„Na Tri Krále o krok dále“ (v praktickom chápaní slobody, demokracie a slušnosti)

VYŽENTE KUPCOV z CHRÁMU nášho, Slovenskom volaným. Primárne v duchu Evanjelia podľa Matúša a Lukáša..

„Lebo z domu jeho Otca robia tržnicu alebo lajdácku dieru“.

Zneužívajúc toto sväté miesto, v dnešnom ponímaní na kupčenie s kresťanskou vierou, s jej neodňateľným dedičstvom predkov, s priorizovaním scestných kultúrno-etických hodnôt, a na konci dňa už aj so samotným univerzálne platným krédom, ktoré je a má zostať natrvalo základovou doskou pre dôstojné bytie a žitie ľudí – pokoj a dobro. PAX et BONUM. Životné istoty, dnes na dennej báze pošliapavané slovom, písmom i skutkami vo verejnom priestore.

Aby sme v tomto kontexte boli aj v novom roku konfrontovaný s novou vlnou podnecovania vonkajšieho a vnútorného nepokoja v spoločnosti, šírenia rasovej neznášanlivosti formou presadzovania kolektívnej viny, viniacej z nej – ešte aj dnes „po Venezuele“ – len „jednu svetovú stranu“. S už ani neskrývaným zanášaním tohto ťažkého hriechu do kresťanských domácností. Na ich vnútorné rozdeľovanie podľa vonkajšej „správnosti brehov“..

V sumáre svedectva svedčiaceho o konaní nehodnom dnešných, reprezentatívnych nositeľov kresťanskej značky, copyrightu na ňu, ktorý bol životodarným majákom pre veriacich ľudí vezúcich sa na lodi na otvorenom mori. S ktorého sa dnes stal len fantóm, unikajúca vidina falošne lákajúca „pasažierov“ do (progresívnej) pasce.  

„Môj chrám je miestom modlitieb, ale vy ste z neho urobili pelech lotrov..“

Miestom, v ktorom má mať obzvlášť s prichodiacim novým rokom domicil vnútorná sebareflexia a vonkajšie pokánie. Aby sme v reálnom prostredí – keď ešte ani dobre nevyhasli sviečky z prestretých vianočných a staro-večerných stolov, keď ešte ani úplne nedozneli zvuky z vianočných kolied a z prijímania záväzkov byť lepšími, charakternejšími a ľudskejšími – precitli v čase, v ktorom sa verejný priestor opätovne znesväcuje na rovnaký, nehanebný spôsob.

Na spôsob, v ktorom sa v našom svetskom chráme alarmujúco stáva už samozrejmosťou nepríčetné správanie straníckych a kultúrnych „elít“ a po ich vzore aj správanie sa ich slepých a hluchých nesvojprávnych priaznivcov. Zákernou, pre život bytostne nebezpečnou, už všeobecne akceptovanou NORMOU, ktorá sa presadzuje podprahovo salámovou metódou „varenia žaby“. PRETO je, už hoc po 12-stej, mierou vrchovatou namieste sa pýtať :

KAM sme sa to dostali, že tá väčšinová časť občanov ľudsky aj občiansky stratila samých-seba,

• keď považuje za NORMÁLNE počuť od opozičného „gazdu“ nahlas, verejne tvrdiť, že budú ŠKODIŤ. A pritom nielen, že tento stranícky kvások nestratí mandát, doživotne svoju politickú budúcnosť, ale ešte mu pritom stúpajú volebné preferencie..

• keď považuje za NORMÁLNE slová napísané verejne, na chodníku pred školou, pritom študentom z výberovej strednej školy, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani najopzlejší kočiš.

A vrcholne nenormálne je, že sa to pritom deje (vopred) bez ostychu a bez strachu z beztrestnosti, bez vyvodenia právnych a spoločenských konzekvencií voči zodpovedným dobovým frackom. Aby im naopak s jedlom rástla chuť. Na druhú..

A teda 1. otázka do školy, do Popradu. Aj pre vás je to zalezenie do kúta ozaj NORMÁLNE..?

A čo štátne orgány, školskou inšpekciou počnúc a orgánmi trestného konania končiac..?

Lebo ten počmáraný seba-stredný fagan, sa (ne)regulárne vyhrážal. Verejne. Demonštratívne. Ako pred ním iný študent, tiež z gymnázia, tentokrát bratislavského, prívrženec Čaputovej. Akurát, že ten sa už vyhrážal rovno smrťou. Tiež beztrestne. A rovnako tiež vieme, ako a kde to na konci reťaze fatálne skončilo. Smrtonosne na gymnáziu v Spišskej Starej Vsi. Na ceste – od verbálneho strieľania „slepými nábojmi“ až po ostrú zbraň. Tentokrát nôž..

S kľúčovým, nezabudnuteľným pripomenutím, že tá (študentská) reťaz mala svoje ohnivká. Odborné zneváženie dekana (právnickej) fakulty nepopísaným študentským papierikom, cez nepodanie ruky podobným grázlom prezidentovi republiky, vyhrážanie sa smrťou za iné videnie sveta, až po skutočnú smrť. Ako smutný, tragický výsledok nekrotenej a nebrzdenej nenávisti v plynúcom toku času. So škraboškou na očiach tých (zodpovedných), ktorí to vedome prehliadali a naďalej bezprecedentne prehliadajú. Lebo toto je ich maslo na hlave..

LEBO toto je nosný koreň dnešného, neodpustiteľne tolerovaného zla a nenávisti medzi ľuďmi

Ľahostajnosť. Benevolencia. Spoločnosťou dovolené prekračovanie práva a morálky na všetky spôsoby – bez sankcie, presnejšie bez prevencie sankciou, ktoré zákonite ako po špirále vedú a končia smrtonosne na gymnáziu v Spišskej Starej Vsi. A už nielen s verbálnym prejavom..

A s rovnakým modusom a s rovnakými dôsledkami to bolo aj u odrastenejšieho „pioniera“, ktorý sa zanechal stopu v Handlovej. S nedokonaným trestným činom. Smrťou alebo len zázrakom jej „prežitím“. Zásluhou „vis maior“. Lebo je dôvodné si myslieť, že už ani ten najvyšší nemohol pripustiť postupujúcu deštrukciu štátu v priamom prenose. Jeho vedomé, účelové rozvracanie. Ponechajúc ho nažive, pri všetkých jeho doterajších nemalých chybách, ako dnešného garanta našej lepšej prítomnej budúcnosti. Súc už dnes nadobro poučeného, ako sa nedá veriť vierolomným úniovým orgánom. Ako vtedy, v roku 2010, keď im pri delení kompetenčného koláča, pri prijímaní Zmluvy o fungovaní EÚ, bez ohľadu na dôvody, uveril..

A pokračuje to ETUDOU, ako vystrihnutou zo špeciálneho zdravotníckeho zariadenia

na tému dnešného (anarchického) chápania slobody, demokracie a slušnosti, ktorej majú plné huby samozvaní demokrati a humanisti, keď sa z tej dnešnej študentskej referenčnej vzorky, z tohto ľudského mameluka, robí navyše hrdina dňa, „študentský TRIBÚN“, ktorý dostane miesto – počujte dobre ten výsmech, toľké zneuctenie výročia 17. novembra – na samotnej tribúne. Ba aj slovo. Aby stamodtiaľ zavajatal ako svojho času Stanke na neslávne „slušných piatkových pobožnostiach“. Tentokrát posmelený beztrestnosťou, aj s pridanou (výbušnou) hodnotou. Volajúc už rovno do útoku „na Bastilu“ :

• Lebo „oni sa nás musia báť“..

A vrcholom tohto tragikomického divadla je, keď už aj všetci štamgasti vo všetkých krčmách na Slovensku vedia, že ho na tribúnu dostali a stoja za jeho svetskou „kanonizáciou“ tí samí pokrytci, ktorí opíjajúc ľudí na námestiach sa pasovali v roku 2018 za nových spasiteľov, tí samí, ktorí si zarobili na svoje (nenáhodné) závratné politické kariéry v časoch, keď sa slušnosť nielen skloňovala v 5.-tom páde, ale ešte ju aj inštitucionalizovali do análu „Za slušné Slovensko“. A toto už nie je len nevkusné, ale už patologicky choré..

Povedzte, že je to len film, lebo v reálnom živote toto predsa nemôže byť normálne..

PRETO je tak naliehavá, neodkladná legitímna požiadavka na definitívne skoncovanie s rozmáhajúcim sa pelechom obchodníkov s ilúziami, s falošnými prioritami, manipulujúcich s vierou, hazardujúcich s dôverou a kupčiacich s najsvätejšími ľudskými hodnotami, rodinným striebrom po predkoch – likvidáciou zvrchovanosti ľudí nad vlastnými životmi, národnej a štátnej suverenity, osobnej a kultúrnej identity naprieč jej široko profilovaným vejárom hodnotových preferencií..

• Aby sme sa zobudili do nového rána, v ktorom je zrejmé, že v ňom treba prestať škodiť, a začať žiť a tvoriť odznova. Po novom. A to nejde bez toho, aby sa nezačalo vyzliekať donaha. A následne čistiť od hlavy, od ktorej, ako všetci dobre vieme „ryba smrdí..“

Majúc na mysli tých „spasiteľov“ ako ich, poznáme ako neustále sa točiace figúrky v každovečernom „televíznom orloji“, ktorí tu robili vyše 3 roky (experimentálne) peklo na zemi. Tých, ktorí len otriasli, prezliekli do ovčích rún a s maskami vľúdnych a chápavých dobrodincov ukazujú ako zlodeji prstom na „dnešných vinníkov“.

A čo musí obzvlášť dvíhať tlak, žlč, aj žalúdok, keď tí samí experimentálni revolucionári sa obracajú na ľudí ako ich záchrancovia, ktorých pritom mali za ten nezabudnuteľný čas len za bezvýznamný plebs, dobrý len ako (experimentálnu) skúšobnú vzorku na celonárodné odskúšanie si sily moci. A pravdaže účinkov „vakcín“ vo fáze a čase, ktoré nebolo riadne, regulárne, legitímne schválené na to (výlučne) oprávnenou Európskou komisiu. Preto to dočasné povolenie EMA. Preto ten experiment. Preto tie (nepriznávané) vedľajšie účinky (v každej širšej rodine). Preto tá chýbajúca čestná, poctivá sebareflexia. Priznanie. Rovnako zo strany páchateľov, ako aj poškodených..

Či treba ešte treba priblížiť na tento účel tie psie kusy vládnej, mimovládnej a mediálnej moci..?

Netreba. Poctivý vie. Nezabúda. A „chátra“ zodpovedná za to všetko si aj tak neprizná. Dnes už ani nos medzi očami.

PS :

Záverečná reč je určená tej polovici národa, ktorá či už z vlastnej iniciatívy alebo z donútenia musela podstúpiť tento (svetový) národný experiment. Vediac-nevediac pritom, že tá druhá časť národa mala na mále, lebo tá najagresívnejšia figúrka z televízneho orloja už mala pripravenú legislatívnu podobu zákona, ktorá by jej nedala právo voľby. Lebo povinné očkovanie bolo na spadnutie. A s ním aj „polo-národná“ imunita, ktorá je dnešným biologickým rodičom (fyzického) zdravia a možnou zajtrajšou náhradnou rodinou toho mentálneho..

Laco Kopál