Ako zareaguje Európa?

Niet pochýb o tom, že Európa tentoraz skutočne dorazila na povestnú križovatku. Momenty „epochálnej zmeny“ a veľké „zlomy“ sa vo verejnej diskusii často deklarujú, keď sa stane nejaká veľká udalosť. Pri spätnom pohľade, keď sa píšu dejiny, len málokto naplní tieto očakávania zmeny paradigmy. Ale tentoraz je to iné. Tentoraz je Národná bezpečnostná stratégia USA do roku 2025 skutočne kľúčovou udalosťou – jedným z tých markerov, ktoré rozdeľujú časovú os na Pred a Potom. Toto je ono.

„Arogantná a pomýlená politická trieda“: Von der Leyen, Costa, Kallas. „Aby sa vyhli smrtiacej geopolitickej guľke, ktorá sa blíži k nim…cenou bude…zmena stráže na vrchole.“ (Foto: Thierry Monasse/Getty Images)

A ako všetky podobné momenty, ani tento neprišiel z ničoho nič. Známky štrukturálnej reorientácie stratégie USA a predefinovania vzťahu Ameriky s Európou sa hromadia už nejaký čas. Tento stĺpček ich sleduje už rok – pozri napríklad článok Európska voľba: vyhrať s Trumpom alebo zomrieť sám z novembra 2024 s názvom Bránil by Trump Taiwan? alebo obrat k „hemisférickej“ stratégii pre USA, ktorý sme na týchto stránkach predpovedali už pred mesiacmi. Takže by dnes nemalo byť žiadne prekvapenie.

Podobne ako príčiny prvej svetovej vojny, korene tejto prelomovej stratégie siahajú ešte ďalej, k pôvodnému obratu smerom k Ázii v roku 2012 za Obamovej administratívy (s Hillary Clintonovou ako ministerkou zahraničných vecí), ktorý predstavoval prvý skutočný šok pre transatlantický strategický rámec. Samozrejme, to samo o sebe bolo spôsobené štrukturálnym vývojom v svetovej mocenskej rovnováhe, ktorý bol poháňaný vzostupom Číny.

Samozrejme, nič z toho, čo sa teraz deje, nebolo nevyhnutné. Asertívnejšia, inteligentnejšia a bystrejšia Amerika mohla zastaviť rast Číny alebo ho aspoň vážne obmedziť už v ranom štádiu prvého desaťročia prvého desaťročia prvého desaťročia prvého desaťročia prvého desaťročia prvého desaťročia prvého desaťročia prvého desaťročia, namiesto toho, aby mu pomáhala a oslavovala ho („milióny z chudoby!“). Až príchod Donalda Trumpa do Bieleho domu v roku 2017 zastavil toto šialenstvo a začal upevňovať politiku USA voči Pekingu. Ale s lepším vedením, ako bolo predtým, najmä počas úplne katastrofálnych Obamových rokov, sa dominancia USA v medzinárodnom systéme mohla udržať a možno aj pretrvať ešte desaťročia. Nemalo sa to stať – a tak sme tu: Svet, ktorému Amerika nedokáže vojensky dominovať ako predtým a v ktorom musí nájsť modus vivendi s ostatnými veľkými mocnosťami, teda predovšetkým s Čínou a Ruskom.

Európa nemá miesto v prvej vrstve globálnych rebríčkov mocností. Je to výlučne výsledok jej vlastných rozhodnutí pod vedením vlastnej arogantnej a úplne pomýlenej politickej triedy. Zaslepení svojou samoľúbosťou a samozvanou morálnou nadradenosťou Európania zabudli, že moc znamená v prvom rade vojenskú , nie „mäkkú“ moc – nieto ešte „regulačnú“ alebo „normatívnu“ moc. A zabudli na svoju životne dôležitú závislosť od americkej ochrany, a to aj napriek tomu, že začali hlasnejšie ako kedykoľvek predtým kričať o ruskej hrozbe a spájať sa s osudom Ukrajiny. Európania, ktorí mali vysoké „hodnoty“, ale málo sily, sa k Trumpovej Amerike správali – od čias jeho prvého prezidentovania – ako banda vzdorovitých spratkov.

Tento pokračujúci a zhoršujúci sa postoj viac než čokoľvek iné presvedčil Trumpa a jeho tím, že európsky Ancien Regime – inštitucionálne stelesnenie Davoského muža – je nielen beznádejný, ale aj aktívnou politickou hrozbou pre America First a jej princípy. Mysliac si, že dokáže upokojiť a oklamať Trumpa tým, že bude len predstierať jeho požiadavky – napr. 5 percent na obranu – alebo bude hrať na jeho ego – pozrite si Rutteho sebaponižujúci komentár o „otcovi“ – zatiaľ čo na každom kroku chrlí žlč proti nemu a MAGA, si Európa vykopala vlastný geopolitický hrob.

Čo teraz robiť? Na začiatok sa nadýchnite. Je jasné, že hlboká „spojenecká“ logika medzi Európou a Amerikou je teraz v najlepšom prípade prerušená, v najhoršom prípade obrátená naruby. Predstava, že by Spojené štáty vstúpili do vojny na obranu Európy podľa článku 5, už nie je predstaviteľná, aspoň nie pod touto administratívou. NATO však stále existuje, Kongres je stále dôležitý a Ukrajina stále bojuje. Stále existuje príliš veľa premenných a príliš málo stimulov – nieto ešte imperatívov – na to, aby Rusko v blízkej budúcnosti priamo zaútočilo na krajinu NATO. Takže nad Európou momentálne nevisí žiadny Damoklův meč. Neexistuje žiadna skutočná, bezprostredná bezpečnostná kríza. USA nemôžu viesť ani vážnu politickú vojnu v Európe, ako sa niektorí obávajú. To dáva Európe čas dôkladnejšie zvážiť svoje možnosti. V podstate existujú len dve cesty pred sebou.

Prvou je cesta vzdoru a ilúzie, teda štandardný operačný režim Európy. Zdá sa, že sa to už deje. Zdvojnásobte úsilie o „európsku autonómiu“ a „integráciu“ – vydieraním ďalších peňazí a odoberaním ďalších suverénnych právomocí od členov EÚ – a zintenzívnite represie proti nesúhlasným hlasom. Držte sa súčasných neúspešných politík – od „zelenej“ energie až po „inklúziu“ – a dokonca ich urýchlite. V oblasti obrany sa snažte o nejakú „armádu EÚ“ a nesmierne drahú, pozlátenú a nehospodárnu politiku znovuzbrojovania, ktorá v skutočnosti nie je o budovaní armády, ale o priemyselnom oživení a súkromných záujmoch. Odmietnite akýkoľvek druh politickej reformy, chráňte euroelity, ktoré dostali Európu na kolená, využite krízu, ako vždy, na presadzovanie európskeho projektu a snažte sa prezentovať ako „globálna veľmoc“, ktorá sa drží svojej moralistickej ideológie a postaví sa všetkým: USA, Rusku aj Číne. Veľa šťastia.

Druhou cestou je cesta obmedzenia a kompromisu, ktorá si vyžaduje významnú politickú – hoci nie štrukturálnu – reformu v rámci EÚ a odstránenie väčšiny súčasných „mocných hráčov“ v inštitúciách a na vrchole kľúčových členských štátov – takže realisticky je to takmer nemožné. Teoreticky by však táto cesta znamenala, že Európa uznáva zlyhanie svojich politík a obmedzenia svojej moci a prechádza na pragmatický prístup k riadeniu tohto kľúčového momentu.

Znamenalo by to okamžité uvoľnenie napätia so Spojenými štátmi a podriadenie sa Trumpovej vôli, aspoň zatiaľ. Upokojiť situáciu a resetovať politické vzťahy tak, aby Amerika naďalej vnímala Európu ako partnera a spojenca, aj keď bude sťahovanie americkej armády pokračovať. Kým sa Európe nepodarí skutočne konať v oblasti obrany – možno začiatkom 30. rokov 21. storočia – odstrašovanie Ruska bude musieť byť založené skôr na politike ako na zbraniach. Inými slovami: USA sa musia o Európu „starať“ natoľko, aby si Putin dvakrát rozmyslel akékoľvek možné ozbrojené útoky západne od Ukrajiny – nie preto, že by sa obával vojenskej reakcie Európy, ale preto, že by nechcel pokaziť politicko-ekonomický vzťah medzi USA a Ruskom, ktorý sa teraz plánuje po vojne, a to bude pravdepodobne veľmi významné.

Ako postupovať pri tomto uvoľnení napätia? Po prvé, Európa by si uvedomila, že nemôže presadiť svoju v otázke Ukrajiny a akceptovala by americké vedenie v mierovom procese. Absorbovala by okamžitý úder na európsku prestíž a amour-propre a akceptovala by vyššie bezpečnostné riziko týkajúce sa Ruska. Upokojená Amerika, ktorá vníma Európu opäť ako skutočný prínos a nie ako dráždivého a nepriateľského aktéra, je však pre Európu najlepšou šancou na politické odstrašenie Ruska, kým sa budujú kontinentálne vojenské kapacity. V opačnom prípade, s pravdepodobne neutralizovanou Ukrajinou, nič nebráni Rusom v rozpútaní politickej vojny vo východnej Európe – prinajmenšom – a vytvorení de facto sféry vplyvu aj bez invázie.

Na ekonomickej fronte opäť ustúpte Trumpovi: Zmiernite regulačné obťažovanie amerických technologických spoločností, obmedzte protekcionizmus a nechajte americké peniaze, technológie a podnikanie prúdiť do Európy s čo najmenšími obmedzeniami, aby sa stimulovalo hospodárske oživenie. Toto všetko je pre eurokratický establishment kliatbou, ale zúfalé časy si vyžadujú zúfalé opatrenia. Okrem toho toto všetko môže a malo by byť procesom a rokovaním, nie zmenou zo dňa na deň: Ale aj začatie serióznych a ambicióznych rozhovorov s USA o veľkej novej európsko-americkej hospodárskej dohode by zmenilo atmosféru a je to jediný istý spôsob, ako obrátiť naruby aj Trumpa.

Pokiaľ ide o práva a slobody, zaviesť nové záruky slobody prejavu v celej Európe a začať s demontážou represívneho aparátu zákonov a organizácií na úrovni EÚ a jednotlivých štátov vrátane mimovládnych organizácií financovaných EÚ, ktoré sa venujú prenasledovaniu takzvaných „extrémistov“, teda každého, kto kritizuje ortodoxiu EÚ a čo len podporuje radikalizáciu . Namiesto toho sa vráťte k skutočnej demokracii: Začnite tým, že s podporou USA začnete vyšetrovanie zneužívajúceho zrušenia rumunských prezidentských volieb v minulom roku zo strany EÚ.

V oblasti imigrácie zmeňte scenár: Vyhláste „núdzový stav“ v celej EÚ, ktorý umožní potrebné výnimky z Európskeho dohovoru o ľudských právach a iných medzinárodných právnych predpisov zneužívaných takzvanými „utečencami“ a „žiadateľmi o azyl“, uzavrite hranice EÚ pred všetkými nelegálnymi imigrantmi a začnite s masovými deportáciami. Pre milý a užitočný prístup sa obráťte na ICE so žiadosťou o radu. Toto všetko by sa malo stať tak či tak, bez ohľadu na situáciu s USA, takže by to nemalo byť ťažké presvedčiť verejnosť doma – iba elity.

Táto druhá cesta so všetkými týmito (a ďalšími) komponentmi by Európe umožnila vyhnúť sa smrtiacej geopolitickej guľke, ktorá sa na ňu blíži. Získala by čas na reformy a prispôsobenie sa novému postliberálnemu svetovému poriadku. Cena bude zahŕňať značnú mieru podriadenosti americkému ekonomickému vplyvu, aspoň v krátkodobom až strednodobom horizonte; a koniec rastu a expanzie európskeho projektu – spolu so zmenou stráže na vrchole – teda víťazstvo pre euroskeptikov kontinentu. Na druhej strane by „EÚ“ získala nový impulz pre život; dobrú – najlepšiu dostupnú – šancu prežiť tzv. ruskú hrozbu a dôsledky vlastnej politiky voči Ukrajine; a šancu stať sa skutočnou prvotriednou mocnosťou v globálnom systéme do 10 až 15 rokov. Všetko je možné a je na európskych politikoch, aby si vybrali správnu cestu. Ale samozrejme, že sa tak nestane – nikdy sa to nestane.

Zdroj: https://brusselssignal.eu/2025/12/how-will-europe-respond/