Čítali sme Remarquea, a predsa sme sa s vojnou zmierili

Na Slovensku nemôžeme mať podobné zákony o slobode slova, ako v Spojených štátoch amerických, lebo tie nezažili takú traumu spoločnosti ako sme zažili my. A tak, o nemalej časti našej histórie je de facto zakázané diskutovať. Hoci máme aj paragrafy o ohrození mieru, v ktorom sa píše aj o podnecovaní vojny, väčší dohľad si na Slovensku vyslúžila práve sloboda slova. 

koláž/HD | Židova voda ako problém. Na druhej strane pohľad, s ktorým sa spoločnosť zmierila…

Od základnej školy nás učia, že vojna je zlá. Romány spisovateľov stratenej generácie Ernesta Hemingwaya Zbohom zbraniam, či Ericha Maria Remarquea Na západe nič nové, boli súčasťou povinného čítania. Podobne aj dielo Ivana Bukovčana Kým kohút nezaspieva, ktoré sa už týkalo nezmyselnosti nie prvej, ale druhej svetovej vojny. A teraz po rokoch odchodu zo školy sa pýtam, načo?

Každý vidí to svoje…

Pred parlamentnými voľbami 2023 sa vybral redaktor denníka N Andrej Bán na ceste po Slovensku. Zastavil aj v pomerne známej dedine Horná Mariková, kde na jeho návštevu spomínajú dodnes, keďže tam chodím, veľmi dobre viem, o čom píšem.

Okrem snahy skritizovať občanov za voľbu Smeru-SSD a Republiky si Bán kopol aj do údajne zhmotneného antisemitského stereotypu. V časti Ráztoka sa nachádza pre Bána „artefakt“ Židova voda. “Vedľa pramienka, kam však miestni nechodia, je socha zobrazujúca Žida s mešcom v jednej ruke, ktorú si zakrýva tou druhou. Tú má zboku natiahnutú na peniaze,” napísal Bán a zaujímal ho jedine názor chatára hudobníka Miroslava Tótha, podľa ktorého si toto miestni nikdy nespoja s antisemitizmom.

Avšak prečo by to mali spájať práve s nenávisťou voči semitom? Ak sa s Maríkovčanmi rozprávate aj dnes, tak nemáte pocit, že Židov nenávidia. Naopak spomínajú na nich ako svojich, ktorým sa lepšie žilo. Mešec v ruke dotyčnej sochy je pritom najmä zhmotnením slovenskej neresti, ktorú kritizoval vo svojich dielach Martin Kukučín, a tou je alkohol. Lenže ako znie slovenské príslovie: Svini sa len o kukurici sníva, a tak niet sa čomu diviť, že pre Bána sú voliči Smeru a Republiky v prvom rade antisemiti, a nie pamätníci života pred  druhou svetovou vojnou.

Podpora vojny je v poriadku!

Po víťazstve Štefana Harabina pre výrok “urobil som to isté” v prípade vyhlásenia ŠVO ruským prezidentom Vladimírom Putinom, chýba tomuto víťazstvu druhá strana mince. Niekto na Slovensku predsa vojnu podporuje! A ex offo opäť neprichádza…

Zatiaľ čo “artefakt” Židova voda musí byť automaticky prejav antisemizmu, a nie symboliky niekdajšieho života, a to len preto, že nás to tak v škole učili. Tak napriek doslova nútenému čítaniu autorov stratenej generácie, sme ako spoločnosť s vojnou zmierení!

Redakcia, v ktorej pôsobí Bán, je plná podpory vojny na Ukrajine. Hoci aj na to máme paragraf, a napriek tomu, že každému je jasné, že každý jeden náboj vojnu predlžuje. Na čo sme čítali Hemingwaya a Remarquea? Aby sme večer namiesto poďakovania za žitie v mieri otvorili, mobilnú aplikáciu banky a poslali pár eur na zbrane? A samozrejme, popritom si odpľuli za bakané slová, lebo na rozdiel od Spojených štátov, sme na Slovensku zažili traumu.

Memento stratenej generácie sa stratilo v nánose prejavov plných ošúchaných fráz o tom, ako nesmieme zabudnúť, ale pritom sme už dávno zabudli a možno aj vďaka obmedzenej diskusii pre traumu, ktorú sme nezažili my, ale naši predkovia…

Roman Martiška / https://www.hlavnydennik.sk/2026/01/23/citali-sme-remarquea-a-predsa-sme-sa-s-vojnou-zmierili