AKO SA ZACHRÁNIŤ A UDRŽAŤ SI BEZPEČNOSŤ V ÉRE VEĽMOCENSKÝCH GANGSTROV

Pri pohľade na to, ako sa Donald Trump (pripomínajúci prvoplánového zloducha z amerických marveloviek) otvorene vyhráža svetu, musí každému príčetnému človeku behať mráz po chrbte. Ukazuje sa, že najnebezpečnejším a najväčším diktátorom na Zemi je v skutočnosti prezident USA, ktorý presadzuje svoju osobnú vôľu bez akýchkoľvek zábran a vnucuje ju iným krajinám vyhrážkami, vydieraním a bezohľadným násilím. Spôsoby, aké pri tom používa, zatieňujú aj metódy ruského, iránskeho alebo severokórejského režimu. Dokonca ani sovietsky vodca Brežnev, ktorý dal v roku 1968 uniesť časť česko-slovenského straníckeho vedenia, si nedovolil siahnuť na prezidenta. O tom, že Spojené štáty zahodili dobré spôsoby, svedčí aj bezočivý banner na stránke ministerstva zahraničných vecí USA s nápisom: „Toto je naša pologuľa.“

Ale napriek tomuto emociálnemu šoku musíme upozorniť, že prevrat vo Venezuele a devastácia medzinárodného práva nie je žiadnou novinkou. Novinkou je precitnutie časti Európy, ktorá si – aj keď veľmi neochotne – začala uvedomovať reálnu situáciu. Donald Trump nie je nejakým osamelým šialencom, ktorý sa nečakane objavil na čele „slobodného sveta“. Je to len nevyhnutný epilóg, zombie tyranského režimu, ktorý už nemá dosť síl ani dôvodov na pretvárku a zhodil svoju demokratickú masku.

Len vo Venezuele sa Spojené štáty pokúšali o prevrat od roku 2002 minimálne päťkrát. Od roku 1945 zaznamenávame desiatky prípadov, kedy USA pomáhali zvrhnúť legitímnych predstaviteľov suverénnych štátov – a nie, neboli to žiadni autokratickí vládcovia, ale zväčša demokratické režimy v Chile, Guatemale, Brazílii a inde. Biely dom nikdy neváhal dosadzovať a spolupracovať s tými najhoršími diktátormi a aj dnes sú jeho blízkymi spojencami tí najkrvavejší tyrani zo Saudskej Arábie, Stredoafrickej republiky, Nigeru, predtým aj Iraku, Iránu, Chile, Argentíny atď.
Vo vojnách, ktoré rozpútali Spojené štáty, zahynuli desiatky miliónov ľudí. Takže nie, svetový poriadok sa nerozpadol po Madurovom únose. A už vôbec nie po ruskom vpáde na Ukrajinu. Upozorňujem na to už dlhodobo: svetový poriadok založený na Charte OSN sa začal rúcať už v deväťdesiatych rokoch, keď Spojené štáty začali svojvoľne meniť a presadzovať pravidlá na základe tzv. Washingtonského konsenzu. Aj keď konali protiprávne, vtedy im nikto neodporoval. Následné nezákonné vojny v Juhoslávii, Afganistane, Iraku, Líbyi, Sýrii a inde nielenže destabilizovali a rozbili Blízky východ a severnú Afriku, ale zdevastovali medzinárodný poriadok natoľko, že postupne sa stalo čoraz komplikovanejšie vynucovať spoločné pravidlá.

Najprv však treba niektorým mudrlantom, ktorý si myslia, že medzinárodné právo založené na existencii Organizácie spojených národov je zbytočné, dôrazne vysvetliť, že Charta OSN nefunguje ako zákon. Je to normatívny text. To znamená, že funguje asymetricky: skôr disciplinuje slabých ako obmedzuje silných. To neznamená, že je bezvýznamný. Poskytuje normu, na ktorú sa človek môže odvolať, keď sa porušuje, a ponúka východiskový bod pre legitímnu kritiku. To je v každom prípade užitočné, lebo žiadna spoločnosť nemôže fungovať bez takýchto mechanizmov kontroly a sebakontroly.

Samozrejme, značnú časť spoločnosti takýto stav z právneho i morálneho hľadiska nemôže uspokojiť, ale ak ho chceme zmeniť, musíme si najprv uvedomiť realitu, že chod svetových záležitostí riadila vždy moc a veľmoci dodržiavali pravidlá iba vtedy, ak boli v ich záujme. Už slávny grécky historik Thukydides v 5. knihe Dejín peloponézskej vojny cituje aténskych poslov, ktorí zástupcov ostrova Mélos varovali, že ak sa im nepodarí nastoliť rovnováhu síl, silní budú robiť to, čo môžu a slabí budú trpieť to, čo musia.

Viete, kedy veľmoci v Bezpečnostnej rade OSN hlasovali naposledy spoločne? Bolo to v roku 1991, keď sa zhodli na nevyhnutnosti rezolúcie povoľujúcej oslobodiť Kuvajt vojenskou silou. Odvtedy pravidlá neustále erodovali. Zlomom však nebola Venezuela, ale Kosovo. Precedens jeho odtrhnutia viedol k dominovému efektu vyhlásení predstaviteľov separatistických provincií Abcházska, Južného Osetska, Podnesterska či Severného Cypru, ktoré si nárokovali na rovnaké uznanie. A viedol v konečnom dôsledku aj k anexii Krymu. Je to súčasť toho istého balíka problémov, takže sa netvárme, že za všetko môže Rusko.

Rozdiel spočíva hádam len v tom, či svoje prešľapy legitimizujete normatívnym jazykom ľudských práv (ako USA) alebo bezpečnostnými potrebami a historickými nárokmi (ako Rusko). Preto ten okamih dnešného „prekvapenia“ svojím pokrytectvom pripomína sexuálnu revolúciu. Novinkou predsa nebolo, že ľudia sa intímne stýkali. Novinkou bolo, že sa za to prestali hanbiť.
VO SVETE, V KTOROM NÁS NEVEDÚ SPOJENÉ ŠTÁTY, SME STÁLE BEZRADNÍ

Hlavný problém tejto nepríjemnej situácie vyvstáva z otázky, ako v tejto džungli medzinárodných vzťahov riešiť bezpečnosť malého štátu. Obligátna odpoveď zo všetkých strán znie, že sa máme ešte tuhšie primknúť k Európskej únii. Znelo by to logicky, keby sme sa neodvolávali práve na tú štruktúru, ktorá zo všetkých hráčov najväčšmi odhalila svoju neschopnosť. Už pred rokom pri nástupe Donalda Trumpa sa predstavitelia EÚ prsili, že je to výzva a príležitosť, aby Európa konečne konala autonómnejšie. Výsledok? Stále sme čakali na noty od „ocka“ Trumpa, poslušne sme plnili jeho nezmyselné príkazy na drastické zvýšenie zbrojenia, podvolili sme sa jeho tlaku na nezmyselné clá, skracovali sme dokonca vrcholné schôdzky, aby sme ho nenudili, rozmaznávali a korumpovali sme ho ubytovaním v kráľovských palácoch. A keď dánska premiérka varovala, že Trump to myslí s anexiou Grónska vážne, zľahčovali sme to, že s ním treba trpezlivo rokovať, až nás vydesilo jeho včerajšie vyhlásenie, že teraz sa zameria na jeho získanie.

Ani po roku sme neboli schopní zaujať jasné stanovisko. Nemecký kancelár Merz odmietol jednoznačne odsúdiť gangsterský únos hlavy suverénneho štátu a vykrúcal sa, že „problém je mimoriadne komplexný“. V kontraste s týmto zbabelým alibizmom o to komickejšie vyznela jeho okamžitá ostrá a pobúrená reakcia na sarkastickú poznámku Dmitrija Medvedeva, že by mohli uniesť aj jeho. Smutný obraz nám poskytlo Maďarsko. Jeho minister zahraničných vecí Péter Szijjártó mlčí a premiér Orbán na tlačovej konferencii najprv cynicky označil americkú vojenskú inváziu do Venezuely za prospešnú pre trh s ropou a na opakované novinárske naliehanie, aby sa vyjadril k únosu prezidenta Madura, alibisticky odpovedal: „Stalo sa to a my zvažujeme, či je to pre Maďarsko dobré alebo zlé.“ Odpudzujúco machiavellistická odpoveď. Zvyčajne priamy Viktor Orbán nebol schopný otvorene povedať, že to bolo porušenie medzinárodného práva, a to sa nemôže posudzovať zo sebeckého hľadiska dočasných výhod pre konkrétny štát. Z rovnakých dôvodov ma sklamalo, ale neprekvapilo stanovisko obchodníka Babiša, ktorý zvrhnutie venezuelského prezidenta privítal.

Najviac ma potešila odpoveď Roberta Fica. Bol som na okamih hrdý na to, že práve náš premiér zo všetkých európskych politikov najodvážnejšie formuloval jednoznačné stanovisko, ktorým sa vzoprel aj Spojeným štátom. Na okamih – kým sa neukázalo, že jeho FB video je súčasťou jeho typickej dvojtvárnej politiky, keď pred domácim publikom robí svaly a tam, kde by mala jeho odvaha zmysel (na Európskej rade) poslušne stiahne chvost. Preto nechápem tú opätovne účelovú kritiku opozície, že premiér si vraj opäť „kopol“ do EÚ namiesto toho, aby s ňou držal. Prosím vás pekne, a čo mal robiť? Mal sa stotožniť s tým vykastrovaným stanoviskom Ursuly von der Leyenovej, že „situáciu pozorne sledujeme“? Alebo s výzvou Kaje Kallasovej na „zdržanlivosť“? Prečo chce byť Európska únia pri takom brutálnom akte štátneho terorizmu odrazu „zdržanlivá“? V čom má akože spočívať tá naša vyššia záruka bezpečnosti, ak európski lídri nie sú schopní zaujať jednoznačné stanovisko a ich názor je taký bezvýznamný, že už nikoho nezaujíma a v svetových centrách moci na neho ani nezareagujú?

Konečné stanovisko Európskej únie (ktoré napokon podporil aj Robert Fico) je bezzubé, smiešne a schizofrenické. Nemôžete v jednom texte apelovať na dodržiavanie medzinárodného práva a zároveň privítať pád venezuelského prezidenta, ktorý bol odstránený v rozpore s medzinárodným právom. Nemôžem súhlasiť ani s porazeneckým postojom premiéra Fica, že ako malý štát nič nezmôžeme. Nie sme až takí malí, keď sme súčasťou exkluzívneho klubu najvyspelejších krajín. Samozrejme, nikdy nebudeme mať silu veľmocí rozhodovať o osude sveta. Ale vždy môžeme navrhovať riešenia, predkladať podnety, získavať pre ne spojencov a spoločne ich presadzovať. Naša pasivita je neopodstatnená a naša malomyseľnosť a malovernosť vo vlastné sily a možnosti priam trestuhodná. Ľudí treba povzbudzovať k aktivite, nie upevňovať v nich pocit bezmocnosti a ospravedlňovať tak vlastnú nečinnosť!

A hoci mi je sympatická dôvera premiéra Fica v medzinárodné právo, jeho vieru, že sa podarí zreformovať Bezpečnostnú radu OSN, považujem za naivnú. Áno, najsilnejšou zbraňou a zárukou bezpečnosti malých štátov je zdokonaľovania medzinárodného práva, záruky rovnosti všetkých krajín. Ibaže my sa dnes nachádzame vo veľmi podobnej situácii ako pred druhou svetovou vojnou, kedy by už v prípade ohrozenia nikomu nezišlo na um hľadať pomoc v zastaralej Spoločnosti národov. OSN je mŕtvy projekt. A keď prekonáme súčasnú planetárnu krízu, budeme potrebovať novú globálnu organizáciu, ktorá bude spravodlivo regulovať vzťahy medzi štátmi.

Dovtedy je však našou prvoradou úlohou zachrániť seba, nie Európsku úniu. Musíme užšie spolupracovať predovšetkým s malými štátmi strednej Európy a západného Balkánu, koordinovať spoločné postupy s cieľom zachovať našu suverenitu, územnú celistvosť a stabilitu. Je zbytočné a kontraproduktívne utekať z EÚ (ako hovorí Viktor Orbán, tá sa rozpadne aj sama), ale nemôžeme byť zviazaní s jej zlými rozhodnutiami ako s olovenou guľou, ktorá nás ťahá ku dnu. Viac by sme sa mali angažovať aj vo Valnom zhromaždení OSN, pretože ak môže nejaká štruktúra svetovej organizácie ešte dopomôcť k mieru, tak je to práve tento orgán, a nie paralyzovaná Bezpečnostná rada. Ideme do zlých časov, v ktorých potrebujeme krízový manažment, súdržnosť a predvídavosť, inak nás ako štát turbulencie nasledujúceho obdobia vymažú z mapy.

Eduard Chmelár