História nám hovorí: Vstup Ukrajiny do EÚ bude znamenať sebazničenie Európy

Americká historička Barbara Tuchmanová vo svojom zásadnom diele Pochod bláznovstva uviedla štyri historické príklady – od trójskej vojny až po vojnu vo Vietname – absurdných rozhodnutí vlád, ktoré boli proti ich vlastným záujmom a ktoré zmenili chod dejín. Keby ešte žila, vojna na Ukrajine by pokojne mohla byť piatou kapitolou jej knihy, tak veľmi sa odhalenie plánu pre obnovu Ukrajiny podobá predtuche sebazničenia EÚ.

Jedno z absurdných rozhodnutí, „ktoré vlády urobili proti svojim vlastným záujmom, rozhodnutia, ktoré zmenili chod dejín“: Amerika do Vietnamu a teraz Ukrajina do EÚ. (Bettman/prispievateľ)

Po tom, čo EÚ minula 193 miliárd eur, takmer bez oprávnenia skonfiškovala ruské aktíva, požičala si 90 miliárd eur a spôsobila prudký nárast cien energií, námesačne kráča k priepasti. Vďaka tomuto úniku informácií teraz každý vie, čo v skutočnosti znamená podporovať Ukrajinu „za každú cenu“: plán obnovy v hodnote 800 miliárd eur, ktorý sa do značnej miery spolieha na príspevky európskych daňových poplatníkov, nehovoriac o výslovnom vstupe Ukrajiny do EÚ v roku 2028 a bezpečnostných zárukách.

Tento plán obnovy, vymyslený v úplnej tajnosti, nastoľuje pre EÚ také zásadné otázky, že je čas čeliť realite namiesto toho, aby sa skrývala za sloganmi a prázdnymi frázami. Pomôcť Ukrajine s obnovou je jedna vec. To, aby sa táto krajina stala pre Európanov bezodnou jamou, trvalou hypotékou pre budúce generácie, je niečo úplne iné, pretože podpora Ukrajiny je už teraz veľkou finančnou záťažou pre ekonomicky oslabené, vysoko zadlžené, demograficky umierajúce krajiny, ktoré zápasia s množstvom domácich problémov. Je rozumné venovať 100 miliárd eur z európskeho rozpočtu jedinému štátu po tom, čo mu už bolo požičaných 90 miliárd eur, ktoré nikdy nebudú splatené? Otázkou nie je, či si to Ukrajina zaslúži, ale či si to EÚ môže dovoliť.

Nepríjemná otázka, ale o to naliehavejšia, pokiaľ ide o rozširovanie, počnúc poľnohospodárstvom. Pohltenie poľnohospodárskeho giganta, akým je Ukrajina, by bolo smrteľným zásahom pre európskych pestovateľov obilia, ktorých už teraz vážne ohrozuje bruselská byrokracia a Mercosur. Ak by tranzit ukrajinských poľnohospodárskych produktov v roku 2022 s cieľom zmierniť obmedzenia námorného vývozu zavedené vojnou vyvolal búrku protestov , predstavte si, akú katastrofu by spôsobil vstup Ukrajiny do Spoločnej poľnohospodárskej politiky.

Je však celkom možné, že najväčšou obeťou pristúpenia Ukrajiny bude politika rozširovania a samotná dôveryhodnosť Únie. Povedzme si úprimne, prístupový proces je „hra hladu“, maratón s viacerými fázami, prísnou novou metodikou a 35 kapitolami. Niekoľko príkladov: Srbsko získalo štatút kandidátskej krajiny v roku 2012, rokovania otvorilo v roku 2014 a v súčasnosti sa mu podarilo otvoriť 22 kapitol a uzavrieť iba dve. Napriek tomu je oveľa rýchlejšie ako Severné Macedónsko, ktoré sa stalo kandidátskou krajinou v roku 2005, len aby rokovania otvorilo až… v roku 2022, o 17 rokov neskôr!

A teraz počúvame, že Ukrajina, zdevastovaná, notoricky skorumpovaná krajina, ktorá je na míle vzdialená od kodanských kritérií a v ktorej je právny štát nápadne absentujúci, bude pripravená o pár mesiacov – naozaj? A čo šesť krajín západného Balkánu, ktoré čakajú na Godota a sú neustále odmietané? Mali by sa im povedať, že rozširovanie už nie je založené na zásluhách a že ich treba požiadať, aby počkali ešte niekoľko desaťročí? Pre Brusel sú si niektoré krajiny jednoznačne rovnejšie ako iné.

A predovšetkým sa zamyslime nad výbušnou otázkou jednomyseľnosti, tej právnej záruky, ktorú federalistický establišment tak opovrhuje. Každá fáza prístupového procesu si vyžaduje súhlas všetkých členských štátov a prístupová zmluva, posledný krok, musí byť ratifikovaná na národnej úrovni, niekedy dokonca referendom. Podľa prieskumov verejnej mienky väčšina Európanov nie je za vstup Ukrajiny a Maďarsko je vehementne proti a nahlas hovorí to, čo si mnohí iní myslia v súkromí. Odváži sa EÚ vo všeobecnosti a Ursula von der Leyenová najmä vynútiť si túto záležitosť a spustiť matku všetkých kríz?

Pohltením Ukrajiny je riziko implózie zrejmé, no EÚ márne kráča smerom k priepasti. Existujú však alternatívy: strategické partnerstvo s Ukrajinou bez toho, aby sa stala členským štátom, účasť na niektorých, ale nie všetkých európskych politikách, viac európskych súkromných investícií do plánu obnovy a využívanie verejných prostriedkov bez plytvania európskeho rozpočtu. Takýto kompromis by pravdepodobne akceptovali všetky vlády EÚ, keby Zelenskyj netrávil čas ich urážkami.

Aký je dôvod takejto slepoty? Je to geopolitický romantizmus alebo túžba využiť krízu na presadenie sa na medzinárodnej scéne? Je to jednoduchá zotrvačnosť alebo túžba zachrániť si tvár po rokoch omylov? V každom prípade ukrajinský prípad potvrdzuje, že keď krajiny alebo impériá už nekladú svoje vlastné záujmy do centra svojej politiky, rýchlo strácajú orientáciu a upadajú do šialenstva, z ktorého sa len zriedka spamätajú. Prebudí sa EÚ včas? To je otázka.

Zdroj: https://brusselssignal.eu/2026/01/history-tells-us-ukraine-into-the-eu-will-be-europes-self-destruction/