Je Európa kaput? Washington tvrdí, že toto je posledná šanca Európy na výber

Stratégia národnej bezpečnosti Trumpovej administratívy z roku 2025 bola zverejnená minulý týždeň a ak ste v Bruseli alebo Berlíne, možno si budete chcieť pred jej čítaním naliať poriadny drink. Toto nie je obvyklý diplomatický táranie o „spoločných hodnotách“ a „transatlantickom partnerstve“. Toto je ultimátum maskované ako stratégia, ale bude Európa počúvať?

Po teroristickom útoku v nemeckom Magdeburgu v decembri 2024: Migračná politika spôsobila kultúrnu krízu, v ktorej si teraz aj vianočné trhy vyžadujú protiteroristické operácie. (Foto: Omer Messinger/Getty Images)

Diagnóza je krutá, ale presná: podiel kontinentálnej Európy na svetovom HDP sa prepadol z 25 percent v roku 1990 na dnešných 14 percent. Klesajúca pôrodnosť, sociálna fragmentácia spôsobená migráciou a to, čo dokument nazýva „reálnou a drsnejšou vyhliadkou civilizačného vymazania“, hrozí, že kontinent „o 20 rokov alebo menej urobia na nepoznanie“. Posolstvo Washingtonu je jednoduché: Amerika pomôže brániť Európu, ktorá verí v seba, ale nie civilizačný hospic.

Začnime aspektom, ktorému sa európske elity najviac chcú vyhnúť: kultúrnou krízou. Stratégia nešetrí slovami o „migračnej politike, ktorá transformuje kontinent a vytvára konflikty“, alebo o „strate národných identít a sebavedomia“. Tento jazyk (ktorý je v americkom bezpečnostnom dokumente bezprecedentný) vyvolá z Bruselu výbuchy protestov. Ako som však už písal, dostali sme sa do bodu, keď si koncerty Taylor Swift a vianočné trhy vyžadujú protiteroristické operácie. Multikultúrna fantázia sa zrútila do kmeňovej reality, kde panovačný štát riadi konflikty medzi nekompatibilnými komunitami.

Strategickú autonómiu nemožno vybudovať na civilizačnom sebanenávisti. Stratégia to jasne uvádza: Washington chce „obnoviť civilizačné sebavedomie a západnú identitu Európy“. Európski lídri desaťročia sľubovali, že rozmanitosť bude našou silnou stránkou, zatiaľ čo budú predsedať spoločnostiam, kde holandskí daňoví poplatníci ročne míňajú 17 miliárd eur na dotovanie imigrácie a takmer 50 percent poberateľov sociálnych dávok v Rakúsku a Nemecku má migrantské zázemie. Medzitým tie isté vlády, ktoré nedokážu zabezpečiť svoje hranice, požadujú stále viac dozorných právomocí. Právomoci, ktoré sa nevyhnutne obrátia proti populistickým stranám kladúcim nepríjemné otázky.

Energetický rozmer robí tento rozpor ešte výraznejším. Ako som už predtým zdokumentoval, Európska únia spotrebuje ročne 38 exajoulov energie z fosílnych palív, ale doma vyrobí iba päť. Európa je vazalom závislým od zahraničných dodávateľov energie a zároveň im dáva prednášky o štandardoch udržateľnosti. Keď Katar pohrozil zastavením dodávok LNG, pokiaľ Brusel nezmierni svoju smernicu o náležitej starostlivosti v oblasti udržateľnosti podnikov, EÚ okamžite ustúpila. Ak ste globálnym energetickým vazalom, nemáte na čo hrať.

Toto sa stáva kritickým pri diskusii o európskom prezbrojení. Stratégia vyžaduje, aby členovia NATO do roku 2035 vynaložili 5 percent HDP na obranu, čo je písomne zakotvené v takzvanom Haagskom záväzku dohodnutom v júni. Európski lídri tvrdia, že tento cieľ je nedosiahnuteľný. Ak by však štáty EÚ jednoducho splnili 2-percentný štandard od roku 2006 do roku 2020, vygenerovali by približne 1,1 bilióna eur dodatočných výdavkov na obranu. Namiesto toho desaťročia parazitovania vytvorili odhadovanú medzeru Európskej komisie v obranných schopnostiach vo výške 1,8 bilióna eur.

Problém je však v tom, že tanky a delostrelecké granáty sa nedajú vyrábať bez energeticky náročnej priemyselnej výroby. Nemecko reagovalo na energetickú krízu zatvorením zostávajúcich jadrových elektrární, pričom spaľuje viac uhlia ako kedykoľvek od roku 2019. Oceliarne na celom kontinente boli zatvorené kvôli nekonkurencieschopným cenám energií. ArcelorMittal Poľsko odstavilo vysoké pece. Acciaierie d’Italia zatvorila svoje jediné prevádzkové zariadenie. Európa požaduje energetickú nezávislosť a zároveň vyhráža sa dodávateľom, usiluje sa o vojenské prezbrojenie a zároveň je závislá od geopolitických rivalov v oblasti základných materiálov a oznamuje výdavky na obranu a zároveň systematicky likviduje priemyselné kapacity potrebné na premenu výdavkov na spôsobilosti.

Tento rozpor sa v politike voči Ukrajine explicitne prejavuje. Washington označuje „urýchlené ukončenie nepriateľských akcií“ za svoj kľúčový záujem. Keď sa v novembri objavil 28-bodový mierový návrh USA, ktorý bol vypracovaný bez zmysluplných konzultácií s Európou, európski predstavitelia reagovali znepokojene. Ako však uviedla jedna analýza, Európania sa obávajú „rokovaní, v ktorých majú obmedzený vplyv, napriek tomu, že Ukrajine poskytli pomoc vo výške približne 180 miliárd eur“.

Tu je nepríjemná pravda: Ak chcete mať miesto pri rokovacom stole, musíte k nemu niečo priniesť. Európski lídri požadujú konzultácie, zatiaľ čo 78 percent ich vojenských nákupov smeruje do tretích krajín. Hovoria o strategickej autonómii, pričom sú závislí od amerických satelitov, spravodajských informácií, logistiky a presnej munície. Toto nie je partnerstvo rovnocenných, ale protektorát, ktorý predstiera, že je alianciou.

Najkontroverznejším prvkom stratégie je jej explicitná podpora toho, čo nazýva „vlasteneckými európskymi stranami“, a kritika „činností Európskej únie a iných nadnárodných orgánov, ktoré podkopávajú politickú slobodu a suverenitu“. Brusel to bude považovať za netolerovateľné zasahovanie. Európske elity však vytvorili túto dynamiku vybudovaním toho, čo Stefan Auer, popredný akademik v oblasti európskych štúdií, nazýva „postpolitickým, postnárodným politickým zriadením“, ktoré zámerne oslabuje demokraciu na národnej aj nadnárodnej úrovni. Výsledok: Menšinové vlády potláčajú opozíciu obvineniami z „dezinformácií“, zatiaľ čo občania sa stávajú rukojemníkmi vo vlastných krajinách.

Washington ponúka Európe možnosť voľby, nie záruku. Pomôže brániť Európu suverénnych národov, ktoré si sú istí svojou identitou a sú ochotné znášať náklady na vlastnú obranu. Nebude donekonečna dotovať civilizačný projekt, ktorý sa javí ako usilujúci sa o sebazničenie prostredníctvom demografickej náhrady, priemyselnej samovraždy prostredníctvom energetickej politiky a politickej paralýzy.

Niektorí by tento strohý jazyk nazvali urážlivým. Ja to nazývam oneskorenou úprimnosťou. Európska energetická kríza demonštruje, čo sa stane, keď inžinierom ukážeme dvere a politiku riadi ideológia. Migračná katastrofa ukazuje, čo sa stane, keď elity veria, že dokážu privolať duchov, ktorých nemôžu ovládať. Rozdiel vo výdavkoch na obranu odhaľuje desaťročia predpokladu, že americká ochrana bude pokračovať bez ohľadu na to, ako Európa parazituje.

Ako som už predtým argumentoval, Európe nemožno vládnuť ako impériu. Každý dobyvateľ od Karola Veľkého po Napoleona to zistil. EÚ čelí rovnakej realite: Ak príliš tlačíte na politické zjednotenie bez ľudovej legitimity, urýchlite skôr rozpad než integráciu.

Otázka, ktorej Európa čelí, je, či má politickú odvahu zmeniť kurz: obnoviť energetickú bezpečnosť prostredníctvom jadrovej energie a domácej produkcie fosílnych palív, uznať, že masová migrácia z predmoderných kultúr vytvára nevyhnutné konflikty, pokiaľ sa noví prisťahovalci úplne neasimilujú, obnoviť priemyselnú základňu potrebnú pre vojenskú výrobu a znovuobjaviť civilizačné sebavedomie, ktoré kedysi robilo z Európy globálnu silu.

Washingtonská stratégia ponúka Európanom zrkadlo. Odraz je nelichotivý, ale presný. Jedinou otázkou je, či európski lídri budú naďalej odvracať zrak, alebo sa nakoniec postavia kríze, ktorú sami vytvorili.

Zdroj: https://brusselssignal.eu/2025/12/washington-ultimatum-europes-last-chance-to-choose/