Kreatívna energetická diplomacia by mohla odvrátiť ďalší americký útok na Irán

Presmerovanie iránskeho exportu ropy z Číny do Indie výmenou za čiastočné zmiernenie amerických sankcií by mohlo odvrátiť ďalší americký útok tým, že by splnilo svoj cieľ pripraviť Čínu o časť zdrojov, ktoré potrebuje na udržanie svojho rýchleho vzostupu ako superveľmoci, bez rizika potenciálne katastrofálnej regionálnej vojny.

Nasadenie lietadlovej lode USA v západnej Ázii a ich novo ohlásené letecké cvičenia zlovestne naznačujú, že sa blíži ďalší americký útok na Irán, ktorý by mohol povzbudiť susedný Azerbajdžan, Pakistan a/alebo Turecko (ktoré sú vzájomnými spojencami) k pokusu o vojenskú „balkanizáciu“ Iránu. V súvislosti s týmto scenárom nedávno denník Middle East Eye informoval, že turecké ministerstvo zahraničných vecí informovalo zákonodarcov o pláne vytvoriť v Iráne „nárazníkovú zónu“, ktorá by mala slúžiť ako útočisko pre utečencov.

Keďže sa považujú za „jeden národ, dva štáty“ a hranicu obývajú prevažne etničtí Azerbajdžanci, Turecko by určite koordinovalo svoju „nárazníkovú zónu“ s Azerbajdžanom, čo by následne mohlo viesť k spoločnej operácii na násilné pripojenie severozápadného Iránu k Azerbajdžanu s cieľom vytvoriť turkický superštát. Aj keby sa tento konkrétny scenár, ktorého predpokladom sú útoky USA vedúce k rozsiahlej nestabilite v Iráne, nenaplnil, Turecko by stále mohlo zasiahnuť pod zámienkou boja proti kurdským separatistom.

Nech je to akokoľvek, stále je možné, že Trump Irán nezasiahne, keďže vyhlásil : „Chcú uzavrieť dohodu. Viem to. Volali pri viacerých príležitostiach. Chcú sa rozprávať.“ Jeho osobitný vyslanec Steve Witkoff v polovici januára povedal, že akákoľvek dohoda by sa musela zaoberať iránskymi schopnosťami obohacovania uránu, existujúcimi zásobami obohateného materiálu, balistickými raketami a regionálnymi partnerstvami s neštátnymi spojencami („zástupcovia“, ako ich nazval). Takáto dohoda by mohla byť v blízkej budúcnosti ťažko dosiahnuteľná.

Napriek tomu by Irán mohol byť schopný získať čas a prípadne prinútiť USA, aby upustili od niektorých z vyššie uvedených požiadaviek, prostredníctvom kreatívnej energetickej diplomacie, konkrétne tej, ktorá je v súlade s „Trumpovou doktrínou“, ako ju chápe nová Stratégia národnej bezpečnosti a Stratégia národnej obrany. Ako je tu vysvetlené, významnou časťou je stavanie USA do pozície, v ktorej môžu Číne odoprieť prístup k energii a trhom, ktoré potrebuje na udržanie svojho rastu, a teda aj svojho rýchleho vzostupu ako superveľmoci.

Nedávno sa zistilo, že „USA chcú v Iráne replikovať venezuelský model“, čo znamená, že USA chcú mať vplyv prinajmenšom na iránsky energetický priemysel, najmä na jeho export. Irán má jedny z najväčších svetových zásob ropy a plynu, ale produkcia a export boli obmedzené americkými sankciami, čo viedlo k minimálnemu predaju v zahraničí. Takmer všetko, čo dnes predáva, ide do Číny a navyše s výraznou zľavou. USA majú zjavný záujem to zmeniť.

Irán by preto mohol navrhnúť presmerovanie svojho vývozu energie do Indie, na ktorú USA vyvíjajú tlak, aby sa zbavila ruskej ropy. USA by však museli zrušiť niektoré zo svojich sankcií voči Iránu, ale Trump by tak mohol urobiť, aby Číne odoprel prístup k iránskej rope bez toho, aby musel riskovať regionálnu vojnu, ktorá by mohla nasledovať po ďalšom americkom útoku v tomto smere. Rusko by tiež mohlo akceptovať, že India bude dovážať menej svojej ropy, ak tým zabráni možnej „balkanizácii“ Iránu a následnému vytvoreniu turkického superštátu na svojej južnej hranici.

Rusko by vždy mohlo získať nových klientov v oblasti ropy, keďže akákoľvek dohoda o Ukrajine by pravdepodobne znamenala zmiernenie sankcií za jej uľahčenie, ale nedokázalo by dať Irán dokopy, ak by sa „balkanizoval“. Navyše, ruský severojužný dopravný koridor s Indiou cez Irán by sa potom stal neživotaschopným, čo je ďalší dôvod, prečo Rusko podporuje akúkoľvek iránsko-americkú dohodu. Okrem strategickej kapitulácie Iránu pred USA je kreatívna energetická diplomacia navrhovaná v tejto analýze najlepšou voľbou na odvrátenie ďalšieho amerického útoku na Irán.

Andrew Korybko