„ZNOVUOBJAVENÝ“ VLADIMÍR MEČIAR

V ostatných rokoch sa čoraz častejšie v najrôznejších súvislostiach spomína bývalý trojnásobný premiér Slovenskej republiky a predseda HZDS, Vladimír Mečiar. Pravidelne vystupuje v rozhovoroch niektorých alternatívnych internetových médií, pred pár dňami aj v exkluzívnom rozhovore Na Palete u Pavla Kapustu, a dokonca sa o ňom ako o nespornom zakladateľovi štátu nedávno vecne a pozitívne vyjadril aj premiér Robert Fico po stretnutí troch najvyšších ústavných činiteľov v Bratislave.

Pretože som premiéra Mečiara osobne poznal a tlmočil som aj viaceré jeho rokovania so zahraničnými veľvyslancami, mám na túto tému aj niekoľko vlastných spomienok a postrehov, ktoré by presiahli štandardnú plochu bežného politického komentára. Nakoniec, bol to práve Vladimír Mečiar, ktorého Úrad vlády ma v roku 1998 poveril vedením Slovenskej informačnej agentúry (SIA) po tom, ako ma kancelária podpredsedníčky Mečiarovej vlády, profesorky Kataríny Tóthovej, kontaktovala v lete roku 1995 s naliehavou žiadosťou, aby som čo najskôr nastúpil v SIA a pomáhal zlepšiť a vyvažovať informovanosť zahraničia o nezávislej Slovenskej republike a slovenskom národe . V tom čase, presnejšie od roku 1991, som bol už niekoľko rokov aj predsedom redakčnej rady národne orientovaného slovenského cudzojazyčného časopisu EUROPA VINCET (Európa zvíťazí) a od roku 1993 aj podpredsedom Združenia slovenských novinárov (ZSN) pre zahraničné vzťahy. Preskočím teraz niekoľko dôležitých súvisiacich tém a podrobností čo do obsahovej a časovej súslednosti, lebo to si žiada ďalší osobitný článok, a vyjadrím sa stručne aspoň k časti podstaty problému ako ho vidím ja.

Keď sa začiatkom roku 2003 odtrhlo jedenásť popredných dlhoročných členov HZDS na čele s Vojtechom Tkáčom a ústredným tajomníkom Jozefom Grapom (pôvodne ich bolo desať ale zakrátko sa k nim pridal aj poslanec HZDS Rudolf Žiak), predznamenalo to začiatok postupného konca, vnútorného rozvratu, vyčerpania a napokon aj zániku Mečiarovej ĽS-HZDS. Ficova strana Smer-SSD má v tomto ohľade šťastie, že ju podobné odtrhnutie rovnako početnej jedenástky odpadlíkov okolo Pellegriniho nepotopilo.

Pozoroval som to dianie v HZDS z bezprostrednej blízkosti a musím povedať, že odchod „Tkáčovcov“, a samozrejme aj odchod neskoršieho prezidenta Ivana Gašparoviča, bol turbulentný a mimoriadne dramatický, akoby v tej strane vybuchla niekým veľmi dobre režírovaná a starostlivo načasovaná bomba. Neodišli len tí vzbúrení jedenásti, spolu s nimi odišli aj iní, dokonca aj niektorí známi a spriaznení novinári a publicisti. Hoci sa tvárim, že som o tom nevedel alebo som na to zabudol, veľmi dobre si pamätám, ako cez noc zmenili svoje správanie a postoj ku mne. Mám sloniu pamäť. Diali sa tam ale po istý čas už minimálne dva roky predtým dosť čudné veci. V decembri 2000 ma požiadal Vladimír Mečiar o cestu do troch štátov Škandinávie (Fínsko, Švédsko, Dánsko) a Írska, aby som tam nezávisle a objektívne predstavil ľudovú stranu HZDS ako demokratickú konzervatívnu silu, ktorá podporuje členstvo Slovenska v EÚ a NATO a v žiadnom prípade neutláča a nikdy neutláčala národnostné menšiny. To bol totiž v tom období absolútne neopodstatnený, zákerný, no zo Slovenska vytrvale živený toxický naratív SMK. Spolu s obvinením, že na Slovensku staviame megalomanské komunistické vodné dielo Gabčíkovo, ktoré v prípade havárie vytopí celú Budapešť a polovicu Maďarska.

Moje rokovania v centrálach štyroch konzervatívnych strán v hlavných mestách uvedených štátov boli okrem iného mimoriadne zaujímavé v tom, že som sa tam na mieste presvedčil a potvrdilo sa mi čo všetko sa o ĽS-HZDS šírilo do zahraničia. Mečiarova politická strana (spočiatku hnutie) nebola určite dokonalá (o tom neskôr v ďalších komentároch bližšie), tak, ako nie je dokonalá žiadna politická strana, ale nasadenú mala od začiatku takú psiu hlavu zo strany všetkých neprajníkov slovenskej štátnosti doma aj v zahraničí, že to s pravdou malo v mnohých ohľadoch pramálo spoločné.

Pokračovanie v retrospektívnom komentári z prvej ruky zajtra, aby som dnes nezdržoval. Momentálne na záver len jedna drobná poznámka na okraj. Známy politický analytik a komentátor Ján Baránek tvrdí vo svojich rozhovoroch, nedávno napríklad aj pre eReport, že je tu ako očitý svedok a priamy aktér dianí v období okolo roku 1989, možno ešte skôr ako samotný Robert Fico, najstarší. Na druhom názorovom brehu je podľa neho ešte tak maximálne Marián Leško….. Nie Janko, pri všetkej úcte, ktorú voči tebe mám, a ja ju skutočne mám, bol by som veľmi rád ak by to čo tvrdíš bola pravda…. Znamenalo by to, že som sa narodil až niekedy v roku 1960. Nie, som na svete od roku 1953 a som od teba o dosť starší, rovnako ako napríklad aj vynikajúca novinárka, komentátorka a bývalá poslankyňa parlamentu (ktorá tiež bola pri všetkom) Eva Zelenayová a trebárs aj vynikajúci historik, publicista, komentátor a poslanec parlamentu Anton Hrnko. Tak isto nielen vekove starší od teba, ale aj služobne minimálne rovnako starý ako ty, podobne ako aj ja.

Michal Zoldy