ROZPAČITÝ ŠTÚR – ĎALŠIA PREMÁRNENÁ ŠANCA

Slovenských historických filmov nikdy nie je dosť. Zvlášť tých o kľúčových osobnostiach našich dejín. Opätovne sa však presviedčam o tom, že ich nevieme robiť. Hlavnou príčinou sú nesmierne slabé scenáre. Je to dôsledok neduhu, keď režisér(ka) uverí, že dokáže byť režisérom, scenáristom a niekedy aj producentom zároveň. Veľmi podobné to bolo s úrovňou filmov Juraja Jakubiska. Kým mu písali scenáre Jaroš, Feldek, Dietl – išlo o špičkové diela. Odkedy si ich písal sám, išlo to s ním dolu vodou.

Priznám sa, že na premiéru najnovšieho počinu Mariany Čengel Solčanskej nazvaného jednoducho ŠTÚR, ktorý STVR označila za „najočakávanejší film roka“, som šiel s miernou skepsou. Jej predchádzajúce politické agitpropy a dokonca ani rozprávky ma príliš neoslovili, takže toto dielko ma mohlo iba príjemne prekvapiť. Nestalo sa tak.

Na úvod by som chcel oceniť novátorský prístup, ktorý si táto téma už dlhodobo pýta. V doterajších pokusoch bol Štúr zobrazený príliš školometsky – ako socha, vzdialený poloboh, a nie človek z mäsa a kostí. Čiastočne je to spôsobené tým, že on sám bol nesmierne asketický a osamelý muž, ktorého vnútro je veľmi náročné zachytiť. Ani tu sa nepodarilo preraziť bariéru jeho masky. Mariana Čengel Solčanská sa však pokúsila zobraziť štúrovskú dobu očami ženy. Ambiciózny projekt však zhorel hneď pri štarte.

Prvú polovicu filmu som mal dojem, že pozerám pokračovanie Slúžky. Rovnaké scény, rovnaké banálne príbehy uprostred chladných múrov nevykúreného kaštieľa, problémy s menštruáciou, a tak podobne. Pozerali sme sa na svet očami Adely Ostrolúckej, no Štúr sa v tom príbehu úplne stratil a bol skôr okrajovou postavou. Keby autorka nazvala film „Adela a Ľudovít“, nemali by sme od neho iné očakávania ako od milostnej romance. Ale ona sľubovala film primárne o Ľudovítovi Štúrovi a jeho epochálnom jazykovom diele. A tento výsledok sme nedostali.

Ešteže režisérka priznala, že ľúbostný vzťah medzi Štúrom a Ostrolúckou je len legenda, ktorú nepotvrdzuje nijaký dôveryhodný zdroj. Presnejšie, celé si to vymyslela prvá Slovenka, ktorá získala doktorát na parížskej Sorbonne, Helena Turcerová-Devečková. V roku 1913 obhájila dizertačnú prácu o Ľudovítovi Štúrovi, v ktorej si vyfantazírovala jeho ľúbostný pomer s Adelou Ostrolúckou (zrejme sa spoliehala na to, že vo Francúzsku o Štúrovi nikto nič nevie). Táto práca sa dostala do rúk spisovateľa Ľuda Zúbka, ktorého inšpirovala k napísaniu knihy Jar Adely Ostrolúckej. Ľudia netušia, že všetky informácie, ktoré majú o tejto dvojici, pochádzajú z tejto legendy, ktorej uverili ako skutočnej udalosti. Nie je to ojedinelý prípad. Keď som bol v Šahách, kde sa odohráva román Ladislava Balleka Pomocník, miestni obyvatelia ma presviedčali, že poznali mäsiara Riečana – jeden mi ukázal, kde údajne býval, druhý spomínal, že chodil do školy s jeho mamou, tretí k tomu dodal fantastické príhody.

Pritom „mäsiar Riečan“ je fiktívna postava…

Ešte väčšou slabinou ako nekvalitný scenár bol herecký výkon hlavnej postavy. Lukáš Pelč ma ako Ľudovít Štúr vôbec nepresvedčil, pri historických prejavoch pôsobil, akoby ich neosobne čítal, akoby neboli jeho alebo akoby bol vyvolaný v škole k tabuli a mechanicky memoroval naučený text, pričom oči mu nervózne pobehovali zo strany na stranu. Túto postavu som mu neuveril. Nie každý, kto má bradu, je Štúr. To už Jozef Miloslav Hurban v podaní výborného Richarda Autnera bol charizmatickejší a Štúr pri ňom vyzeral len ako člen jeho družiny. Nehovoriac o Markovi Igondovi, ktorý v úlohe Adelinho otca Mikuláša Ostrolúckeho exceloval a podľa mňa si týmto hereckým výkonom vypýtal najbližšiu filmovú cenu Slnko v sieti.

Z niektorých vymyslených scén ma však chytala hrôza. Ako filmový fanúšik chápem umeleckú invenciu, no ako historik som oveľa prísnejší a zastávam názor, že veľký umelec dokáže aj skutočnú udalosť zobraziť pútavo a nepotrebuje si vymýšľať.

Stretnutie s Jánom Hollým na Dobrej Vode pripomínalo skôr úvodnú scénu z Pána prsteňov ako reálnu historickú udalosť. Štúrovci vystúpili na Kriváň v horúcom lete, no v tomto filme sa na neho štverajú bohvieprečo v zime a snehovej fujavici (a že je to v skutočnosti Lomnický štít, im hádam kvôli technickým podmienkam odpusťme). Naopak krajina medzi Modrou a Šenkvicami, v ktorej sa postrelil Štúr, bola celá zasnežená, kým tu bola nejaká sychravá jeseň. Rokovanie o Žiadostiach slovenského národa sa neuskutočnilo v Liptovskej Ondrašovej (tam boli len o deň neskôr prečítané na ľudovom zhromaždení), ale v Liptovskom Mikuláši priamo na Hodžovej fare, kde je dnes táto miestnosť historicky verne zrekonštruovaná a pre filmárov ako stvorená, preto nerozumiem tejto falzifikácii. Zasadnutie Uhorského snemu sa nekonalo v Primaciálnom paláci, ale v budove dnešnej Univerzitnej knižnice. Adela Ostrolúcka nezomrela na tuberkulózu, ale na týfus. No a vrcholom všetkého bola scéna, kedy sa štúrovci (v roku 1851!) zhovárali, že katolíci s nimi do projektu spisovného jazyka nepôjdu. Pritom s nimi rokovali minimálne od roku 1847 v Čachticiach, keďže kodifikácia slovenčiny (ako som už neraz upozorňoval) bol proces, nie udalosť. Záverečná hádka medzi štúrovcami a bernolákovcami o jednotlivé hlásky je fraška, karikatúra pravej historickej udalosti, ktorá sa v skutočnosti neodohrala v nejakej tmavej chalúpke, ale v paláci na Primaciálnom námestí v Bratislave, kde dnes sídli teologická fakulta. A hádali sa viac Štúr s Hodžom ako evanjelici s katolíkmi.

Najviac ma však pobúrila mystifikácia ako z tureckej telenovely, keď slúžka poslala do tmavej stodoly za Adelou svojho frajera, aby mala slečna Ostrolúcka pocit, že ju pomiloval Ľudovít Štúr… Táto divoká fantázia je zbytočnou dehonestáciou samotného Štúra a v takom filme je vyslovene rušivá a neviem sa rozhodnúť, či skôr smiešna alebo trápna. Naopak, vizuálne sa mi páčila záverečná scéna, keď režisérka zobrazila umierajúceho Štúra ako Krista sňatého z kríža. Následné silné slová z jeho prejavu na Uhorskom sneme umocnili jeho odkaz. Ibaže dve vydarené scény dobrý film nerobia.

Svoj záverečný úsudok zhrniem do nasledujúceho konštatovania. Jeden z tvorcov mi ešte pred premietaním nadšene povedal, že takýto film by mal ísť do škôl. Rozhodne by som to neodporúčal. Ak si mládež utvorí mienku o Štúrovi na základe takéhoto pokriveného obrazu, nepochopí z jeho odkazu vôbec nič. Z tohto výsledku som prekvapený o to viac, že Mariana Čengel Solčanská pri propagácii svojho diela viackrát zdôraznila, že chcela urobiť film o mužovi, ktorý cez jazyk definoval národ, že slovenčina je jediný jazyk, v ktorom píše, premýšľa a sníva a že má pocit, že mu to dlhuje… Ušľachtilý cieľ, ale posúďte sami, či sa podaril. Lebo táto dejová línia je vo filme okrajová, nevýrazná, nepresvedčivá.

Solčanská však tento zámer na inom mieste popiera a tvrdí, že „nakrúca romantiku, krásnu, až bolí srdce“. Rozumiem, že ju táto téma úplne pohltila, ale výsledkom je, že sa nedostavila ani romantika, ani silný príbeh o zrode národa, ale rozpačitá nuda. Možno jej mal niekto poradiť, že téma ženského pohľadu na štúrovský zápas sa dá lepšie uchopiť cez Štúrovo odmietanie, aby sa do národného hnutia zapojili ženy (ako to chcela jeho sestra Karolína). Ale myslieť si, že štúrovská tematika sa dá pochopiť cez príbeh rozvášnenej ženy (ktorý sa navyše nikdy nestal) je azda predsa len trochu naivné.

A tak zo všetkých stvárnení Štúra, ktoré som doteraz videl, zostáva pre mňa najpresvedčivejší herecký výkon Dušana Jamricha – menej už typicky strnulé scenáristické spracovanie Jozefa Boba. Práve to si vyžadovalo inováciu, a nielen v úlohách (napríklad v seriáli Štúrovci hral František Kovár Michala Miloslava Hodžu, kým vo filme Štúr hral Jána Hollého). Z tohto hľadiska to hodnotím ako premárnenú šancu, ktorú nezachránila ani štandardne dobrá hudba skupiny Hrdza. Téma Štúr na svoje plnohodnotné spracovanie stále čaká.

Eduard Chmelár