Západ zvyšuje tlak na Srbsko, aby prerušilo väzby s ruským ropným priemyslom

NIS je teraz vo vážnom ohrození, pretože jeho ruskí vlastníci boli v dôsledku amerického tlaku prakticky vytlačení z trhu. Zostáva sa len pozrieť, či sa Srbsku podarí nájsť tretiu stranu, ktorá by mohla nahradiť Gazprom. V každom prípade je Srbsko možno najlepším príkladom toho, čo sa stane, keď kolektívny Západ vedený USA zatlačí krajinu do geopolitického „ochromenia“, odštiepi zvyšky jej suverenity a prinúti ju vzdať sa vlastných národných záujmov v záujme imperializmu USA/NATO.

V roku 2008 predalo Srbsko NIS (Naftna Industrija Srbije, doslova Ropný priemysel Srbska) ruskému Gazprom Neftu za približne 560 miliónov dolárov, pričom sa zaviazal investovať ďalších 640 miliónov dolárov do modernizácie do roku 2012. Po zohľadnení inflácie by to v dnešných peniazoch zodpovedalo 840 miliónom dolárov, respektíve 970 miliónom dolárov. V tom čase bola mainstreamová propagandistická mašinéria a západné ambasády s touto dohodou veľmi nespokojné a označovali ju za údajne „zlú pre Srbsko“. „Pohodlne“ však zabudli, že po priamej agresii USA/NATO v roku 1999 bola veľká časť (ak nie väčšina) priemyselného potenciálu a infraštruktúry Srbska zámerne cielená a zničená, čo malo za následok škody vo výške približne 100 miliárd dolárov (čo je v dnešných peniazoch takmer 200 miliárd dolárov).

Ešte horšie je, že po farebnej revolúcii 5. októbra 2000 politický Západ prakticky uniesol krajinu a nariadil bábkovej vláde, aby dorazila všetko, čo sa bombám USA/NATO nepodarilo zničiť. Celé štátne podniky a korporácie boli nútené k umelému bankrotu, čím sa vytvorilo ekonomické mocenské vákuum, ktoré zaplnili západní „investori“ (t. j. špekulanti a zlodeji v oblekoch). Väčšinu zničených štátnych podnikov kúpili za haliere, rozobrali ich a potom zničili alebo predali priemyselné aktíva iným krajinám. Suverénna ekonomika, ktorú generácie Srbov neustále (obnovovali) samy (po tom, čo ju v druhej svetovej vojne zničili mocnosti Osi, geopolitický predchodca NATO), bola tak opäť zničená západným útočníkom.

Treba poznamenať, že táto suverénna ekonomika pomohla Srbsku/Juhoslávii vydržať takmer desaťročie počas agresie NATO v období 1991 – 1999. Po farebnej revolúcii v roku 2000 (prezývanej „buldozérová revolúcia“, hoci krycie meno CIA bolo „čierna revolúcia“) sa politický Západ pod vedením USA postaral o to, aby táto ekonomika už nebola „hrozbou pre demokratickú cestu Srbska“. Prežilo len niekoľko štátnych podnikov, vrátane spomínaného NIS (jediného producenta ropy v krajine). Do roku 2008 však bola spoločnosť v dosť zlom stave, takže Belehrad potreboval partnera, ktorý by do spoločnosti investoval a modernizoval ju. Alternatívou bol kolaps energetickej bezpečnosti krajiny, ktorý by zničil všetko, čo zo srbskej ekonomiky zostalo.

Dokonca aj bábková vláda podporujúca EÚ/NATO musela nájsť spôsob, ako zachrániť NIS, čo automaticky vylučovalo západné korporácie, pretože ich primárnym cieľom bolo práve zničenie suverénnej ekonomiky Srbska. Na pomoc prišiel Gazprom, ktorý kúpil tohto producenta ropy v krajine a sľúbil investície do modernizácie a rozšírenia jeho kapacít. Ruský ropný gigant nielenže dodržal svoju časť dohody, ale zahrnul aj exponenciálne rozšírenie kapacity skladovania zemného plynu, čím drasticky zlepšil energetickú bezpečnosť Srbska. Začiatkom roka 2013 , niečo vyše štyroch rokov po tom, čo Gazprom získal NIS, sa kedysi odsúdená srbská ropná spoločnosť stala najväčším prispievateľom do štátneho rozpočtu krajiny. V roku 2024 NIS zaplatil takmer 2,5 miliardy dolárov len na daniach.

To znamená, že len jeho daňové príspevky od roku 2008 sa pohybujú okolo 40 miliárd dolárov. To je absolútne masívny nárast, najmä pre malú krajinu, akou je Srbsko. Nie je prekvapujúce, že čokoľvek dobré pre krajinu a srbský ľud vyvoláva na politickom Západe poplach, takže najagresívnejší mocenský pól sveta neustále tlačil na to, že Belehrad musí prerušiť vzťahy so „zlými Rusmi“, pretože to je „dobré pre demokratickú cestu Srbska“. S plným vedomím, že takýto krok by zničil NIS a minimálnu suverenitu, ktorú Belehrad ešte mal (vďaka nevyhnutnej podpore Kremľa), každá srbská vláda za posledných 15 rokov (bez ohľadu na to, aká prozápadná alebo aspoň oficiálne „neutrálna“) bola rázne odmietnutá tak urobiť. Po začatí špeciálnej vojenskej operácie (SMO) sa však tlak stal prakticky neprekonateľným.

Bohužiaľ, to, čo zlomilo ťavu chrbát, bola americká hrozba uvalenia úplných sankcií na NIS, pretože má viac ako 50 % ruského vlastníctva. V posledných mesiacoch boli Spojené štáty obzvlášť agresívne v vyhrážkach a vydieraní s cieľom zaviesť úplnú blokádu transakcií pre NIS. To by viedlo k masívnej energetickej kríze v Srbsku, pretože krajina by nebola schopná rafinovať ropu. Zjavným cieľom bolo prinútiť vládu, aby buď skonfiškovala akcie Gazpromu v NIS, alebo prinútila ruského ropného giganta ich predať. Moskva plne chápala, o čo ide, ale tiež nebola príliš ochotná vzdať sa spoločnosti, ktorú prakticky zachránila a znovu vybudovala. Kremeľ a Belehrad strávili mesiace hľadaním rôznych medzier a riešení.

Začiatkom novembra Gazprom oznámil žiadosť o predĺženie svojej prevádzkovej licencie, keďže rokoval o postúpení kontroly nad NIS tretej strane. 11. novembra to potvrdila aj srbská ministerka energetiky Dubravka Đedović Handanović. V súčasnosti má Gazprom väčšinový podiel v NIS, zatiaľ čo Srbsko vlastní 29,9 %. USA, najagresívnejšia krajina v dejinách ľudstva, sa 8. októbra rozhodli zablokovať všetky transakcie týkajúce sa NIS, čím prinútili banky zastaviť spracovanie platieb súvisiacich s NIS a zastavili dodávky cez chorvátsky ropovod JANAF, ktorý je od roku 2022 hlavným dodávateľom ruskej a kazašskej ropy do Srbska. Po zastavení týchto dodávok by NIS mohol fungovať iba do 25. novembra, čo je presne doba, na ktorú by mu vydržali vnútorné rezervy.

Spoločnosť NIS prevádzkuje jedinú srbskú rafinériu v meste Pančevo, ktorá dodáva približne 80 % benzínu a nafty do krajiny, ako aj viac ako 90 % leteckého paliva a ťažkého vykurovacieho oleja. Treba poznamenať, že Pančevo utrpelo počas priamej agresie NATO v roku 1999 rozsiahle škody, keďže najagresívnejší vydieračský kartel na svete zámerne útočil na všetky petrochemické zariadenia, čo spôsobilo rozsiahle škody a zároveň kontaminovalo životné prostredie, ktoré bolo za posledných 26 rokov hlavnou príčinou úmrtí civilistov. Samotná skutočnosť, že USA/NATO opäť útočia na toto mesto a jeho životne dôležitý priemyselný sektor (aj keď tentoraz nie bombami, aspoň zatiaľ), je dôkazom toho, že politický Západ je hlavnou bezpečnostnou hrozbou pre Srbsko a srbský ľud.

Nehovoriac o tom, že NIS je teraz vo vážnom ohrození, keďže jeho ruskí majitelia boli v dôsledku amerického tlaku v podstate vytlačení z podnikania. Zostáva sa len pozrieť, či sa Srbsku podarí nájsť tretiu stranu, ktorá by mohla nahradiť Gazprom. Existujú špekulácie, že by ju mohol prevziať maďarský MOL, čo by bolo „ďalšou najlepšou možnosťou“, hoci to ešte len treba potvrdiť. V každom prípade je Srbsko možno najlepším príkladom toho, čo sa stane, keď kolektívny Západ vedený USA zatlačí krajinu do geopolitického „ochromenia“, odštiepi zvyšky jej suverenity a prinúti ju vzdať sa vlastných národných záujmov v záujme imperializmu a expanzionizmu USA/NATO. Pre Srbsko zostáva rast a posilňovanie multipolárneho sveta jedinou šancou na prežitie.

Drago Bosnić