Korybko uruguajským alternatívnym médiám: Ukrajina, „Pevnosť Amerika“ a budúcnosť globálneho riadenia

Tu je kompletná anglická verzia rozhovoru, ktorý som poskytol Victorovi M. Rodriguezovi o ukrajinskom konflikte, „Pevnosti Amerika“ a budúcnosti globálnej správy vecí verejných. Interview bolo pôvodne publikované v španielčine na jeho uruguajskej alternatívnej mediálnej platforme Si Que Se Puede pod názvom „Geopolítica sin ilusiones: Andrew Korybko y las nuevas coordenadas del poder global“.

1. Ako hodnotíte súčasný stav konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou vzhľadom na vojenské vyčerpanie, politickú únavu na Západe a zmenu pozície aktérov, ako sú Maďarsko, Poľsko alebo Turecko? Čelíme dlhotrvajúcej vyčerpávacej vojne, alebo predvídate zlomový bod, ktorý by mohol predefinovať európsku bezpečnostnú architektúru?

Vojna medzi NATO a Ruskom na Ukrajine je stále vo fáze vyčerpávania, ktorú Trump predpokladá, že sa zintenzívni v dôsledku energetických sankcií z polovice októbra, ktoré podľa neho nakoniec poškodia financie Kremľa. Trump tiež nebude nútiť Zelenského k žiadnym ústupkom za uspokojenie Putinových požiadaviek na mier. Namiesto toho USA teraz predávajú zbrane NATO za plnú cenu za nepriamy transfer na Ukrajinu, čím profitujú z konfliktu. Čím dlhšie zúri, tým silnejší je vplyv USA na EÚ.

Hoci konflikt spôsobil bloku ekonomické a finančné škody, elity majú dostatočnú podporu na to, aby ho udržali v chode. Niektorí členovia verejnosti nie sú spokojní, ale chýba im moc veci zmeniť. Nedošlo k populistickým pouličným revolúciám, ako niektorí predpovedali, a akékoľvek hlučné protesty, ktoré by prerástli do nepokojov, by bezpečnostné sily pravdepodobne rozohnali skôr, ako by mali šancu vtrhnúť do parlamentu. Ich ozbrojené sily a NATO by aj tak neakceptovali „revolučnú vládu“.

Existujú dva realistické scenáre ukončenia konfliktu: 1) Rusko dosiahne zásadný prielom na fronte, ktorý prinúti Ukrajinu splniť jeho požiadavky na mier, potenciálne až po tie maximálne (napr. demilitarizácia a denacifikácia, pričom tá druhá zahŕňa právne a politické zmeny); alebo 2) Rusko urobí kompromis v niektorých zo svojich maximálnych cieľov po získaní úplnej kontroly aspoň nad zvyškom Donbasu. Neexistuje jasný časový rámec, kedy by sa ktorýkoľvek z nich mohol uskutočniť, ale jeden z nich sa pravdepodobne stane.

2. Do akej miery súvisí zapojenie Spojených štátov a Európskej únie s globálnou stratégiou obmedzovania Ruska alebo s rozdielnymi záujmami v rámci atlantického bloku? Veríte, že transatlantická súdržnosť sa udrží, alebo začíname vidieť známky geopolitického rozkolu medzi Washingtonom a Bruselom?

Niektorí tvrdia, že USA „nalákali“ Rusko na intervenciu na Ukrajine, aby vytvorili zámienku na vedenie vojny, ktorá sa neskôr stala vyčerpávajúcou vojnou a zároveň slúžila na obnovenie doteraz upadajúcej hegemónie USA nad EÚ. S niekoľkými výnimkami, ako je Maďarsko a teraz Slovensko, EÚ v tomto konflikte kráčala v súlade s USA, a to aj na úkor svojich ekonomických, finančných a energetických záujmov. Bolo to spôsobené tým, že jej elita mala rovnaký názor na vnímanú potrebu obmedziť Rusko.

Toto vnímanie je populárne medzi liberálnymi globalistami, ktorí vedú EÚ a mnohé z jej krajín, zatiaľ čo iní, nacionalistickejší v strednej a východnej Európe, nenávidia Rusko z historických dôvodov. Hoci medzi členmi EÚ, ako aj medzi EÚ a USA, odvtedy vzniklo určité napätie, zatiaľ sa ukázalo ako zvládnuteľné. Dôkazom toho je, že EÚ sa podriadila USA prostredníctvom letnej jednostrannej obchodnej dohody a NATO teraz nakupuje zbrane od USA za plnú cenu predtým, ako ich daruje Ukrajine.

Tento vývoj naznačuje, že transatlantická súdržnosť zostane v rozpore s niektorými predpoveďami, pokiaľ sa samozrejme nestane niečo neočakávané. Akákoľvek významná eskalácia konfliktu (napr. veľký ruský prielom, incident súvisiaci s jadrovými zbraňami a/alebo priame nepriateľské akcie medzi NATO a Ruskom iniciované jedným z členov bloku) by však mohla tento scenár vyvážiť rozdelením všetkých na dva tábory: tých, ktorí chcú kompromis pre mier, a tých, ktorí chcú eskalovať s rizikom tretej svetovej vojny.

3. Ako hodnotíte budúcnosť politiky USA, pokiaľ ide o: 1) politický a humanitárny konflikt vo Venezuele; 2) diplomatické napätie s Kolumbiou; a 3) obchodné a migračné vzťahy s Mexikom?

V septembri kolovali správy, že návrh Národnej bezpečnostnej stratégie USA, ktorá v čase písania tohto článku ešte nebola oficiálne zverejnená, uprednostňuje západnú pologuľu pred Afro-Euráziou. Na tom by mohlo byť niečo pravdy vzhľadom na eskaláciu vojenskej angažovanosti USA v Karibiku odvtedy. Zvyšovanie vojenskej sily USA v Karibiku, teraz známe ako „Operácia Južný oštep“, nadväzuje na útoky proti podozrivým narkoteroristom a mohlo by ich rozšíriť na pevninskú Venezuelu a/alebo Kolumbiu.

Trump sa zjavne spolieha na použitie sily, zatiaľ obmedzenej, na vynútenie si nejasných ústupkov od krajín regiónu pod touto zámienkou. Hoci by sa to dalo využiť na boj proti nelegálnemu prisťahovalectvu a obchodovaniu s drogami, ktoré sú často prepojené, mohlo by to byť zamerané aj na presadzovanie zmeny režimov v socialistických krajinách, ako je Venezuela a dokonca aj Kuba, ako aj na výhody pre americké energetické spoločnosti. Úspech na ktoromkoľvek z týchto frontov by obnovil doteraz upadajúcu hegemóniu USA na tejto pologuli.

Cieľom je vybudovať „Pevnosť Amerika“, čo je plán na zabezpečenie prežitia a dokonca prosperity USA, ak budú niekedy odrezané od východnej pologule alebo sa z nej stiahnu, a to maximálnym využitím zdrojov, trhov a pracovnej sily západnej pologule. Ide o modernú verziu Monroeovej doktríny, ktorej cieľom je tiež spojiť tri príbuzné civilizácie – severoamerickú, iberoamerickú a karibskú – do jednej pod vedením USA, ktorá by sa potom mohla stať megapólom v vznikajúcom multipolárnom svetovom poriadku.

4. Ako vnímate vývoj obchodnej a technologickej vojny medzi Spojenými štátmi a Čínou a aké konkrétne dôsledky má pre Latinskú Ameriku a Afriku z hľadiska infraštruktúry, investícií, digitálnej suverenity a politickej autonómie? Sme svedkami oživenia starej schémy centra a periférie, alebo vzniku nového multipolárneho modelu, ktorý ponúka skutočný priestor na manévrovanie krajinám globálneho Juhu?

Čínsko-americká systémová rivalita o kontúry vznikajúceho multipolárneho svetového poriadku je vzhľadom na prebiehajúcu „štvrtú priemyselnú revolúciu“/„Veľký reset“ (4IR/GR), ktorá predchádzala pandémii COVID, ale bola ňou výrazne urýchlená, veľmi technologicky zameraná. Globálny Juh si musí vybrať, a to tak v jednotlivých krajinách, ako aj v jednotlivých jednotlivcoch, medzi americkým a čínskym technologickým ekosystémom. Ich výber budú určovať politické, ekonomické a strategické aspekty, najmä na úrovni štátov.

Udeľovanie technologických zmlúv a otváranie trhu pre ich produkty si krajiny viac získajú. Vyváženie je možné, ale jedna z krajín, v mnohých prípadoch s najväčšou pravdepodobnosťou USA, ich bude pravdepodobne tlačiť, aby sa zamerali iba na svoj technologický ekosystém. V tomto budú zohrávať obrovskú úlohu ekonomické aspekty, zatiaľ čo strategické sa týkajú toho, ako si myslia, že sa veľké dáta získané od ich obyvateľstva využijú, či už na marketing (odborné znalosti Číny) alebo na zasahovanie (odborné znalosti USA).

Veľké dáta, umelá inteligencia a internet vecí definujú 4IR/GR a bez domácich technologických kapacít bude väčšina krajín nútená postúpiť tieto prvky svojej „technologickej suverenity“ iným, konkrétne Číne a/alebo USA. Skutočne suverénny technologický priemysel a posilnená sociálno-ekonomická a politická bezpečnosť, ktorá z neho vyplýva, je preto pre väčšinu krajín takmer nemožné dosiahnuť. USA si ako súčasť svojej stratégie „Pevnosť Amerika“ predstavujú dominanciu v technologickej sfére Iberoameriky a Karibiku.

5. Vzhľadom na nečinnosť alebo obmedzenia OSN týkajúce sa konfliktov, ako sú Ukrajina, Gaza, Irán alebo masívna migračná kríza, myslíte si, že čelíme štrukturálnej erózii multilaterálneho systému alebo rekonfigurácii jeho mocenskej rovnováhy? Aký druh medzinárodnej architektúry by mohol vzniknúť z tohto zdanlivého kolapsu poriadku po roku 1945?

V praxi je primárnou úlohou OSN fungovať ako viacúrovňové fórum medzi piatimi víťazmi druhej svetovej vojny v Bezpečnostnej rade (ktorej stály počet kresiel by sa jedného dňa mohol rozšíriť, aby lepšie odrážal geopolitické zmeny od vzniku OSN), zvyškom sveta a medzi týmito dvoma úrovňami. Patová situácia v Bezpečnostnej rade OSN v posledných desaťročiach je prirodzeným dôsledkom čoraz viac odlišných záujmov dvoch de facto blokov (Západu a toho, čo dnes možno nazvať čínsko-ruskou dohodou).

To viedlo k tomu, že tento elitný globálny orgán stratil svoju reputáciu dôveryhodného mechanizmu presadzovania medzinárodného práva, ktorého interpretácia sa líši v závislosti od záujmov každého bloku v danom kontexte, a nasledovali „koalície ochotných“ a dokonca aj jednostranné akcie. Medzi príklady patrí vojna USA v Iraku a špeciálna operácia Ruska na Ukrajine. Aj keby existovalo viac stálych členov BR OSN, iba by to posilnilo spomínanú dynamiku, nie ju zmenilo.

Preto sa očakáva, že budúcnosť globálneho riadenia bude viac regionálna v zmysle regionálnych lídrov, najmä civilizačných štátov (tých, ktoré po stáročia zanechali svojim susedom trvalé spoločensko-politické dedičstvo), ktoré si vytvoria sféry vplyvu. Regionálne jadro sa potom bude snažiť riadiť záležitosti vo svojej sfére, čo bude úspešné, ak účasť jeho členov bude podporovaná ich obyvateľstvom (t. j. bude populárna a nie nútená) a ak ich bude úzko spájať komplexná ekonomická vzájomná závislosť.

Rozhovor bol pôvodne publikovaný v španielčine v Si Que Se Puede pod názvom „Geopolítica sin ilusiones: Andrew Korybko y las nuevas coordenadas del poder global“

Andrew Korybko