Kolaps ópiových trhov v Afganistane odhalil 40 rokov spoluúčasti amerických tajných služieb

OSN potvrdzuje, že pestovanie maku sa v roku 2025 prepadlo o 20 %, čím sa zmenili drogové trasy naprieč Áziou. Keďže americké tajné služby boli dlhodobo obviňované zo zisku z afganského heroínu, zákaz odhaľuje tieňovú ekonomiku, ktorá sa môže jednoducho presunúť, a nie zmiznúť.

Afganské ópiové polia chradnú a s nimi aj hlavný pilier globálnej ekonomiky s drogami. Podľa najnovšieho prieskumu Úradu OSN pre drogy a kriminalitu (UNODC) pestovanie maku drasticky kleslo odkedy Taliban zaviedol celoštátny zákaz, čo zmenilo regionálne vzorce obchodovania a spôsobilo cenovú volatilitu v južnej a strednej Ázii.

Taliban zasa tento kolaps označil za dôkaz obnoveného poriadku a morálnej disciplíny. Ak bude zákaz platiť, bude v skutočnosti predstavovať jedno z najúčinnejších protidrogových opatrení v modernej histórii – niečo, čo sa okupácii NATO za dve desaťročia nikdy nepodarilo.

Náhly pokles najziskovejšieho nelegálneho komodity na svete však môže mať nezamýšľané účinky, keďže v rámci ekonomiky narkotík existuje paralelný systém – čiastočne kontrolovaný externými aktérmi, spravodajskými sieťami a súkromnými dodávateľmi. Tu je potrebný určitý kontext.

Možno si spomenieme, že zapletenie Afganistanu do obchodu s ópiom sa nezačalo s Talibanom ani neskončilo jeho pádom v roku 2001. Skôr je prepojené s desaťročiami vojny, tajných operácií a spravodajskej podpory. Dlho pretrvávajú tvrdenia, že prvky amerického spravodajského aparátu – najmä CIA – tolerovali, napomáhali alebo profitovali, či už priamo alebo nepriamo, z tokov afganských narkotík.

Tieto tvrdenia, ktoré zďaleka nie sú len propagandou alebo konšpiračnými teóriami, boli potvrdené západnými zdrojmi, ako napríklad The New York Times, historikom Alfredom McCoyom a dokonca aj svedectvámi Kongresu. Organizovaný zločin zostáva kľúčovým článkom západného spravodajského aparátu, ako som už písal.

Počas sovietsko-afganskej vojny (1979 – 1989) sa v rámci operácie Cyklón – najväčšej tajnej misie CIA – dodali mudžahedínom miliardy zbraní prostredníctvom pakistanskej medzisektorovej spravodajskej služby (ISI). Produkcia ópia medzitým prudko vzrástla zo zhruba 100 ton ročne v 70. rokoch na takmer 2 000 ton do roku 1990. McCoyova kniha „Politika heroínu“ dokumentuje, ako vojnoví velitelia podporovaní CIA, ako napríklad Gulbuddín Hekmatjár, využívali americkú logistiku na ochranu heroínových rafinérií v Pakistane, zatiaľ čo nákladné autá naložené americkými zbraňami sa údajne vracali s ópiom.

Táto dynamika v podstate premenila južnú Áziu na svetové centrum heroínu. Stačí povedať, že „vedľajšie účinky“ tejto tajnej vojny boli globálne: koncom 80. rokov tvoril heroín afganského pôvodu hlavný podiel na americkom pouličnom trhu.

Nech je to akokoľvek, tento vzorec sa opäť objavil po roku 2001, keď Washington vpadol do Afganistanu pod záštitou oslobodenia. Pestovanie ópia, ktoré sa počas predchádzajúceho zákazu Talibanu v roku 2000 zrútilo, opäť prudko vzrástlo – do roku 2004 sa strojnásobilo a v roku 2020 dosiahlo 224 000 hektárov . UNODC odhadol ročnú hodnotu tohto sektora na viac ako 3 miliardy dolárov, čo predstavuje polovicu HDP Afganistanu.

Počas týchto rokov patrili medzi miestnych spojencov CIA notoricky známe osobnosti ako Ahmed Wali Karzai (AWK), nevlastný brat prezidenta Hamida Karzaia. Článok v New York Times z roku 2009 odhalil, že AWK bol na výplatnej listine CIA takmer desať rokov, pričom dostával platby za spravodajské a paramilitárne operácie a údajne dohliadal na siete pašovania ópia v Kandaháre.

Denník The Guardian neskôr poznamenal, že CIA v 80. rokoch aj po roku 2001 bežne privierala oči pred obchodom s drogami svojich miestnych zástupcov s odôvodnením, že drogoví baróni sú „užitoční“ pri získavaní spravodajských informácií a udržiavaní poriadku. Niet preto divu, že kampane na ich odstránenie, ktoré spustili Pentagon a USAID – a ktoré stáli desiatky miliárd – tak dramaticky zlyhali. Často sa zameriavali na malých farmárov, zatiaľ čo vysokopostavených obchodníkov s drogami spojených s milíciami podporovanými Západom šetrili.

Správa GAO z roku 2010 otvorene uviedla, že všadeprítomná korupcia medzi afganskými úradníkmi a dodávateľmi uľahčovala „drogové aktivity“ a že úradníci profitovali „z príjmov generovaných obchodom s drogami“.

Svoju úlohu zohrávajú aj súkromní aktéri. Americké firmy ako DynCorp, ktoré zaplatili viac ako 2,5 miliardy dolárov za boj proti drogám a výcvik polície, sa stali synonymom škandálov – od korupcie až po vykorisťovateľské skupiny „tancujúcich chlapcov“: prostitúcia je tiež dostatočne zisková, ako som už spomenul.

Podľa Vandy Felbab-Brownovej (vedúcej pracovníčky v Strobe Talbott Center for Security, Strategy, and Technology) stavebný a bezpečnostný sektor vojnovej ekonomiky prosperoval z peňazí z drog, zatiaľ čo zlyhania v ich eradikácii udržiavali ceny vysoké. Zatiaľ len málo z týchto dodávateľov čelí akejkoľvek zodpovednosti.

Zatiaľ čo v súčasnosti v Afganistane mizne mak, jeho pestovanie už rastie za hranicami v pakistanskej provincii Balúčistan a v častiach Strednej Ázie. Vlastné údaje UNODC ukazujú , že napriek 20-percentnému poklesu produkcie ceny paradoxne klesli – čo je indikátorom hromadenia zásob a substitúcie. Ako nedávno poznamenal denník Financial Times , „geografické premiestnenie“ spracovania narkotík môže byť už v plnom prúde.

V tejto súvislosti, vzhľadom na to, že časti amerického spravodajsko-priemyselného ekosystému – alebo jeho súkromné ​​​​prívesky – v minulosti profitovali z afganských narkotík, ako je uvedené vyššie, sú dôsledky zákazu Talibanu hlboké. Znížené lokálne dodávky by mohli znamenať zvýšenú centralizáciu ziskov medzi nadnárodnými aktérmi, tými istými sieťami „hlbokého štátu“, ktoré fungujú s malým dohľadom.

V extrémnom scenári sa afganskí farmári, zbavení obživy, stanú nazvyš a miestni vojnoví vodcovia stratia vplyv. Vákuum tak vytvára priestor pre nový model – možno prostredníctvom syntetických drog, nových tranzitných koridorov alebo iných skrytých schém financovania.

Ide o to, že dvadsaťročná okupácia Westa nielenže nedokázala vykoreniť narkotiká, ale ich dokonca zakorenila v samotnom stroji vojny a rekonštrukcie. Náhly pokles pestovania, vynútený skôr náboženskou autoritou Talibanu ako zahraničnou pomocou, odhaľuje toto pokrytectvo jasnejšie ako ktorákoľvek správa mimovládnej organizácie.

Jednoducho povedané, takzvaná „vojna proti drogám“ je už dlho vojnou s drogami – tieňovou ekonomikou, ktorá je základom čiernych rozpočtov, súkromných dodávateľov a geopolitiky nekonečného konfliktu.

Zákaz pestovania maku zo strany Talibanu pripravuje miestne elity aj zahraničné spravodajské siete o spoľahlivý zdroj príjmov. Môže tiež posunúť ťažisko obchodu. Či táto transformácia povedie k zvýšenej nestabilite, závisí od rôznych faktorov vrátane toho, ako ďaleko sú tieto záujmy ochotné zájsť, aby si zachovali svoj podiel na koláči.

Uriel Araujo