HLAS-SD KONEČNE NAŠIEL SEBAÚCTU

Spory v súčasnej vládnej koalícii už nemajú ďaleko od intenzity konfliktov tej predošlej, ale tentoraz je to vážnejšie. Niektoré vyjadrenia predstaviteľov Hlasu vyzerajú drsne (Druckerova vyhrážka, že si z nich nebudú robiť handru), niektoré úsmevne (Šutajov Eštokov odkaz premiérovi, že on si na rozdiel od neho 17. november 1989 všimol – hoci v tom čase mal len dva roky), ale každý chápe, že všetkým došla trpezlivosť a takto to ďalej nemôže ísť. Robert Fico robí v poslednom čase chybu za chybou a tá posledná, pri ktorej ponížil svojho koaličného partnera, mu môže spôsobiť viac problémov ako očakával.

Premiérov návrh na odvolanie vicepremiéra Kmeca bol nielen skratovým konaním vyľakaného človeka, ktorý chcel narýchlo prekryť svoju katastrofálnu komunikáciu so študentmi popradského gymnázia. Bol to predovšetkým nefér postup voči strane Hlas i voči samotnému Petrovi Kmecovi, ktorý by si Robert Fico voči Andrejovi Dankovi nikdy nedovolil. Nie že by na to premiér nemal právo vyplývajúce z ústavy a nie že by neboli dôvody na vyvodenie politickej zodpovednosti. Ale býva nepísaným pravidlom, ktoré sa dodržiavalo vo všetkých vládach, že premiér svoje rozhodnutie najprv oznámi koaličnému partnerovi, aby umožnil príslušnému členovi vlády dobrovoľne odstúpiť a odísť so cťou.

Robert Fico to nielenže neurobil, ale v sobotu ráno sa ponáhľal do Prezidentského paláca, aby tam bol prvý. Prišiel neskoro. Peter Kmec ho predbehol a podal demisiu sám a bez zbytočného divadla. Zo strany Roberta Fica je to nepochopiteľné a zbytočné zlyhanie. Peter Kmec nie je gauner, ktorý by sa zubami-nechtami držal ministerského kresla. Myslím si, že je to dobrý človek, čestný politik a schopný manažér. Bol jedným z najkompetentnejších členov tejto vlády, pre Slovenskú republiku zachránil miliardy a počínal si neporovnateľne lepšie ako jeho pomstychtivá predchodkyňa Veronika Remišová. Ficovu výzvu by iste poslúchol, lebo to nie je typ, ktorý sa presadzuje širokými lakťami. Vlastne nikdy nebol politikom, nedokázal sa mentálne preklopiť do tejto pozície a zostal špičkovým diplomatom. A napokon aj jeho ľudia napriek ostrej kritike médií komunikovali veľmi pokojne, vecne a bez mocenskej arogancie, ktorú tak často vidíme u iných členov vlády.

Hlas príliš dlho znášal vo vládnej koalícii pozíciu fackovacieho panáka, čo sa odráža aj na páde jeho preferencií. Nikdy som nerozumel tomu, prečo sa nielen politici, ale aj voliči Smeru a SNS správajú k Hlasu horšie ako k opozícii, nadávajú mu do zradcov, slniečkárov atď. Vždy som upozorňoval na to, aby si všetky vládne strany uvedomili, že sa navzájom potrebujú. Hlas má svojich vlastných voličov, svoj vlastný program, ktorý sa nemusí ostatným páčiť, ale má právo na rešpekt. Bez Hlasu by táto vláda nebola a útokmi na neho ju rozbíjajú zvnútra.

V Smere však existuje paranoidný strach, že minimálne časť Hlasu prejde k progresívcom (premiér to svojim partnerom pravidelne vyhadzuje na oči). A tak sa Robert Fico usiluje zničiť Hlas tak, aby z neho urobil marginálnu stranu, ktorá nebude schopná kandidovať samostatne a bude nútená pridať sa do jeho volebného bloku. Je to riskantný a zároveň nelogický plán. V prvom rade si nemyslím, že by dnes Hlas prežil odchod z vlády. Možno o tom uvažovali jednotlivci, ale Hlas-SD ako celok je už pevne ukotvený v tejto časti politického spektra. Po druhé, predvolebné spojenie Smeru a Hlasu šance na opätovné zloženie vlády skôr znižuje. Smer a Hlas sú ako dve pľúca, ktoré sa vedeli poriadne nadýchnuť a rozšíriť, v jednotnom bloku budú skôr strácať.

Ficovo správanie je extrémne riskantné ešte z jedného dôvodu. Pripomína odvážneho, no neopatrného bojovníka, ktorý si zaumieni, že odsekne spolubojovníkovi na výstrahu ucho, a keď sa posmelí vínom, odsekne mu hlavu. Obetovaním Petra Kmeca si premiér narobil viac problémov ako v tejto chvíli možno tuší.

Ponížený Hlas-SD chystá odvetu a podľa mojich informácií nebude vyzerať tak prvoplánovo, že budú žiadať hlavy niekoľkých ministrov za Smer. Namiesto toho umožnia otvoriť opozícii zablokované schôdze NR SR o odvolávaní niektorých členov vlády. A v hre je aj umožnenie odkladanej schôdze o vyslovení dôvery Ficovmu kabinetu. To budú dosť jasné signály na to, aby sa koaliční partneri spamätali.

Tento plán sa však ešte stále môže vymknúť z pántov. V tejto chvíli nikto z vládnej koalície nechce predčasné voľby. Ale situácia je taká nestabilná a napätá, že stačí, aby niekomu praskli nervy a problém budú mať všetci…

Eduard Chmelár