ŠOK, AK SI MUSEL NA ÚRADE VLÁDY BOJOVAŤ S VLASTNÝMI…..

Stalo sa to v roku 1997. V tých časoch som od roku 1995 pracoval v Slovenskej informačnej agentúre (SIA) ako vedúci odboru zahraničných médií (o rok som sa stal jej riaditeľom).

Keď po voľbách 1998 nastúpil na post premiéra železničiar Mikuláš Dzurinda, šéf Úradu vlády Tibor Tóth ma z funkcie riaditeľa odvolal, na moje miesto vymenoval svojho človeka Romana Filisteina z SDKU (ktorého zakrátko s veľkou hanbou a škandálom vyhodil….. nie je problém pozrieť si na webe prečo), a potom aj SIA ako príspevkovú organizáciu, a neskôr ako organizačnú zložku Úradu vlády, zrušil. Ten nešťastník Dzurinda v médiách bohorovne vyhlasoval, že Slovensko – v tom období relatívne nový nezávislý štát – nepotrebuje na budovanie svojho mena v zahraničí žiadnu propagáciu lebo stačí, aby sa dostal aj s Miklošom k moci a Slovensko bude mať okamžite vo svete skvelé renomé. Takže štát ako taký vlastne žiadnu propagáciu už potrebovať nebude. Čosi tak sebastredne arogantné dokáže vyhlásiť iba totálny hlupák….Dovolím si povedať, že aj dnes, dokonca práve dnes, by sa špecializovaná, vysoko profesionálna mediálno-informačná a PR agentúra zišla. Ale to je na iný článok.

Na jar roku 1997 sa na mňa vedúci Úradu vlády Vladimíra Mečiara obrátil s tým, aby som posúdil ponuku amerického časopisu LEADERS na veľkú profilovú prílohu o Slovensku. Bolo to na komerčnej báze. Ponuku som preštudoval z viacerých výtlačkov uvedeného exkluzívneho časopisu, v ktorých bol okrem iných aj prezident Bill Clinton s veľkým pilotným rozhovorom na začiatku špeciálnej prílohy o USA. V nasledujúcom čísle sa samotný Clinton poďakoval šéfredaktorovi LEADERS a zaželal časopisu veľa úspechov. Ten časopis vychádzal šesť razy ročne v náklade 25 000 výtlačkov a bol nepredajný. Dostávali ho automaticky bezplatne títo svetoví lídri: hlavy štátov, premiéri, ministri financií, ministri hospodárstva, ministri zahraničných vecí, guvernéri národných bánk, šéfovia veľkých svetových firiem, nadnárodných spoločností a korporácií a každý žijúci držiteľ Nobelovej ceny.

Odporučil som, aby Slovensko do prílohy investovalo a napokon som spoluprácu s časopisom LEADERS dostal sám na starosť. Redaktorovi LEADERS z Londýna som ale dal podmienku: budem spolupracovať pri získavaní finančných zdrojov od veľkých slovenských firiem a spoločností ako zástupca štátnej agentúry, iniciatívne aj ako tlmočník, ale iba vtedy, ak na titulnej strane časopisu nebude prezident Michal Kováč, ale premiér Vladimír Mečiar. Bol to pre vedenie časopisu šok, lebo prezentovanú krajinu vždy predstavovala hlava štátu. Na svojej podmienke som trval s tým, že by bolo nelogické a kontraproduktívne zaplatiť veľkú profilovú prílohu o Slovensku a potom v nej bude rozhovor s prezidentom Kováčom tak, ako sa to stalo v časopise WORLDLINK, kde Kováčov rozhovor vydali pod titulkom „Prezident vo vojne“, pričom v tom rozhovore nadával na slovenskú vládu a jej premiéra. Napokon časopis po konzultácii s šéfredaktorom v New Yorku výnimočne súhlasil a tak sa napokon jediný raz v histórii LEADERS aj stalo. Štyri mesiace som s časopisom spolupracoval a keď bolo všetko hotové, na záver práce už mal nasledovať iba profilový rozhovor s premiérom Mečiarom. Čo sa však stalo? Z Úradu vlády mi šéfka tlačového oboru (Magda P) a hovorkyňa (Ľudmila B) rezolútne oznámili, že pán premiér v žiadnom prípade časopisu Leaders rozhovor neposkytne! To by ale znamenalo, že nakoniec bude na titulke predsa len Kováč s veľkou fotografiou a rozhovorom, a moje úsilie by tým pádom vyšlo nazmar.

V tej chvíli nastupuje na scénu moja kolegyňa Daniela Troppová, ktorá bola mojou organizačnou pravou rukou v SIA. Poznala sa s členmi vlády a s mnohými si tykala, preto som ju požiadal: „Danka pomôž, inak je všetko v háji aj s celou mojou snahou a robotou“. Hneď v ten deň sa spojila s ministrom kultúry Ivanom Hudcom a výsledkom bol odkaz od ministra aj s telefónnym číslom pani Naďovej, vedúcej kancelárie premiéra, že ju mám na druhý deň o desiatej zavolať a celú vec dohodnúť priamo s ňou.

Nebolo mi všetko jedno, Naďovej sa totiž každý bál. Ale zavolal som ju a všetko sme napokon dohodli tak, že sme kompletne obišli tlačový a informačný odbor Úradu vlády a rovno cez pani Naďovú sme to dotiahli do úspešného konca. Premiér Mečiar ten exkluzívny rozhovor samozrejme poskytol a ja som mal na Úrade vlády hneď dve nepriateľky. To mi ale bolo jedno, čert to ber, len som nechápal, a dodnes je pre mňa záhadou, ako mohli taký projekt z titulu svojej funkcie na Úrade vlády torpédovať. Veľmi poučná skúsenosť…..po každej stránke. Keď časopis vyšiel, premiér Mečiar bol s výsledkom spokojný. Ja tiež, že sa z toho mediálneho projektu podarilo vysánkovať nepopulárneho prezidenta Kováča.

Redaktor LEADERS ma na záver pozval na obed do hotela Fórum a opýtal sa ma otvorene čo za mnohomesačnú aktívnu spoluprácu chcem, lebo to celé malo nakoniec hodnotu vyše 600 000 dolárov, ktoré sa podarilo na prílohu vďaka mojej snahe a vytrvalosti od slovenských podnikov a firiem získať. Moja odpoveď bola: „Nechcem nič, vlastne niečo by som pre svoju novinársku prácu predsa len potreboval…..ak by ste mi poslali nejaký dobrý slovník citátov svetových osobností“. Prišiel mi behom týždňa poštou aj s poďakovaním z Londýna. Mám ho vo svojej knižnici ako mimoriadne užitočnú spomienku dodnes – redakciu LEADERS stál 8 libier…

Takto sa to robí, do psej matere….! Nie parazitovať na svojej krajine a priživovať sa pre osobný prospech na potrebách a prostriedkoch vlastného štátu. Čitateľ nech si urobí záver sám.

Michal Zoldy