Táto noc nebude krátka…

Adventné zamyslenie na tému : AKO ďaleko sme to nechali dôjsť…

DOSLOV, ako záverečný príbeh z ešte stále „nedočítanej knihy doby“, ktorý sa stal…

Personifikovaným symbolom doby, ktorá splodila dnešok – prasknutou žilkou v oku – sme začali  a ňou vo forme „skutkov, ktoré sa stali“ aj dokončime toto morózne čítanie z knihy života. Záverečnou kapitolou, dokonaným dielom skazy morálky, pošliapania ľudských práv, schopnosti prekročiť hranice ľudskosti v mene „vražednej ideológie“, a na tento účel vziať do rúk „spravodlivosť“, na ktorú má copyright najspravodlivejší žalobca a sudca všetkých čias – história, nemilosrdný čas. Lebo na tých pozemských to dnes nejde uveriteľne vsadiť..

A ten symbol, prasknutá žilka v oku“, to je dobový spoločenský fenomén pripomínajúci živú bytosť. Majúci svoj „životopis“. Svoje miesto počatia, narodenia, bývania i smrti. V Bratislava „počatá“, v Pezinku „narodená“, v Prešove s „trvalým“ a v Ružomberku s „prechodným pobytom“,  a  životom vzatým v Prešove..

Pre dobrotu na žobrotu

lebo Milan Lučanský nebol obyčajný svedok doby. Ani čoby zločinec, hľadaný a skrývajúci sa pred spravodlivosťou. On sa orgánom trestného konania prihlásil sám, keď na tento účel prerušil  dovolenku v Chorvátsku, aby prišiel a podal vysvetlenie k údajnému úplatku, pre ktorý bol obvinený. Aby tým predišiel uplatneniu dôvodov na kolúznu (najprísnejšiu) väzbu, teda „dôvodnú obavu“, že by mohol ovplyvňovať svedkov alebo spoluobvinených. Lebo toto je kľúčová premisa, na ktorej bol postavený „hrad z piesku“. Základová doska, ktorú vedia pochopiť všetci odborne i mravne spôsobilí „stavbári“, vediac, že ak by k tomu mal „dôvodné dôvody“, tak by sa o to už vopred postaral..

A ako to v našich, „československých“ zemepisných šírkach, už chodí, má svoju „tradíciu“ – spomeňte si v tejto súvislosti na „akčné“, ako sa neskôr zreteľne ukázalo, nedôvodné obvinenie vyhrabané a uplatnené po takmer po 10-tich rokoch voči „neprispôsobivej“ Sone Pekovej v čase, keď „marila“ mocenský naratív,  najprv o pôvode Covidu a neskôr o účinkoch očkovacej látky) –

• tento okukaný, opakovaný projekt od „susedov“ uplatnili orgány trestného konania na Slovensku aj voči generálovi; tým našim, slovenským, však stačilo vrátiť sa „len“ 6 rokov dozadu. Na rozdiel od našej slovenskej rodáčky – však jemu to neodňateľné občianske právo očistiť svoje meno nebolo za života dopriate..

Prenesme sa myšlienkami aj slovami do Pezinka, miesta zrodu osudových hviezd Slovenska

tentokrát na Špecializovaný trestný súd, kde o nastávajúcom osude generála rozhodovala sudkyňa pre prípravné konanie, „hviezdna“ Pamela Záleská, dobre známa nielen zo súdneho  prostredia. Známa svojím jedinečným „právnickým“ slovníkom, keď sa o sudcoch z Búrky vyjadrila, že sú „svine v talároch, o vine ktorých pochybuje len ten, čo žil na Mesiaci“.

Vrátiac sa „na zem“, pripomeňme, že je to tá samá, pred verejnosťou zatĺkaná, „dôverná spoločníčka“ inej, mediálnej hviezdy, Tódovej z denníka N. Tej, o ktorej je notoricky známe, ako „investigatívne“ podávala  aktuálne „reportáže“ z priamych exponovaných, živých trestných konaní..

Vrátiac sa priamo do Pezinka, na Špecializovaný trestný súd, pripomeňme, že v ňom pôsobí/lo pätnásť sudcov, ktorí majú (vopred) stanovený rozvrh služieb, a podľa ktorého sú im prideľované aktuálne prípady. A netreba mať na tento účel absolvovanú matematicko-fyzikálnu fakultu, aby sa človek nezamyslel nad výsledným počtom pravdepodobnosti – ako pomeru skutočného a možného – v prípade sudkyne, ktorá  rozhodovala aj v kauze vraždy Jána Kuciaka, Hačšáka, zmeniek/+Kočner, a  v ďalších, spoločensky exponovaných kauzách.  Alebo to dať rovno na „Záleskú“, že o normálnosti tohto „nebeského úkazu“ nepochybuje len ten čo žil na Mesiaci..?

A o „algoritme“, ako na tento hlavom prísť, nebudeme špekulovať. Hoci na to nie je treba byť Einsteinom, keď si už o ňom aj všetky vrabce v Pezinku, a nielen tie, veselo čvirikajú..

PS :

Orientačné súradnice tohto javu vyžadujú ešte dodať, že uznesenie o vznesení obvinenia nie je predmetom dnešného čítania; ono nie je určené pre právne menej zdatnú verejnosť, ono je určené pre „právnych fajnšmekrov“. Lebo pre znalcov tohto druhu chuti je to mimoriadne tvorivý spôsob ako uplatniť trestné právo v dôkaznej núdzi..

KVÍZOVÉ otázky pre verejnosť, ochotnú si odskúšať svoje vedomosti.

Lebo jedna vec je obviniť a druhá, tá dôležitejšia, je dôvodne rozhodnúť o väzbe. Lebo Milan Lučanský bol vzatý do väzby na báze výpovede troch usvedčených kajúcnikov, „udavačov“, pričom jedným z nich bol premiant z tejto „branže“, Bernard Slobodník. A na margo toho, nemožno nedať tradičnú kvízovú otázku :

• viete, kto zastupoval B. Slobodníka..? Ak hádate, že D. Lipšic, hádate správne.

Pre úplnosť, pre kontext veci, viete ako sa v spoločensky najexponovanejších kauzách legitímne – na rozdiel od pochybných praktík Tódovej – dostať k živých trestným spisom..? Ak hádate, že v roli právneho zástupcu, hádate správne. A verte, že úspornejší by bol výpočet prípadov, kde v uvedenom postavení tento „všadebol“ nefiguroval..

I.

Z Pezinka rovno do „Koňare“, metropoly Šariša. Ďalej to už nešlo..

Pravda je taká, že „Záleská rozhodla“ o jeho vzatí do ústavu na výkon väzby v Prešove. A Prešov, to nie je obyčajná (zemepisná) lokalita. Rozhodnúť o Prešove znamenalo vedome vyšachovať z obhajoby renomované advokátske kancelárie, sídliace v BA; osobitne sa to týkalo bývalej elitnej prokurátorky, Mišíkovej a jej špecializovaného tímu na trestno-právnu problematiku, ktorá odmietnutie obhajoby (aj) verejne zdôvodnila vzdialenosťou, ktorá by neumožňovala poskytovať generálovi plnohodnotnú právnu pomoc. Len a len pre vzdialenosť a čas..

A čo sa dialo v Prešove…? Dlho hovoriť a ešte dlhšie písať. Na celú knihu.  A že nejde o žart, o tom svedčí už vydaná kniha od renomovaného spisovateľa Gustáva Murína:

• „Smrť generála Lučanského“, „Zúčtovanie“…

II.

Preto len letmo, na zamyslenie, lebo aj to stačí na kopec smerodajných otázok pre svojprávnych. Lebo tu, v tomto čase sa zapísala do análov „nápravno-výchovných“ dejín notoricky známa, verejne demonštrovaná „prasknutá žilka v oku“. Tá, z ktorej sa po neplánovanom odtajnení (spomeňte si na Naďove krvavé oči a hon na „vinníka“ z moci úradnej, ministra obrany) vykľula dnes známa, skutková, rádovo hodinová operácia oka/očného oblúka. Mimoriadna udalosť v takomto druhu zariadenia, ku ktorej došlo pravdaže, pri cvičení..

• Operácia – nie v 30 km vzdialenej vojenskej nemocnici v Košiciach, ale v 160 km vzdialenej vojenskej nemocnici v Ružomberku; lebo generál si pravdaže zaslúži(l) poskytnutie „kvalitnejšej zdravotnej starostlivosti“ (nevedno preto, prečo utajovanej..)

A potom už prišli len samé otázky. Žiadne odpovede. Ak nerátame zriadenie „ministerskej komisie“ a jej predčasných, neplnohodnotných záverov určených pre laickú verejnosť, prijatých v čase – bez poznania výsledkov šetrenia orgánmi TK a neopomenuteľných lekárskych správ. S pripomenutím, pre lepšiu „uveriteľnosť“ výsledku práce komisie, pravdy o tom, že do komisie bol pritom za medicínsku oblasť menovaný zástupca zo súkromnej firmy, a nikto z uznávaných znalcov z renomovaných (3) ústavov súdneho lekárstva, ktoré máme na Slovensku (!).

Odpustíme si nateraz kvízovú otázku : či do komisie bol „povolaný“ aj právny zástupca“ poškodenej rodiny. Lebo by bola aj tak zbytočná. Žeby preto, lebo JUDr. Radačovský sa už raz neosvedčil..? Ako pri nezabudnuteľnom Kiskovom pozemkovom delikte..?

A na úplný záver tú najdôležitejšiu otázku, adresovanú „vrcholovým číslam“, reprezentatívnym farizejom doby – vám, čo máte plné „huby“ demokracie, slobody a právneho štátu, vám, čo denno-denne voláte po politickej zodpovednosti čelných predstaviteľov koalície niekto stojí na kábli, keď za toľké – závažné obsahom aj rozsahom – do neba volajúce zlo-činy už nevyžadujete žiadnu právnu, politickú a morálnu zodpovednosť..?

Vám, hluchým, slepým a jedovatým nevadí – teraz to dám na Záleskú – že o prinajmenšom politickej vine Kolíkovej v postavení ministerky spravodlivosti zastupujúcej štát v uvádzaných mega-kauzách pochybuje dnes len ten, čo žil vtedy na Mesiaci..?

A bodku na záver. Presnejšie „obrazovú obsielku“, adresovanú všetkým „tichým spoločníkom“ v tomto štáte, ktorí sa o TOTO všetko povedané a nedopovedané v tejto spovednici – „konkludentne“ pričinili rukou spoločnou a nerozdielnou s NIMI..

Hovoriac o doručenej „obsielke“, ktorá nech je už len posledným pokusom a súčasne názorným varovaním pred chirurgicky presne pomenovanou hrozbou dnešnej doby. Od človeka, ktorému sa oplatí veriť. Od človeka ktorý zasvätil tejto hodnote celý svoj, síce krátky, ale vzdania úcty hodný život. Aby nielen vzali na vedomie jeho celoživotnú skúsenosť, jeho odkaz pozostalým..

Laco Kopál