Prečo USA signalizovali podporu jednotkám NATO na Ukrajine?

Mohlo by ísť o vyjednávaciu taktiku, ktorá má prinútiť Rusko k ústupkom v jeho maximalistických cieľoch v konflikte ako protihodnotu za to, že neprehodnotí priority Ruska v oblasti obmedzovania konfliktu oproti Číne rozšírením článku 5 na jednotky štátov NATO na Ukrajine, a tým znížiť pravdepodobnosť ich skutočného nasadenia tam.

Francúzsko a Spojené kráľovstvo sa nedávno zaviazali k nasadeniu vojakov na Ukrajinu v prípade prímeria ako súčasť svojich najnovších navrhovaných bezpečnostných záruk pre túto krajinu, ktorých princíp prvýkrát v histórii ocenili Steve Witkoff a Jared Kushner, osobitní vyslanci USA pre rokovania s Ruskom. Parížska deklarácia, ktorú Francúzsko a Spojené kráľovstvo podpísali, tiež prisľúbila svoju podporu „účasti na navrhovanom mechanizme monitorovania a overovania prímeria pod vedením USA“. To všetko určite vyvoláva obavy v Rusku.

Minister vojny Pete Hegseth vo februári minulého roka počas svojho prejavu v sídle NATO vyhlásil, že jeho krajina nebude považovať jednotky členských štátov na Ukrajine za jednotky, na ktoré sa vzťahuje článok 5, a ani tam nenasadí žiadne vlastné jednotky ako súčasť žiadnej bezpečnostnej záruky. Vzhľadom na Parížsku deklaráciu by sa však niektorí v Rusku mohli pýtať, či USA čoskoro plánujú zvrátiť obe politiky na ochranu jednotiek svojich spojencov v NATO na Ukrajine po ich nasadení a nasadiť tam aj svoje jednotky na monitorovanie prímeria.

Sám Putin ešte v septembri minulého roka varoval, že Rusko bude považovať západné jednotky na Ukrajine za „legitímne ciele zničenia“. Preto je ľahké pochopiť, ako by sa ich hromadné nasadenie, na rozdiel od menšej neoficiálnej prítomnosti francúzskych a britských vojsk v Odese, ktorú ruskí špióni potvrdili neskôr v tom istom mesiaci, mohlo vymknúť spod kontroly a prerásť do tretej svetovej vojny, ak by Rusko zacielilo na ich sily. To sa však nemusí stať, ak je podpora USA najnovším bezpečnostným zárukám len vyjednávacou taktikou (aspoň zatiaľ).

Aby som to vysvetlil, Trump 2.0 mohol naďalej zásobovať Ukrajinu zbraňami zadarmo a nikdy nezačať rokovania s Ruskom, ak by nebol úprimne odhodlaný ukončiť konflikt, a to všetko popri postupnom stupňovaní eskalácie voči Rusku v rámci prístupu „varenia žaby“ zameraného na normalizáciu cesty k tretej svetovej vojne. Zdržanie sa týchto krokov len preto, aby sa zrazu zapojilo do bezprecedentnej eskalácie rozšírenia článku 5 na jednotky štátov NATO na Ukrajine a dokonca aj vyslanie vlastných vojsk je možné, ale nepravdepodobné.

„Trumpova doktrína“, o ktorej sa čitatelia môžu dozvedieť viac tu, odsúva Rusko na pozíciu juniorného partnera vo svetovom poriadku vedenom USA. Všetko, čo USA chcú, je odoprieť Číne prístup k väčšiemu množstvu ruských zdrojov, ktoré potrebuje na udržanie svojho rastu a tým aj svojej superveľmockej trajektórie, a to masívnym investovaním do niektorých ložísk ako stimulom pre kompromisy v oblasti svojich bezpečnostných cieľov na Ukrajine a následným prekonaním Číny v ponuke na prístup k iným v budúcnosti. Táto protihodnota však zostáva pre Putina neprijateľná.

Aj keby sa jeho postoj nezmení a konflikt by pokračoval, dosiahnutie vyššie uvedeného cieľa voči Rusku by sa pre USA mohlo stať čoraz menej dôležitým, ak po ohromujúcom úspechu vo Venezuele čoskoro získajú kontrolu nad zdrojmi Iránu, Nigérie a ďalších významných krajín BRI. V takom prípade je ťažké si predstaviť, že námestník ministra vojny pre politiku Elbridge Colby, ktorého „Stratégia popierania“ je stredobodom „Trumpovej doktríny“, by uprednostnil ruský front novej studenej vojny pred čínskym.

Koniec koncov, vyššie uvedené doplnkové politiky zahŕňajú radikálne zvýšený multilaterálny vojenský tlak na Čínu súbežne s odopieraním jej prístupu k zdrojom (a trhom), ktoré potrebuje, čo by zdvojnásobenie ukrajinského konfliktu uberalo na hodnote. Ak sa nevojenské aspekty Colbyho „Stratégie popierania“ presadzujú v hlavných krajinách BRI a medzi americkými partnermi v Indo-Pacifiku, EÚ a Perzskom zálive, potom by náklady na tvrdohlavý pokus o presadenie tejto stratégie s Ruskom neboli opodstatnené.

USA by preto s menšou pravdepodobnosťou rozšírili článok 5 na jednotky štátov NATO na Ukrajine a v takomto scenári by tam prirodzene ani nenasadili vlastné jednotky. Namiesto toho by mohli navrhnúť kompromis, v rámci ktorého by ich spojenci sústredili svoje jednotky v Poľsku a Rumunsku, zatiaľ čo USA by mohli monitorovať prímerie prostredníctvom diaľkových prostriedkov, ako sú satelity a drony. Tento navrhovaný kompromis by si vyžiadali okolnosti, ale Rusom by sa pravdepodobne nepovedal kontext.

Skôr by sa to dalo prezentovať ako pragmatický kompromis pre Rusko, ktoré by znížilo svoje ciele, najmä tie, ktoré sa týkajú demilitarizácie a územia. Putin sa k tomu však zdráha, ale možno tiež nechce riskovať narušenie súčasného usporiadania v rámci stálej armády, spravodajských služieb a diplomatickej byrokracie USA („hlboký štát“), podľa ktorého má teraz obmedzovanie Číny prednosť pred obmedzovaním Ruska, ako by sa to mohlo stať, ak by odmietol kompromis a/alebo by presadzoval situáciu po Donbase.

Vzhľadom na snahu USA zveriť po skončení ukrajinského konfliktu kontrolu Ruska v Európe poľsko -nemeckej „Iniciatíve troch morí“ v spolupráci s Nemeckom, čo by USA umožnilo plne uprednostniť kontrolu Číny, by sa bezpečnostná situácia Ruska po konflikte mohla relatívne zlepšiť (aj keď nie do takej miery, aká sa predpokladala na začiatku špeciálnej operácie), pokiaľ Rusko súhlasí s kompromisom. Táto príležitosť by sa mohla stratiť, ak by Rusko pokračovalo vo svojich maximalistických cieľoch.

Preto vzniká päť otázok, ktorých odpovede určia, čo môže nasledovať:

1. Ako vážne to USA myslia s rozšírením článku 5 na jednotky štátov NATO na Ukrajine a prípadným nasadením vlastných vojsk tam, aj keď to bude mať za následok zmarenie plánov na silnejšie obmedzenie Číny?

2. Myslí si Putin, že je to vážne, alebo si myslí, že ide o blafovanie? Ako by mohol reagovať na základe každého hodnotenia a aké faktory by mohli zmeniť jeho pohľad na zámery?

3. Aká je pravdepodobnosť, že sa dynamika „hlbokého štátu“ USA zmení z uprednostňovania čínskeho obmedzovania na ruské, ak Putin odmietne kompromis a/alebo bude tlačiť vpred po Donbase?

4. Ako by mohol úspech alebo neúspech USA v odopieraní prístupu Číny k zdrojom (a trhom) iných štátov, podobne ako to urobili Venezuele, ovplyvniť vyššie uvedené skutočnosti, ako aj ich flexibilitu pri kompromisoch s Ruskom?

5. Do akej miery by Putin mohol urobiť kompromis vo svojich maximalistických cieľoch? Dalo by sa ho presvedčiť, aby po skončení konfliktu prijal jednotky NATO na Ukrajine, ak na ne USA nerozšíria článok 5?

Putin má viac-menej dva spôsoby, ako sa na všetko pozerať:

1. Plány USA na silnejšie obmedzenie Číny zostanú ich prioritou, najmä ak sa im podarí odoprieť Číne prístup k väčšiemu množstvu energie a trhov, takže Rusko môže bezpečne odmietnuť kompromis v prospech zachovania svojich maximalistických cieľov a pokračovať v boji po Donbase bez obáv, že USA zdvojnásobia svoju vojenskú podporu Ukrajine a/alebo vyvolajú kubánsku krízu na hrane krajiny rozšírením článku 5 na jednotky štátov NATO na Ukrajine, ktoré by sa tam potom mohli jednostranne nasadiť popri svojich vlastných.

2. Dynamika „hlbokého štátu“ v USA zostáva nestála, takže je možné, že odmietnutie kompromisu a následné presadzovanie sa po Donbase by mohli byť zmanipulované nepriateľmi Ruska, aby presvedčili Trumpa, aby prehodnotil svoju kontrolu nad čínskou, čo by mohlo výrazne zvýšiť šance, že USA zdvojnásobia svoju vojenskú podporu Ukrajine a/alebo vyvolajú kubánsku krízu na hrane krajiny rozšírením článku 5 na jednotky štátov NATO na Ukrajine, ktoré by sa potom mohli jednostranne nasadiť tam popri svojich vlastných.

Pokiaľ ide o USA, tie uprednostňujú rýchle politické ukončenie konfliktu, aby následne mohli silnejšie obmedziť Čínu, ale nie úplne za podmienok Ruska, takže ak Putin odmietne kompromis, pravdepodobne uplatnia ďalšie sekundárne sankcie voči ruským partnerom v snahe o dosiahnutie tohto cieľa. Ak dôjde k významnému ruskému prielomu, mohli by dokonca pohroziť rozšírením článku 5 na jednotky štátov NATO na Ukrajine, ak Rusko nezastaví, a potom nariadiť ich nasadenie na rozdelenie Ukrajiny, ak to neurobí, s rizikom tretej svetovej vojny, ak budú napadnuté.

Tento prístup by sa mohol vypomstiť, ak by sa Čína a Rusko stali na sebe viac závislými, keďže USA by prvej odmietli prístup k väčšiemu množstvu zdrojov a druhej by odmietli prístup k väčšiemu množstvu trhov, na ktorých predávajú svoje zdroje (ako napríklad India, ak by došlo k väčšiemu sekundárnemu tlaku zo strany sankcií a India by potom v rámci dohody nahradila ruskú ropu venezuelskou). Čína by tak mohla získať prístup k celej ruskej základni zdrojov za lacnú cenu, zatiaľ čo Rusko by dostalo financovanie potrebné na neurčité pretrvávanie konfliktu.

Takáto bezprecedentná vzájomná závislosť by sa im však mohla vypomstiť, ak by medzi nimi vyvolala nevraživosť a/alebo ak by USA náhle dali jednému z nich oveľa lepšiu ponuku ako predtým pod podmienkou, že sa druhého zbaví a tým nepriamo pomôžu USA strategicky ich poraziť. Aby bolo jasné, Putin a Si opakovane potvrdili, ako hlboko si navzájom dôverujú, takže tento temný scenár je nepravdepodobný, ale nemal by sa ani ľahkovážne zavrhovať, keďže táto možnosť stále existuje.

Ak sa vrátime k téme americkej podpory európskych bezpečnostných záruk pre Ukrajinu po prvýkrát v histórii, v tejto fáze ide pravdepodobne len o vyjednávaciu taktiku, ale zároveň to signalizuje (či úprimne alebo nie), že americký „hlboký štát“ nie je pevne za uprednostňovaním čínskeho obmedzovania a mohol by sa teda vrátiť k uprednostňovaniu Ruska, ak Putin odmietne kompromis a/alebo bude tlačiť vpred po Donbase. To je zatiaľ všetko, čo sa dá posúdiť vzhľadom na zložitosť globálnej systémovej transformácie v jej najnovšej fáze.

Andrew Korybko