KRISTOVE ROKY REPUBLIKY

Ak by platilo – „ako na Nový rok, tak po celý rok“ – tak by som nedbal, aby dni plynuli ako ten dnešný: plné vzletnej krásy, vznešenej hudby, vysokej kultúry a ľudského porozumenia. 16. ročník Bratislavského novoročného koncertu bol opäť mimoriadne vydareným podujatím. Pravda, môžete namietať, že Metropolitný orchester Bratislava nie sú žiadni Viedenskí filharmonici, ale tá komorná atmosféra Zrkadlovej siene Primaciálneho paláca dáva celému podujatiu veľmi príjemný jedinečný charakter. A Straussove valčíky znejú dobre na ktoromkoľvek úseku Dunaja.

Hádam to odo mňa nebude znieť príliš subjektívne, keď poviem, že organizačný tím na čele s výkonnou riaditeľkou Bratislavského kultúrneho spolku Dianou Štrofovou si zaslúži absolutórium. Odviedli perfektnú profesionálnu prácu a mysleli na každý detail vrátane výzdoby. Vždy sa im podarí objavovať nové talenty a tentoraz si zapamätajte meno mladého českého tenoristu Daniela Matouška, vychádzajúcu hviezdu európskej opery. Čo môže byť pre tohto nádejného speváka väčším vyznamenaním ako hlasné „Bravo!!!“ z hľadiska priamo od majstra Petra Dvorského? Čo už subjektívnou a pre mňa až intímne špecifickou charakteristikou tohto ročníka je, že chtiac nechtiac nesie moje stopy… a že niektorým kontextom tohto koncertu rozumieme len my dvaja.

Diana vyskladala program z diel inšpirovaných rakúskymi kúpeľnými mestami, po ktorých sme sa v uplynulom roku veľa túlali a moje srdce rozplesala Rameauovým Rondom, ktoré som propagoval aj tu na Facebooku a ktoré sa na Slovensku hralo vôbec po prvýkrát, hoci Jean-Philippe Rameau bol jedným z najvýznamnejších barokových skladateľov, ktorý inšpiroval aj Mozarta či Berlioza. Napokon, výsledok budete mať možnosť posúdiť už túto nedeľu na Dvojke o 11.50 hod., kedy STVR uvedie záznam koncertu.

Dnešok je však nielen Novým rokom, ale aj 33. výročím nezávislosti Slovenskej republiky. A žiaľ, ako vyzerá tento štát, rovnako vyzerajú aj jeho oslavy. Všetci doterajší prezidenti odbili tento historický míľnik jednou jedinou vetou vo svojich novoročných príhovoroch. Štátne vyznamenania sa už roky udeľujú mirnix-dirnix: asi ako sa kto vyspí – 6., 13., 7., tento rok 10. januára, skrátka kedykoľvek, len nie v štátny sviatok. Sme jediný štát na svete, ktorý (ne)oslavuje výročie svojho vzniku s takouto neúctou a odovzdáva najvyšššie štátne vyznamenania podľa svojvoľného uváženia, bez pevného dátumu. A dokonca aj bežní ľudia, možno ešte pripití po Silvestri, majú zmätok v tom, či oslavujú Nový rok alebo vznik Slovenskej republiky.

Už som to dával na zváženie a navrhujem to ešte raz: ak sú papaláši leniví dokotúľať sa 1. januára do Bratislavy (hoci ja to považujem za škandalózne, keďže aj diplomatický zbor by uvítal fixný dátum udeľovania štátnych vyznamenaní), zvážme iný dátum osláv štátnosti. Ja sa prikláňam k 19. septembru povýšenému na štátny sviatok. 19. septembra 1848 vznikla nielen prvá Slovenská národná rada, ale Ľudovít Štúr zároveň po prvýkrát vyhlásil nezávislosť Slovenska. Alebo 14. február 1843, kedy po prvýkrát oznámil zámer kodifikovať spisovný slovenský jazyk. Toto sú totiž korene slovenskej štátnosti, zmysel štúrovského programu, ktorý sa naplnil o 150 rokov. Je preto zarážajúce, že tomuto historickému pohybu stále nerozumieme a s kľúčovým štúrovským hnutím nemáme spojený nijaký štátny sviatok.

Čo by nám dnes povedal Štúr? Ako sme využili tie dve storočia? Keďže apeloval na to, že zmyslom národno-emancipačného procesu je prispieť k rozvoju európskej civilizácie osobitným vkladom a v konečnom dôsledku ide vždy o ľudstvo, asi by bol roztrpčený, ako málo sme v tomto smere pokročili. Úzkoprsým nacionalistom, ktorí skrývajú svoje sebecké a bezohľadné záujmy za primitívne heslo „Slovensko na prvom mieste“, by sa pravdepodobne vysmial. Tými, ktorých spoločenské vedomie zakrpatelo na obmedzenej viere, že „rodina je najviac“, by pohŕdal. No rovnako by s nevôľou zistil, že v základných témach sme historicky stále rozpoltení, že svoju nezávislosť musíme stále zdôvodňovať a obhajovať.

Je až politicky perverzné, keď bývalý štátny tajomník ministerstva obrany Róbert Ondrejcsák a bývalý minister obrany Martin Sklenár (obaja z radov opozície) v denníku Sme sebavedomo tvrdia, že „slovenská suverenita je prejavom slabosti“. Ondrejcsáka, ktorý za svoj vzor označil britského koloniálneho dôstojníka 19. storočia a ktorého som znemožnil v Slovenskej televízii, keď obhajoval nezákonnú vojnu v Iraku, no na moju výzvu nebol schopný odpovedať, ktorý článok Charty OSN alebo Severoatlantickej zmluvy takúto inváziu umožňuje – tak tohto hochštaplera som vždy považoval za hlupáka. To ho však nijako neospravedlňuje, že takýchto zakomplexovaných pozérov posielame do diplomacie a najvyšších štátnych funkcií.

Suverenita totiž nie je prejavom slabosti, ale rovnoprávnosti, je výsledkom historického národno-emancipačného procesu. Rovnoprávnosť je základným predpokladom demokracie a autonómia alebo nezávislosť vytvárajú elementárne inštitucionálne rámce pre jej naplnenie. Ale toto by mali vedieť žiaci základnej školy, nie že v 21. storočí ešte zvádzame politický zápas za takéto samozrejmé veci. Ešte stále máme medzi sebou ľudí, ktorí sa nedokázali nielen stotožniť, ale ani zmieriť so vznikom nezávislej Slovenskej republiky. Ak však ani po 33 rokoch nemá ujasnený zmysel svojej existencie, nabíjame im tým zbytočne zbrane.

Naším základným problémom je, že od vstupu do Európskej únie (čo je už vyše dvadsať rokov) nemá táto spoločnosť nijaký cieľ. Nemá ho ani koalícia, ani opozícia. Zvádzajú medzi sebou surové a cynické mocenské zápasy bez pridanej hodnoty, nanajvýš sľubujú nejakú „víziu“ (s čím by ich bývalý nemecký kancelár Helmut Schmidt poslal k psychiatrovi), no sami o nej nemajú žiadnu predstavu. Predstavte si, že by štúrovci ponúkali zbedačenému ľudu prísľub nejakej hmlistej vízie. Namiesto toho sami navrhli konkrétne riešenia a presadzovali základné potreby slovenskej spoločnosti, ktorých plody zbierame dodnes. Ísť v šľapajách štúrovcov je preto v skutočnosti veľmi moderná vec a znamená zachytávať svetové trendy, ktoré uľahčia a zrýchlia rozvoj slovenskej spoločnosti.

Čo vám všetkým zaželať na prahu nového roka? A naozaj všetkým, aj tým, ktorí ma nenávidia a hľadajú svoj vlastný pokoj na duši. Keďže nechcem toto želanie odbiť nejakou formálnou frázou, odpoviem vám úryvkom z poézie jediného českého nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Jaroslava Seiferta. Báseň sa volá Slavný den a pochádza zo zbierky Samá láska z roku 1923…

🎆
Žádné války, žádné švindle, nic takového,
chceme nový svět, svět podle přání svého;
neboť život je krásný a květiny voní,
země oddychuje novou vlahou radostí
a nám zástupům zasteklo se dnes po ní.
🎆

Blahoželám vám ku Dňu nezávislosti, Slováci a Slovenky! 🇸🇰 Šťastný nový rok, moji dobrí priatelia, pevné zdravie a radosť zo života, moje verné fanynky! 🍀🥂

Eduard Chmelár