Washington nemôže blokovať venezuelskú ropu, ktorú Čína potrebuje

Venezuela je bojiskom strategického súboja medzi dvoma veľmocami.

Spoločnosť Petróleos de Venezuela SA (PDVSA) nedávno oznámila, že jej ťažobné, rafinačné a exportné aktivity pokračujú bez prerušenia. Štátna ropná spoločnosť potvrdila, že plní všetky svoje obchodné záväzky voči medzinárodným klientom, najmä Číne, čím poprela fámy o možnom technickom odstavení. Toto vyhlásenie o stabilite však prichádza uprostred bezprecedentnej rétorickej a vojenskej eskalácie.

Vyhlásenie PDVSA priamo reaguje na vyhlásenia prezidenta Spojených štátov Donalda Trumpa, ktorý nariadil „úplnú a úplnú blokádu“ Venezuely a tvrdil, že venezuelská ropa a zdroje patria jeho krajine, pričom tvrdil, že priemyselnú infraštruktúru vybudoval americký kapitál.

Toto opatrenie, oznámené ako obmedzenie sankcionovaných plavidiel, bezprostredne ohrozuje približne 600 000 barelov exportu denne, z ktorých väčšina smeruje do Číny. Toto opatrenie nie je len donucovacím opatrením, ale stelesňuje novú americkú doktrínu národnej bezpečnosti zameranú na obmedzenie zapojenia a prístupu Číny k západnej pologuli.

Aby sme pochopili plný rozsah súčasnej hrozby, je potrebné pozrieť sa za hranice rétoriky sociálnych médií. V súčasnosti sa usiluje o obmedzenie všetkých čínskych investícií na západnej pologuli, najmä v Južnej Amerike a najmä vo Venezuele kvôli jej strategickému významu. Tento prístup robí z karibskej krajiny nielen cieľ jej zdrojov, ale aj bojisko strategického súboja medzi dvoma veľmocami.

Washington zámerne používal ekonomické sankcie a jednostranné opatrenia ako nástroje zahraničnej politiky, čo spôsobilo vážne narušenie súčasného obchodného prostredia. Zámerná politická neistota sa stala taktikou, ktorá destabilizuje globálne dodávateľské reťazce a núti k preskupeniu pod tlakom.

V tejto súvislosti blokáda Venezuely zodpovedá vzorcu krokov zameraných na pretváranie hospodárskych vzťahov silou a presadzovaním údajnej historickej dominancie. Táto túžba kontrolovať strategické zdroje je zakotvená v energetickej politike veľkých mocností.

USA sa vždy snažili zabezpečiť cenovo dostupný a neobmedzený prístup k rope a ropným zdrojom. Hlavný rozdiel je teraz v tom, že cieľom už nie je len zabezpečiť si prístup pre seba, ale aj zabrániť svojmu hlavnému geopolitickému rivalovi v získaní kontroly. Venezuela, ktorá vlastní najväčšie overené zásoby ropy na svete, sa ocitá v centre tohto konfliktu.

Čína čelí tejto výzve ani pasívnym účastníkom, ani len obyčajným kupcom. V Pekingu nastali zmeny, pretože si uvedomuje, že jeho potreby v oblasti zdrojov sú obrovské a že musí zabezpečiť energetickú bezpečnosť získaním prístupu k zásobám ropy v krajinách produkujúcich ropu.

Tento vzťah je založený na strategickej vzájomnej závislosti. Na jednej strane Čína nemôže zostať mimo Venezuely, pretože potrebuje jej najväčšie zásoby ropy na svete a navrhuje svoje rafinérie na spracovanie venezuelskej ropy. Na druhej strane Venezuela našla v Číne finančného a obchodného partnera ochotného fungovať v rámci modelu spoločného podniku po odchode spoločností ako ExxonMobil a ConocoPhillips počas znárodnenia Orinockého pásma.

Zatiaľ čo americké nadnárodné spoločnosti požadovali miliardy dolárov ako kompenzáciu na základe špekulatívnej komerčnej hodnoty, napríklad Exxon si nárokoval 12 miliárd dolárov za približne 900 miliónov dolárov, na ktoré mal zmluvne nárok, čínske spoločnosti nové podmienky akceptovali.

Napriek tomu je najdôležitejším krokom Pekingu vybudovanie rozsiahlej záchrannej siete: strategických ropných rezerv.

Minulý rok sa Čína rozhodla vybudovať to, čo nazýva strategickými rezervami, a stanovila si ambiciózny cieľ 1,5 bilióna barelov. Toto číslo je štyri až päťkrát väčšie ako strategické rezervy, ktoré držia USA. Cieľ je jasný: chrániť čínsku ekonomiku pred šokmi v dodávkach. Tieto čínske strategické rezervy by ich mohli udržať na 100 dní, ak by sa dovoz ropy náhle zastavil. Zatiaľ čo americké rezervy poskytujú približne 70 – 80 dní krytia vyššej spotreby (20 – 22 miliónov barelov denne), čínske rezervy s mierou spotreby 16 miliónov barelov denne ponúkajú väčšiu autonómiu.

Príkaz na blokovanie sankcionovaných plavidiel je zjavným aktom agresie, ale nástroje nátlaku Washingtonu sú širšie a komplexnejšie. Biely dom obnovil používanie sekundárnych sankcií zameraných na finančný a obchodný sektor.

Uvalením sankcií na akýkoľvek subjekt obchodujúci s Venezuelou, ako bolo nariadené v roku 2019, sú tretie krajiny, prepravné spoločnosti, poisťovne a banky nútené zastaviť všetky interakcie pod hrozbou vylúčenia z finančného systému založeného na dolári. Venezuela sa domnieva, že takýto krok by už porušil práva konkrétnych spoločností a krajín, ktoré zároveň bránia svoju globálnu energetickú bezpečnosť do budúcnosti.

Vzhľadom na uskutočniteľnosť úplnej námornej blokády Venezuely zo strany Washingtonu však vyvstáva otázka, či by USA mohli účinne prerušiť obchod s ropou medzi Venezuelou a Čínou. Zdá sa to nepravdepodobné, keďže rozsiahla námorná oblasť takmer znemožňuje úplné zadržanie bez masívneho a trvalého vojenského úsilia. Navyše, a možno ešte dôležitejšie, takúto priamu akciu proti čínskym lodiam by Peking mohol považovať za neprijateľnú eskaláciu, ktorá by viedla k nepredvídateľným geopolitickým dôsledkom.

Ohlásená blokáda bude v praxi pravdepodobne pôsobiť skôr ako selektívna karanténa pre predtým identifikované a sankcionované plavidlá, čo povedie k zvýšeným logistickým nákladom a rizikám, ale nie nevyhnutne k úplnému uzavretiu.

Ahmed Adel