EURÓPA BY NEMALA BYŤ BOJISKOM IMPÉRIÍ, ALE PRIESTOROM SPOLUPRÁCE

O budúcnosti Európskej únie budem podrobnejšie hovoriť v piatok na medzinárodnej konferencii v Bratislave v panelovej diskusii so svojimi váženými kolegami profesorom Oskarom Krejčím a profesorom Petrom Drulákom (laická verejnosť má z kapacitných dôvodov obmedzený vstup, ale z celého podujatia vznikne nahrávka, ktorú vám prinesiem aj tu na mojej FB stránke). Preto chcem teraz povedať len niekoľko poznámok.

Národná bezpečnostná stratégia Trumpovej vlády vyvolala v Európe paniku, ktorá mi pripomenula bezradnosť komunistických satelitov po tom, čo sovietsky vodca Michail Gorbačov vyhlásil pred 40 rokmi perestrojku. Za všetky reakcie spomeňme zúrivé alkoholické výpary bývalého šéfa slovenskej diplomacie Rastislava Káčera, ktorý nový strategický dokument USA označil za „fašizmus na hlavičkovom papieri Bieleho domu“ a vyzval na izoláciu „vredov Európy“ (Orbána a Fica). Ja len pripomeniem, že práve takýto slovník je fašistický, hlášky o „vredoch na tele národa“ je ľudácka tradícia, takže gratulujem k novému dnu.

Európa je novou politikou Donalda Trumpa naozaj zaskočená a reaguje buď hystericky a agresívne (ako Káčer či Sikorski) alebo vyslovene hlúpo (ako Kaja Kallas, ktorá neprekvapivo vôbec nepochopila, čo sa deje a – podobne ako kedysi dogmatickí komunistickí aparátčici – naďalej omieľa frázy o nerozlučnom spojenectve so Sovietskym zväzom, v tomto prípade s USA).

Na druhej strane sa vyskytuje opačný extrém. Medzi ľuďmi, ktorí fandia politike MAGA, prepuklo nadšenie, že konečne niekto (Elon Musk) vyzval na rozpustenie Európskej únie a že Donald Trump im hovorí z duše, keď široko projektuje, ako by mala vyzerať Európa. No nech sú vaše sympatie k Trumpovej politike akékoľvek, hrdosť by vám mala veliť, že o budúcnosti Európy sa nemôže rozhodovať ani v Bielom dome, ani na Wall Street. Ak by sme vedeniu Spojených štátov dovolili určovať, ako by mala vyzerať Európska únia, správali by sme sa rovnako submisívne, ako všetci tí európski byrokrati, ktorí sa nechali doteraz mlčky ponižovať, keď im USA diktovali, koho by mali prijať do EÚ, koľko by mali zbrojiť a aké zákony by mali implementovať.

Mali by sme si uvedomiť a zapamätať jednu vec. Trumpova Národná bezpečnostná stratégia z novembra 2025 je naozaj prelomový dokument. Zásadným spôsobom mení politiku Západu. Tí, ktorí sa spoliehajú na to, že Donald Trump o tri roky odíde, nechápu, že tento strategický dokument odráža filozofiu nastupujúcej republikánskej generácie, ktorú reprezentuje viceprezident a budúci kandidát na prezidenta Spojených štátov J. D. Vance. Pomer USA k Európe sa dramaticky mení.

Európa by bola na túto zmenu lepšie pripravená, keby chápala, že Spojené štáty dlhodobo, minimálne od čias Kennedyho, podrývajú jednotu Európy a napriek oficiálnym rečiam si ju nikdy neželali. Väčšina európskych lídrov (s výnimkou Charlesa de Gaullea, Willyho Brandta, Olofa Palmeho a Helmutha Kohla) sa však správali ako nezrelí adolescenti, ktorí sa nechali viesť za ruku a poslušne až naivne sa podriaďovali vôli Spojených štátov. Spolu so zlými štrukturálnymi základmi bol toto hlavný dôvod, prečo sa Európsku úniu nikdy nepodarilo zjednotiť a prečo je dnes tento projekt v tejto podobe prakticky v stave klinickej smrti.

To najhoršie, čo by sme teraz mohli urobiť, je snažiť sa robiť to isté čo USA, ale bez USA. Teda šialene zbrojiť, deregulovať, zničiť posledné zvyšky európskeho sociálneho štátu a podnecovať konflikty za našimi hranicami. Pri takejto politike si ani nevšimneme, že z ambiciózneho projektu (ktorý za posledné tri desaťročia nedokázal splniť nič zo svojich megalomanských cieľov) sa stala iba karikatúra a z globálneho hráča iba druhoradý nástroj v sfére vplyvu USA, ktoré si rozdelili svet s Čínou a Ruskom.

Európa sa nesmie stať zmilitarizovanou xenofóbnou pevnosťou izolovanou od väčšiny sveta. Mal by to byť tvorivý priestor spolupráce, ktorý využije to najlepšie zo svojej historickej, diplomatickej a kultúrnej skúsenosti. Paneurópska myšlienka kontinentálnej federácie je podľa môjho názoru historický prežitok, ktorý mal svoje opodstatnenie v prvej polovici 20. storočia, kedy by zabránil svetovej vojne. Ale dnes už Európa nestačí. Nielen pandémia ukázala, že väčšinu problémov si vedia národné štáty najlepšie manažovať sami, a výzvy, na ktoré nestačíme, sú globálneho charakteru, pri ktorých potrebujeme celosvetovú spoluprácu a európsky medzičlánok je úplne zbytočný.

Európske inštitúcie sa nedokázali efektívne demokratizovať a mnoho centralizovaných direktív – ako napríklad rozhodnutie Európskeho súdneho dvora o uznávaní manželstiev rovnakého pohlavia – zachádza ešte ďalej ako rozhodnutia federálnych orgánov Spojených štátov amerických, ktoré sú na rozdiel od bruselských úradov demokratické, kým tie naše iba centralistické. Takúto Európu sme však nechceli, nepotrebujeme ju a je vyslovene škodlivá. Mrazí ma zo slov nemeckého ministra zahraničných vecí Johanna Wadephula, ktorý v piatok na námietky Spojených štátov voči cenzúre zo strany EÚ vyhlásil, že USA zostávajú dôležitým spojencom v oblasti bezpečnosti, ale otázky slobody prejavu do tejto kategórie nepatria. Malo by to byť presne naopak: zachovanie slobody je naším najvyšším záujmom, všetko ostatné sa od toho odvíja.

Európa ako mierový projekt sa môže rozvíjať iba tak, ak bude postavená na slobodnej spolupráci svojich rovnoprávnych regiónov a národných štátov, nie na hegemónii dvoch-troch veľmocí. Môže fungovať iba tak, ak nie iba niektoré štáty (Rakúsko, Írsko, Švajčiarsko), ale celý kontinent vyhlási neutralitu vo vzťahu k možnému stretu veľkých mocenských blokov našej planéty, ak totálne zmeníme filozofiu bezpečnosti, ak nebudeme vyvážať do blízkeho zahraničia zbrane a vojakov, ale sociálnu, ekonomickú a environmentálnu stabilitu (vďaka ktorej sem nebudú mať dôvod prúdiť utečenci), ak budeme vysielať do zahraničia „armády“ zdravotníkov, záchranárov, vedcov a dobrovoľníkov rozširujúcich priestor pre stabilný, bezpečný a prosperujúci život. To je naším poslaním, nie revitalizovať kolonializmus, imperializmus a militarizmus. Inak nikdy nebudeme úspešní, nasledovaniahodní a rešpektovaní, a navždy budeme len bojiskom impérií.

Trumpovu Národnú bezpečnostnú stratégiu treba podrobne analyzovať a zobrať do úvahy. Ale nemala by byť ani naším vodidlom, ani naším postrachom, je to pohľad Spojených štátov, ako vidia svet, s ktorým sa my nemusíme stotožniť. Začnime konečne sledovať vlastné záujmy. Na to však potrebujeme vyspelých, silných a múdrych lídrov, nie tieto bruselské koly v plote. Napokon, to je presne to, k čomu nás Trumpov dokument vyzýva, aj keď si nie som istý, či dostatočne úprimne.

Eduard Chmelár