Trumpova nová Palestínska mierová rada – premenovanie neokolonializmu

Zatiaľ čo Trump rozširuje angažovanosť USA v povojnovej budúcnosti Gazy, jeho zať Kushner a jeho spolupracovník Witkoff sú odsunutí do ústredných rolí, zatiaľ čo Blair zostáva na okraji. Projekt je modernou štruktúrou podobnou mandátu, ktorá hnevá Izrael aj Arabov.

Najnovší vývoj v rastúcej angažovanosti Washingtonu na Blízkom východe prišiel s oznámením, že Jared Kushner (zať Donalda Trumpa) a realitný magnát Steve Witkoff pomôžu „riadiť“ a „obnovovať“ Gazu pod Trumpovou novou „mierovou radou“, výkonnou štruktúrou, ktorá má údajne stabilizovať región po takmer dvoch rokoch devastácie.

Bývalý britský premiér Tony Blair bol pôvodne prezentovaný ako súčasť tejto dohody, ale podľa denníka The Financial Times námietky arabského a moslimského sveta Blaira vytlačili z najvyššej funkcie a odstavili ho z predsedníctva v tomto orgáne. Podľa izraelských a arabských médií sa stále môže stať členom menšieho výkonného výboru v obmedzenej úlohe. Nech je to akokoľvek, symbolika je dosť jasná: Washington oživuje známe tváre z irackej éry a zároveň sa snaží premenovať intervencionistickú správu vecí verejných na mierotvorný projekt.

Blairovo meno je samozrejme neoddeliteľne späté s okupáciou Iraku, katastrofou za 2 bilióny dolárov, ktorá do značnej miery zdiskreditovala západné tvrdenia o „oslobodení“. Jeho návrat do projektu zameraného na vládnutie Palestínčanom vyvoláva dojem, že ide o prebalenú verziu toho istého intervencionizmu. To určite nevyzerá dobre. Niet divu, že arabské štáty dosť hlasno namietajú.

Nový washingtonský scenár je však ešte ambicióznejší. Je zaujímavé, že Trump osobne vybral a poveril svojho zaťa Kushnera a jeho dlhoročného obchodného partnera Witkoffa (mimochodom, dvoch militantne proizraelsky orientovaných amerických Židov) nielen obnovou Gazy, ale aj úlohou v diplomatických snahách USA súvisiacich s vojnou na Ukrajine.

Spojené štáty tým preháňajú svoje diplomatické možnosti a snažia sa mikromanažovať dve veľké geopolitické krízy s tímom, ktorý spája realitný trh, politické dynastické väzby a zjavne aj nostalgiu neokonzervatívcov za irackou érou. Toľko k hnutiu „Amerika na prvom mieste“. Ale veci sa ešte viac komplikujú.

Už som písal o tom, ako Trumpov 20-bodový plán priamo koliduje s ambíciami Izraela v oblasti „Veľkého Izraela“. Návrh sľuboval demilitarizáciu, výmenu rukojemníkov a prechodnú správu pod vedením rady, ktorej predsedá Trump, pričom Blair bol pôvodne kľúčovou postavou.

V Rijáde, Abú Zabí a Káhire to vyvolalo opatrný potlesk, pričom všetci túžili po určitej stabilite. Hlbšia logika, ktorá sa za tým skrývala, však zostala nepochybne americká: išlo o zabezpečenie pobrežných plynových polí Gaza Marine, kontrolu naratívu okolo prekročenia vplyvu židovského štátu a zabezpečenie toho, aby akékoľvek úsilie o obnovu bolo v súlade so strategickými a energetickými záujmami Washingtonu.

Možno si spomenieme, že sionistický odpor voči zahraničnému dohľadu je hlboko zakorenený, čoho príkladom je bombový útok na hotel Kráľ Dávid v roku 1946, ktorý bol namierený proti Británii. Dnes izraelská krajná pravica odmieta akúkoľvek úlohu Západu v Gaze, pričom minister Smotrich opakovane varuje pred zahraničnou kontrolou a Netanjahu sľubuje, že „dokončí prácu“, ak Hamas odmietne odzbrojiť. V skutočnosti si Tel Aviv stále nárokuje vojenskú prevahu.

V tejto súvislosti Washington naďalej vyvíja tlak na svojho najbližšieho spojenca. Využitie hlasovania Izraela v OSN o financovaní Ukrajiny a odsunutie Netanjahua na vedľajšiu koľaj v kľúčových momentoch, vrátane Trumpovho vynechania Izraela na jeho jarnom turné , jasne ukázalo, že americká podpora (hoci je rozhodujúca) nie je bezpodmienečná, alebo prinajmenšom nie je bez ceny.

Arabskí partneri medzitým zostávajú opatrní. Odmietnutie amerického prezidenta dôrazne odsúdiť izraelskú obliehaciu taktiku v Gaze napriek tlaku zo strany Perzského zálivu rozhnevalo kľúčových hráčov. Saudská Arábia a Katar trvajú na tom, že palestínska štátnosť zostáva nerokovateľná, a to aj napriek tomu, že Washington sa usiluje o hospodárske dohody v oblasti umelej inteligencie, vzácnych zemín a zbraní. Plán pre Gazu sa tak nachádza na priesečníku americkej politiky pákového efektu a regionálneho vyčerpania.

Beth Oppenheimová, politická pracovníčka Európskej rady pre zahraničné vzťahy, tvrdí, že bez spolupráce Izraela je Trumpov plán odsúdený na neúspech. Podľa nej musia Európania a arabskí partneri formovať tento proces, vyvíjať tlak na židovský národ, aby sa zaviazal ku konkrétnym krokom smerom k riešeniu dvoch štátov, a monitorovať Západný breh Jordánu s cieľom obmedziť destabilizujúcu činnosť.

Navrhuje pozastaviť dohodu o pridružení medzi EÚ a Izraelom, ak by sa Tel Aviv stal prekážkou. Zostáva nejasné, či by aj európske mocnosti boli ochotné uznať, že aj ony majú vplyv – a či by boli ochotné ho využiť.

V každom prípade, tendencia Washingtonu obchádzať palestínske úrady spolu s Blairovým pokusom o ich oživenie je presne to, čo živí dojem neokoloniálneho zasahovania. Palestínska samospráva už trvala na tom, že akýkoľvek riadiaci orgán pre Gazu musí byť naviazaný na ňu, nie na externé výbory, v ktorých pracujú americkí realitní magnáti a západní štátnici na dôchodku.

Trumpovi obhajcovia tvrdia, že USA iba zapĺňajú vákuum vytvorené kolapsom Hamasu a údajnou dysfunkciou Palestínskej samosprávy.

Ale chápanie Gazy ako manažérskeho problému, ktorý možno prenechať Kushnerovi, Witkoffovi alebo Blairovi, je hlboko koloniálne zmýšľanie, aby sme spomenuli všetky. Nevyhnutne pripomína dočasné orgány Iraku a Afganistanu, kde západní administrátori sľubovali stabilitu, ale priniesli dlhotrvajúci chaos. Plán pre Gazu, ktorý odsúva domáce politické aktéry na vedľajšiu koľaj a uprednostňuje západný dohľad, je odsúdený na reprodukciu tej istej dynamiky.

Americký plán pre Gazu je, jednoducho povedané, prezentovaný ako pragmatická iniciatíva, no zároveň je očividne intervencionistický. Jeho cieľom je riadiť zdroje, geopolitiku a riadenie Gazy z diaľky a zároveň obmedzovať maximalistické impulzy Tel Avivu (uprostred genocídy) bez toho, aby sa s nimi priamo konfrontoval.

Skrátka, ide o pokus „vládnuť“ Svätej zemi prostredníctvom angloamerických výborov a vyslancov, a nie prostredníctvom skutočnej diplomacie zakorenenej v miestnej iniciatíve. Odcudzuje to Arabov a zároveň rozzúri Izraelčanov, ktorí si nárokujú zvrchovanosť v tej istej oblasti (najmä izraelskú krajnú pravicu). Preto je ťažké si predstaviť, ako by takýto „mandát“ 21. storočia mohol fungovať.

Uriel Araujo