujme, aby sa komunikácia premiéra s novinármi skvalitnila.

Eduard Chmelár