PREZIDENTOVA MISIA

Otvorený konflikt medzi Robertom Ficom a Petrom Pellegrinim bol len otázkou času. Bol v samotnom zárodku ich napätých osobných vzťahov, ktorých korene spadajú do obdobia výmeny na poste premiéra v roku 2018. A hoci sa Robert Fico často vymedzoval voči „slniečkárom“, „biznis krídlu“ či „zradcom“, samotné rozdelenie Smeru malo svoj pôvod v osobnom konflikte medzi týmito dvoma mužmi ako dvoma kohútmi, ktorí sa nevedeli zniesť na jednom smetisku a kde mohol byť len jeden z nich alfasamcom.

Robert Fico nikdy nechcel, aby sa stal Peter Pellegrini prezidentom. Samozrejme, bez formálnej podpory voličov Smeru by sa mu to nikdy nepodarilo, ale samotný líder tejto strany pre to aktívne nič neurobil a na zasadnutiach najvyšších politických orgánov sa opakovane vyjadroval, že Pellegrini to prehrá. Až dodatočne som sa dozvedel, že bol veľmi nahnevaný, keď som sa ho po vlažnom vajataní vtedajších koaličných lídrov rozhodol otvorene a jednoznačne podporiť, lebo ja som si naozaj neželal, aby sa stal prezidentom niekto taký ako Korčok a pri jeho postojoch ani nemusím vysvetľovať, prečo.

To bol aj dôvod, prečo som sa vzdal ďalšej prezidentskej kandidatúry, lebo išlo naozaj o veľa, nechcel som zbytočne trieštiť hlasy a záujmy štátu boli na prvom mieste. Robert Fico však hral vlastnú politickú hru a vyhranený súper v Prezidentskom paláci viac zodpovedal jeho zámerom. Preto v Pellegriniho tábore prijali s prekvapením až znechutením, keď sa počas volebnej noci Fico predral k mikrofónu a privlastnil si víťazstvo…

Dnes sa však Peter Pellegrini ocitol v pasci. Hlave štátu vždy svedčí určitý nadhľad, a preto boli jeho výhrady k spôsobu uplatňovania moci úplne namieste. Lenže takýto nadhľad je uveriteľný iba vtedy, keď bol súčasťou vašej integrity už pri samotnej kandidatúre. Keď Robert Kaliňák v nedeľu vyhlásil, že neočakáva veto prezidenta v prípade novely trestného zákona, lebo „Peter Pellegrini vie, čo to je, keď kajúcnici klamú“, znelo to ako vyhrážanie. Minister obrany tým narážal na kauzu Mýtnik, keď František Imrecze a Michal Suchoba obvinili Pellegriniho, že prijal úplatok 150 000 eur v hotovosti.

Prezident mi hovoril z duše, keď v Sobotných dialógoch vyčítal vláde, že sa zaoberá len sama sebou a nerieši problémy občanov – táto výčitka sa však do istej miery vzťahuje aj na neho, keďže sa krátko pred voľbami štylizoval do pózy „prezidenta mieru“, no keď sa stal hlavou štátu, až veľmi rýchlo sa odklonil od predvolebných sľubov, je jedným z najaktívnejších podporovateľov zbrojenia a v poslednom období sa začal vzďaľovať aj od svojej materskej strany.

Za normálnych okolností by sa nezávislosť v tomto úrade priam žiadala. Ale strana Hlas-SD vznikla primárne preto, aby uspokojila prezidentské ambície Petra Pellegriniho (aj keď on to tri roky popieral) a keď opustil stranu, ktorá mu pomohla stať sa prezidentom, zanechal ju nedobudovanú podobnému osudu ako Rudolf Schuster Stranu občianskeho porozumenia. Aj preto jej teraz hrozí, že Hlas-SD sa rovnako ako iné podobné subjekty stane stranou na jedno použitie.

Lenže práve tu sa sťahuje okolo Petra Pellegriniho slučka. Ak sa chce uchádzať o ďalší mandát, musí vedieť, že voliči opozície mu nikdy hlas nedajú, a preto je rozhodnutie Roberta Fica nepodporiť Pellegriniho v druhom volebnom období absolútne zásadné. Ak je prezident len trochu predvídavý, musel s tým rátať. Jeho gestá umiernenej politiky dnes pochopí málokto. Voliči koalície ich budú považovať za zradu a voliči opozície za falošnú hru. Pellegrini v takejto vybičovanej atmosfére skrátka prišiel o voličov. Nie že by tu nebola spoločenská objednávka na upokojenie vášní, ale on už dávno nie je jej nositeľom. Pôsobí neautenticky, jeho dobré myšlienky nenájdu v spoločnosti širšiu odozvu a sú len zdvorilo vypočuté.

To však neznamená, že za tento marazmus je zodpovedný on. Práve naopak a tu sa ho musím v niektorých veciach zastať. Tento prezident sa usiluje o nadstranícky prístup a celospoločenské zmierenie viac ako ktokoľvek z jeho predchodcov – aj keď v tom nie je veľmi úspešný, lebo objektívne okolnosti a celková atmosféra tejto misii neprajú. Pripomeňme si to, čo opozičné kruhy nechcú počuť: Zuzana Čaputová sa nikdy nepostavila proti svojej vláde a nikdy neurobila nič, čo by odporovalo politike Progresívneho Slovenska, z ktorého ako jeho podpredsedníčka vzišla.

Napriek masívnej mediálnej podpore, enormnému politickému marketingu a vyfabrikovanému imidžu prispela tak ako málokto k vyhrotenej polarizácii slovenskej spoločnosti, odmietala diskutovať nielen s oponentmi a parlamentnou opozíciou, ale aj s predstaviteľmi významných organizácií ako je Slovenský zväz protifašistických bojovníkov, Matica slovenská, združenia sekulárnych humanistov a kým sa nedostala na čelo progresivistická Monika Uhlerová, tak aj s Konfederáciou odborových zväzov. Pyšne pri tom vyhlasovala, že na prijatie v Prezidentskom paláci nemá nárok každý a namiesto úsilia o porozumenie arogantne vyhlasovala, že žije v krajine, ktorej nerozumie. Podobne ako celé Progresívne Slovensko bola len marketingovým produktom a vychádzajúc z tézy Oliviera Toscaniho, že reklama je len navoňaná zdochlina – takýto produkt dokážete udržať na trhu len veľmi obmedzený čas a keď sa postupne začne dostávať na povrch jeho obsahová prázdnota, predáte ho len sfanatizovaným zvyškom vzývateľov jej kultu.

Na rozdiel od nej Peter Pellegrini oponentmi nikdy nepohŕdal a snažil sa s nimi diskutovať otvorene a slušne. Napriek tomu je napádaný spôsobom, ktorý by druhá strana pri svojom človeku nikdy nestrpela a ktorý už prekračuje hranice dehonestácie samotného úradu hlavy štátu. To, čo dnes rozprestreli Hlina s Gröhlingom, usilovní žiaci pacienta Matoviča pred Prezidentským palácom, znesie prirovnanie len k Flašíkovým (Mečiarovým) hodinám, ktoré odrátavali čas prezidenta Michala Kováča do odchodu z funkcie. Je to politické hulvátstvo non plus ultra, ktoré podkopáva samotný symbol štátu – Úrad prezidenta Slovenskej republiky – pričom neviem, či si títo šašovia uvedomili, že tieto zábery pôjdu do sveta. A neuškodia Petrovi Pellegrinimu, ale nám všetkým, Slovenskej republike.

Pred pár dňami som mal menšiu výmenu názorov s Ivanom Korčokom (mea culpa, očakávať inteligentnú diskusiu v opozičnej názorovej bubline je síce odvážne, ale zbytočné). Reagoval som na už neznesiteľnú zámerne opakovanú mantru, ako Zuzane Čaputovej strašne ubližovali (lebo nejaký votrelec jej pošliapal anglický trávniček, čo je v optike progresívcov niečo strašné, ale atentát si Robert Fico podľa nich zaslúžil) a ako jej nadávali. Tak som sa spýtal, kto nazval prezidenta Pellegriniho podržtaškou…

Ivan Korčok mi odvetil, že mám krátku pamäť a že sa tak vraj nazval Pellegrini sám. No ja mám vynikajúcu pamäť, preto viem, že Peter Pellegrini 3. októbra 2023 v Prezidentskom paláci na novinársku otázku odvetil, že v budúcej koalícii „nebude žiadnou podržtaškou“… Aha, takže podľa logiky progresívcov, keď sa pán Korčok voči niekomu ohradí, že nie je idiotom, tak to znamená, že sám seba nazval idiotom? Túto reakciu už Ivan Korčok neuniesol a príspevok vymazal. Pre tých, ktorí pamäť nestrácajú, však treba pripomenúť, že to bol on sám, kto v prezidentskej kampani vyrobil na Petra Pellegriniho dehonestujúce video o podržtaške, čo iba dokumentuje falošnú morálku progresívcov, o ktorých sa slušnosť ani neobtrela.

S touto témou súvisí aj rozhovor so Zuzanou Čaputovou pre JOJ 24, ktorý odporúčam len pre silné žalúdky. Neviem si predstaviť, že by nejaký novinár viedol rozhovor s Petrom Pellegrinim alebo s hocijakým vládnym politikom tak servilne a odporne zaliečavo ako Barbora Jánošová s bývalou prezidentkou. S dojatím v hlase a širokým úsmevom jej kládla „náročné“ otázky typu: „Ste šťastná?“ Ale takto úslužne sa k nej správali aj vtedy, keď bola vo funkcii, vtedy s ňou Jánošová nakrúcala „zákerné“ rozhovory typu „na čo sa teší a čo jej bude chýbať“… A Zuzana Čaputová jej to oplatila rovnakou mincou a ocenila jej „vysokú profesionalitu“…

Pravdou je, že pravú tvár Zuzany Čaputovej nikto nevidel. Nikdy neprešla skutočným politickým ohňom, už v prezidentskej kampani sa vyhýbala názorovým súbojom s protikandidátmi a po získaní mandátu ju všemožne chránil nielen jej oficiálny tím, ale aj médiá. Vďaka tomu sa aj každá konštruktívna kritika na jej adresu hystericky hodnotila ako útok, pričom keby sme mali porovnať, koľko špiny si zažil za tie roky v politike Robert Fico alebo Peter Pellegrini, všetci by museli uznať, že Zuzana Čaputová nič neokúsila. Vyrobili ju, použili (na schválenie vojenskej zmluvy s USA) a keď splnila svoju úlohu, pekne ju vyprevadili.

No vďaka tomu, že pre Slovensko v skutočnosti nič významné nevykonala, že jej povrchné názory v štýle Paula Coelha nikdy neboli konfrontované s realitou, pôsobia jej súčasné prednášky, v ktorých sa stavia do pózy morálnej autority a mysliteľky rozdávajúcej rady do života ako náboženský guru, mimoriadne komicky a nenáležite. V tom rozhovore mi už začínala pripomínať miestami Kaju Kallasovú a miestami Magdu Vášáryovú.

Pochválila sa, že ona teraz veľa číta a zistila, že ľudia u nás veria dezinformáciám preto, lebo inklinujú k veľkým krajinám ako je Rusko (fíha, a keďže ona inklinuje k Spojeným štátom s trojnásobným počtom obyvateľstva, aká veľká je jej inklinácia k dezinformáciám?). Keď mudrovala, že západné štáty po roku 1945 na rozdiel od Ruska nikoho nenapadli, už som vedel, že to dáva na Kallasovú. Ale keď sa začala narcisisticky chvastať, že ona sa v tlaku brúsi ako diamant, že muži na rozdiel od nej používajú v politike príliš veľa ega a že ona to momentálne študuje, síce si nevie spomenúť, čo, ale je to taká knižka s modrým obalom… dýchol na mňa duch Magdy Vášáryovej.

Stuhol som až vo chvíli, keď sa začala hrať na insitnú filozofku. Hoci všetky štatistiky hovoria o hlúpnucej mladej generácii a výskumy poukazujú na jej digitálnu demenciu, ona ju označila za veľmi inšpirujúcu nádej. Odmietla odsúdiť vulgárny nápis študenta Mura a moralizovala o dôležitosti slobody prejavu, hoci bola po celý svoj mandát posadnutá jeho reguláciou. Zarazilo ma, keď povedala, že nemôže rešpektovať všetky názory, lebo rešpekt znamená úctu. Nie, pani právnička, rešpekt nie je to isté, čo úcta, rešpekt je skôr ohľaduplnosť – zohľadňovanie názorov, práv a záujmov iných. Rešpekt je základnou podmienkou demokratickej diskusie. No úplne ma vykotilo až po výroku, ktorý je nielen hochštaplerský a hlúpy, ale vo svojej podstate nebezpečný.

Zuzana Čaputová sa na chvíľu pokúsila tragikomicky štylizovať do pózy prezidenta Masaryka a vyzdvihujúc jeho mravné zásady, vyhlásila: „Demokracia nie je hodnotovo neutrálna, iba demokracia s morálnymi hodnotami je tou pravou demokraciou.“ Neviem, či táto osoba, ktorá stála na čele štátu, niekedy čítala čl. 1 Ústavy SR a porozumela jeho obsahu. Stojí tam, že Slovenská republika je demokratický štát, ktorý sa neviaže na žiadnu ideológiu. Ale v mentálnej výbave politickej sekty PS je spochybňovať, vytláčať a ostrakizovať všetko, čo nie je progresívne. Demokracia, práve tak ako aj sloboda prejavu, bola vždy hodnotovo neutrálnou, neutralita je podstatou plurality, bez toho nemá zmysel.

Bývalá prezidentka sa vždy bála skutočnej pluralitnej diskusie. Vyhľadáva iba seansy svojej sekty Svedkov Čaputových. Nikdy nešla tam, kde nemala istotu, že bude stopercentne prijatá. V porovnaní s ňou (ale aj ostatnými prezidentmi) je Ivan Gašparovič stále najaktívnejší medzi obyčajnými ľuďmi, medzi ktorých chodí bez mediálnej okázalosti. Zrejme aj preto ho v nedávnej ankete Plusky označili čitatelia za najobľúbenejšieho prezidenta – bezprostrednú skúsenosť a osobný kontakt s ním totiž neprebijú žiadne mediálne posmešné kampane.

Peter Pellegrini má ešte stále šancu byť dobrým prezidentom: ak nezabudne, odkiaľ vyšiel, bude stáť za každých okolností pri ľuďoch, nepodľahne žiadnemu nátlaku a nenechá sa vydierať. Možno už nezíska druhý mandát, ale ten súčasný ešte stále môže ukončiť so cťou a docieliť, aby na neho ľudia v dobrom spomínali. V prvom rade, aj on by mal plniť predvolebné sľuby, ktoré dal občanom. Lebo len im sa bude zodpovedať.

Eduard Chmelár