ČO TO STVÁRAŠ, EURÓPA?!?

Ak opozícia kvíli, aby sme sa v súčasnej dramatickej situácii primkli ešte viac k európskym lídrom, je to rovnaká rada, akoby nám odporučila, aby sme si uviazali balvan na krk. Pretože najhlúpejšie a najneschopnejšie vedenie v súčasnosti nemajú ani Spojené štáty, ani Rusko či Irán, ale Európska únia, ktorá robí až nepochopiteľné samovražedné kroky. Mne je fuk, akú grimasu vystrúha pri stretnutí so slovenským premiérom Ficom francúzsky prezident Macron – ak toto trápi europoslankyňu Veroniku Cifrovú Ostrihoňovú, tak to len podčiarkuje vazalskú mentalitu progresívcov, ktorí sú závislí od vľúdnej tváre mocných. Ale ak sa spoliehame na takéto vedenie EÚ, tak sme sa načisto zbláznili.

Neprejde deň, aby mi ich správanie minimálne nenadvihlo obočie. Po štyroch rokoch patologickej hystérie, keď každý, kto navrhoval dialóg s Ruskom, bol kolaborant a zradca, Emmanuel Macron nesmelo vyrukoval s objaviteľskou myšlienkou, že asi je čas hovoriť s Putinom. Pridala sa k nemu aj talianska premiérka Meloniová, ale ani v takejto banálnej veci nepanuje v Európskej únii jednota. Napríklad Litva sa kategoricky postavila proti obnoveniu dialógu EÚ s Ruskom.

Za tejto situácie vždy dobre informovaný server Politico priniesol správu, že ako s vyjednávačom s Kremľom sa ráta buď so súčasniu šéfkou európskej diplomacie Kajou Kallasovou alebo s fínskym prezidentom Alexandrom Stubbom… Povedzte mi, ktorý politický samovrah by poslal na vyjednávanie s Rusmi toho, kto Rusov najviac nenávidí. Iba ten, kto si želá, aby také rokovania stroskotali… V situácii, keď Donald Trump v rozhovore pre agentúru Reuters vyhlásil, že mierovú dohodu brzdí Ukrajina, a nie Rusko, v Bruseli ešte stále nič nepochopili.

No a potom sa predstavitelia tej istej Európskej únie, ktorí podporujú zvrhnutie islamskej teokracie v Iráne a nastolenie sekulárneho režimu, zbratajú s bývalým predstaviteľom ISIS a al-Káidy Ahmadom Šarom, ktorému pomôžu zvrhnúť sekulárny režim v Sýrii, pričom okamžite zrušia sankcie voči krajine, v ktorej neprebehli žiadne demokratické reformy, ale prešla na stranu Západu. To nevymyslíš. Čo je to za stratégia? Make al-Káida great again?

Ešte horší je spôsob, akým riešia predstavitelia EÚ vzťahy s USA. Nikdy nepochopím, ako môže nemecký kancelár Merz najprv tak presne diagnostikovať situáciu, a potom tak ponižujúco vyjadriť slepú poslušnosť voči USA. Ešte v decembri minulého roka predniesol na konferencii bavorskej CSU prejav, ktorý mohol vojsť do dejín podobne ako Churchillova reč vo Fultone o železnej opone, keby sa svojich myšlienok držal aj v nasledujúcich týždňoch.

Friedrich Merz zdôraznil, že pravdepodobne až o mnoho rokov neskôr v plnej miere pochopíme, čo v súčasnosti vo svetovej politike prežívame. Nejde o bežné výkyvy lepších a horších vzťahov medzi Európou a USA. Nemecký kancelár to označil za „tektonický posun v centrách politickej a ekonomickej moci“ a pokračoval: „My, Európania, sme uprostred tohto procesu. A jedného dňa sa nás nikto nebude pýtať, či sme udržali hranicu dôchodkového poistenia o rok dlhšie alebo kratšie. Budú sa nás pýtať, či sme prispeli k zachovaniu slobodnej spoločnosti. V stávke totiž nie je nič menšie ako sloboda, mier, demokracia, právny štát – a za to musíme bojovať!“

Počas návštevy Porýnia-Falcka (spolkovej krajiny s rozsiahlou americkou vojenskou prítomnosťou) v reakcii na globálne plány Donalda Trumpa zverejnené v Národnej bezpečnostnej stratégii sebavedomo vyhlásil: „Nevidím nijakú potrebu, aby Američania zachraňovali demokraciu v Európe. Ak by ju bolo potrebné zachraňovať, dokážeme to sami.“ Znelo to ako zásadný zlom v nemeckom strategickom myslení. Po prvý raz zaznelo otvorené spochybnenie nielen rozsahu americkej úlohy v Európe, ale i samotnej logiky dlhodobej bezpečnostnej závislosti. Vo vystúpení v Bundestagu zvolil Merz ešte ostrejšiu formuláciu:

„Sme pevne odhodlaní zabrániť tomu, aby sa Nemecko stalo obeťou týchto geopolitických otrasov. Nemôžeme sa len prizerať na pretváranie sveta. Nie sme pešiakom veľmocí.“

Kancelárovo sebavedomie vychádzalo z toho, že Berlín sa ocitol v pozícii jediného európskeho aktéra s potenciálom stať sa geopolitickým centrom kontinentu, a takto ho vníma aj Donald Trump. O niekoľko dní po útoku na Venezuelu a vyhrážkach Grónsku je však už všetko inak a svaly, ktoré nafukoval nemecký kancelár, náhle spľasli. Politik, ktorý tak odhodlane vystupoval proti hegemónii USA, odrazu koktá, že problém treba vnímať „komplexne“ a expanzívnemu americkému autokratovi ponúka spolu s britským premiérom Starmerom a Trumpovým adoptívnym synáčikom generálnym tajomníkom NATO Ruttem absurdnú možnosť, aby Grónsko pred útokom Spojených štátov ochránili tak, že tam zvýšia prítomnosť vojenských jednotiek NATO…

Európa proste ukazuje, že nedokáže expanziu amerického impéria zastaviť, a tak mu ponúka ústupky, v podstate úplatky alebo ekvivalent starovekého tribútu a mafiánskeho výpalného vo forme grónskych nerastných surovín. Dokonca aj samotné dotknuté Dánsko Spojeným štátom submisívne ponúka, že vytvorí „pracovnú skupinu na preskúmanie, či nájdeme spoločnú cestu vpred“ namiesto toho, aby Trumpovi suverénne odkázalo, že Grónsko je ich územie, že nie je na predaj a že o tejto otázke nemieni vyjednávať.

A tak Európska únia uviazla na ceste medzi závislosťou od USA a hmlistým snom o vlastnej „strategickej autonómii“. Na jednej strane by chcela, aby ju Washington akceptoval ako suverénnu, na strane druhej nechce prísť o vojenskú prítomnosť USA v Európe a stále očakáva pokyny z Bieleho domu, ktoré sa už nedostavujú vo forme strategických porád, ale priamych direktívnych rozhodnutí. Skrátka, s Bruselom sa už nikto nebaví, ani jeho údajný „spojenec“ Washington nie, a jediné, čo zostalo z Merzových silných rečí, je prísľub, že Nemecko zvýši vojenské výdavky až o bezprecedentných 378 miliárd eur, čo je dvojnásobok rozpočtu predchádzajúcich piatich rokov.

A tak napriek tomu, že sú si všetci vedomí, že starý svetový poriadok sa rozpadol, európske štáty sa držia ako kliešť nekompetentného Bruselu a Európska únia sa drží „spojenectva“ s USA napriek tomu, že ju tento vazalský vzťah ničí. Ak v reakcii na bezprecedentné pošliapavanie všetkých medzinárodných noriem zo strany USA šéfka európskej diplomacie Kaja Kallas hlúpo povie, že kvôli momentálnym „nedorozumeniam“ nezničíme „80 rokov transatlantického spojenectva“, iba tým potvrdzuje, že na tomto poste nemá čo robiť. Kallasová, von der Leyenová, Costa a ďalší panáčikovia doteraz nepochopili, že starý svetový poriadok sa nezrútil preto, lebo ho ostatní zbúrali, ale preto, lebo sa jeho strážcovia vyhýbajú čestnému zúčtovaniu s prítomnosťou.

Touto politikou sa Európska únia nepremení na geopolitického aktéra, ale na voľný priestor lovu pre geopolitických dravcov, ktorí ju roztrhajú na kusy. Riešenie vo forme vybudovania európskej armády pri duplicitnej existencii NATO pod dohľadom USA, ktoré navrhuje časť Európskej komisie a našej opozície, nemôže priniesť väčšiu bezpečnosť, ale len väčší militarizmus. Budúcnosť európskej bezpečnosti neurčí veľkosť vojenských rozpočtov, ale schopnosť prevziať zodpovednosť za svoj vlastný osud.

Eduard Chmelár