BRÁŇME ČLOVEKA!

V dnešný sviatočný deň sa chcem a musím vrátiť k včerajšej diskusii o živote a smrti na Rádiu Slovensko, ktorá by bola v mnohom podnetná a prelomová, keby bola rovnocenná. Zúčastnili sa na nej rabín, kňaz a immám a po prvýkrát k nej pripustili aj zástupcu ľudí bez náboženského vyznania – nie však priamo v štúdiu, ale v mojom krátkom vyjadrení zo záznamu, na ktoré potom prítomní duchovní reagovali. A to považujem za nefér, pretože som na nich už potom reagovať nemohol, lebo hoci ľudia bez náboženského vyznania predstavujú druhú najväčšiu svetonázorovú skupinu na Slovensku (hneď po katolíkoch), do etických debát prizývaní nie sú. A tak musím zareagovať aspoň takto.

Dobrým signálom bolo, že všetci účinkujúci vystupovali zmierlivo a vo všeobecnosti sa zhodli na tom, že proti sekulárne orientovaným ľuďom nič nemajú. Potom sa však ozval rabín Kapustin a zaútočil na humanistov (ktorých si v tejto relácii až príliš často zamieňali s ateistami), že no dobre, možno vedia žiť morálnym spôsobom, možno dokážu rozvíjať dobro v človeku, ale nepýtajú sa „prečo“! Je to až smiešne obvinenie, aké môže vysloviť len človek, ktorý toho okrem Tóry veľa nečítal, lebo dejiny morálnej filozofie od Epikura cez francúzskych osvietencov až po Russella, Sartra a Derridu sú oveľa bohatšie ako história judaistiky, kresťanskej teológie a islamskej mystiky dohromady.

Dalo by sa dokonca povedať, že veriaci ľudia si hľadanie odpovedí na existenciálne otázky výrazne zjednodušujú, keď do všetkého, čomu nerozumejú, dosadia Boha, ale tu sa už dostávame na hranice svetonázoru, kde má každý právo veriť tomu, čo ho z psychologického hľadiska uspokojuje. Preto s teistami nemá význam viesť polemiku o ich pohľade na vieru, ale skôr o ich predsudkoch voči celej plejáde antiteistov, ateistov, agnostikov, skeptikov a voľnomyšlienkárov. Väčšinou si o nich myslia, že nemajú žiadnu morálku. Pripúšťam, že medzi ateistami sa takí môžu vyskytovať, rovnako ako sa nachádzajú medzi teistami, lebo tieto výrazy nepoukazujú na súbor hodnôt svetských humanistov, kresťanov alebo hinduistov, ale len na to, či veria alebo neveria v nadprirodzené bytosti a javy.

Kapustinova predstava o ateistoch nie je vôbec originálna, myslel si to o nich aj hlavný britský rabín Jonathan Sacks či pápež Benedikt XVI. Naopak pápež František alebo XIV. Dalajláma boli voči ateistom veľmi ústretoví a volali rovnako ako ja po spoločnej sekulárnej etike, ktorá mnohých vydesila, pretože (ďalší predsudok) si pod ňou predstavovali nejakú ateistickú mravouku, hoci je to len neutrálny súbor spoločných hodnôt, ktoré nemecký teológ Hans Küng nazýval „svetový étos“. Hľadanie tohto etického konsenzu má podľa mňa v dnešnej dobe oveľa väčší význam ako jalové hádky o tom, ktorý z tých tisícok bohov, v ktorých ľudia verili a veria, je ten pravý.

Hádať sa teda o tom, či Boh jestvuje alebo nie teda nemá veľký význam a zmysluplnejšie je prijať záver škótskeho filozofa Davida Huma z 18. storočia, že „k dôvodu pre existenciu čohokoľvek sa nedá dospieť samotným zdôvodňovaním“. Čo však význam rozhodne má je búrať mýty a predsudky, ktoré sa pri zdôvodňovaní náboženskej viery vyskytujú. Opakovaním jedného takéhoto klišé ma nedávno prekvapil inak môj obľúbený odborník na zdravú výživu Igor Bukovský. Na otázku, či je veriaci, odpovedal kladne a zdôvodnil to tým, že taký dômyselný organizmus ako je človek predsa nemohol vzniknúť náhodne a musel ho niekto stvoriť…

Nikdy nebudem spochybňovať alebo dokonca vyvracať samotnú vieru človeka, ktorú považujem za jeho hlboko intímne výsostné právo. Vyhradzujem si však právo spochybňovať zdôvodnenie takejto viery, ktoré často vychádza z neznalosti vedeckých poznatkov. Vždy mi pripadalo zvláštne, že poznať Tolstého Vojnu a mier alebo Beethovenovu Deviatu patrí k základnej výbave všeobecného rozhľadu vzdelaného a kultúrneho človeka, ale nepatrí tam znalosť astrofyziky, genetiky a kvantovej mechaniky. Asi by vás vysmiali, keby ste nepoznali Leonardovu Monu Lisu, no spoločnosť k vám bude zhovievavá, ak nemáte potuchy o základoch evolučnej biológie. A pritom dnes je to kostra informovaného svetonázoru.

Ani Bukovský nebol pri zdôvodňovaní inteligentného dizajnéra originálny. Toto nelogické uvažovanie nezabudnuteľne vyjadril už reverend William Paley vo svojej knihe Teológia prírody z roku 1802. Ako príklad použil dômyselný mechanizmus vreckových hodiniek. Rovnako ako bol potrebný hodinár, aby zostrojil hodinky, musí existovať podobný stvoriteľ pri takých zložitých orgánoch ako je ľudské oko alebo srdce. Toto predsa nemohlo vzniknúť náhodne. Za tým musí niečo byť! Ale toto uvažovanie typické skôr pre jednoduchých ľudí je skrz naskrz chybné. Darwinovský imperatív vás, samozrejme, nepresvedčí, že Boh neexistuje, ale vysvetlí vám, prečo pri evolúcii života nie je potrebný.

V prvom rade, darwinisti nikdy netvrdili, že jednotlivé živočíšne druhy vznikli náhodne – to je zámerná dezinterpretácia až karikatúra ich učenia zo strany kreacionistov. Známy popularizátor vedy, evolučný biológ a jeden z najvýraznejších predstaviteľov tzv. nového ateizmu Richard Dawkins to vysvetľuje takto: Ak v dlaniach zatrasieme desať kociek a vrhneme ich na stôl, asi nám nepadne desaťkrát šestka. Môže sa to stať, ale je to veľmi nepravdepodobné. Kto má rád matematiku, môže si presne spočítať, ako je to nepravdepodobné, ale pre naše účely sa môžeme uspokojiť aj so slovom „veľmi“ nepravdepodobné. Keď hodíte stovku mincí, bude stále ešte možné, že vo všetkých prípadoch padne líce, ale je to tak „veľmi, veľmi, veľmi“ nepravdepodobné, že najskôr budete mať podozrenie, že je to trik a s najväčšou pravdepodobnosťou budete mať pravdu.

Nie, ľudský mozog skutočne nemohol vzniknúť náhodne. Nemohli takto vzniknúť ani zvieratá alebo rastliny. Napriek tomu pre svoj vznik žiadneho nadprirodzeného konštruktéra nepotrebovali. Mimochodom, len tak na okraj: vedci zistili, že telo mačky domácej je jedným z biologicky najdokonalejších bytostí na Zemi. Chrbticu má takú ohybnú, že sa dokáže otočiť o 180 stupňov i uprostred skoku. Má bleskurýchle reflexy, srdce jej bije rytmom športovca, nočné videnie až šesťkrát silnejšie ako človek a sluch, ktorý zachytí aj frekvencie, ktoré väčšina cicavcov vrátane ľudí vôbec nepočuje. Pre biológov je mačka vrcholom evolučnej rovnováhy. A teraz mi povedzte: miluje Boh mačky viac ako ľudí? Prečo neobdaril takýmito schopnosťami aj človeka?

Posuňme sa v týchto úvahách a odpovedzme všetkým, ktorí sa nadchýnajú dokonalosťou tela takého predátora, akým je gepard, evolučnou biológiou. Keby sa gepard vytvoril z „náhodne poskladaných súčiastok“, vzniklo by pravdepodobne monštrum, ktoré by mohlo mať všetky štyri nohy na jednej strane, zuby na zadku a oči v uchu. Ale takto to neprebieha. Darwinovský posun spočíva v tom, že zmeny sa dejú minimálne. Napríklad narodí sa gepard, ktorý bude mať pazúry o čosi dlhšie ako predchádzajúce generácia. A stačila na to zmena jedného jediného génu. Náhodná, nepatrná, ale taká, ktorá znamená väčšiu pravdepodobnosť prežitia. Práve toto nazýval Darwin prírodným výberom. Každý jeden evolučný krôčik je malý. Postupom generácií sa však zmutovaný gén stáva v populácii čoraz rozšírenejší. A teraz si predstavte, aké obrovské zmeny sa mohli odohrať za tri milióny rokov, odkedy naši „rybí predchodcovia“ vyliezli z mora.

Všetko, na čo sa pozriete, nezačalo existovať „z ničoho nič“ – ako evolučnú biológiu vulgarizujú či už z nevedomosti alebo zámerne kreacionisti. Vždy to vzniklo z niečoho, čo tu bolo predtým a nepatrne sa to odlišovalo. Keď sa na nepravdepodobnosť pozrieme ako na výsledok postupného, nepozorovaného procesu, v ktorom krok za krokom prebiehajú naozaj nepatrné zmeny, samotný pocit nepravdepodobnosti zmizne. Žiadny stvoriteľ v tomto procese nie je potrebný. Prácu za neho robí príroda sama prostredníctvom prirodzeného výberu a robí to už stovky miliónov rokov. Kde tu má miesto Boh, údajný konštruktér tohto všetkého? Ak sa vám nad tým nechce priveľa rozmýšľať, bude vám Boh pripadať ako obstojné vysvetlenie nepravdepodobných javov. Ale ak sa nad tým všetkým zamyslíte trochu viac do hĺbky, zistíte, že sám Boh je v tomto procese ešte menej pravdepodobný ako vreckové hodinky Williama Paleyho.

K podobným záverom prišiel aj jeden z najslávnejších vedcov našej doby, geniálny fyzik Stephen Hawking. Vo svojej knihe z roku 2010 Veľký dizajn otvorene vyhlasuje, že prítomnosť Boha ako iniciátora všetkých procesov vo vesmíre nie je potrebná. Na vysvetlenie vzniku vesmíru úplne postačia fyzikálne zákony. Jeho závery ostro odsúdili predstavitelia všetkých monoteistických náboženstiev. Arcibiskup z Canterbury Rowan Williams vyhlásil, že fyzika nedáva odpoveď na otázku, prečo vznikol vesmír. Najvyšší rabín v Spojenom kráľovstve Jonathan Sacks pripomenul, že veda opisuje, ako sa veci dejú, náboženstvo vysvetľuje, prečo sa tak dejú. Predseda výboru Moslimskej rady v Británii Ibrahim Mogra si zasa myslí, že keď sa pozrieme na vesmír, pochopíme, že niekto musel zabezpečiť jeho existenciu. Stephen Hawking si však dával pozor, aby neskĺzol k rezolútnym tvrdeniam, že Boh neexistuje. On len vysvetlil, prečo pri tvorbe Univerza nebol potrebný. Napokon, vždy to tak bolo, že keď si ľudia nevedeli vysvetliť niektoré prírodné javy, pripisovali to zásahu Boha. Veda ich postupne dokázala všetky vysvetliť a čoraz viac vytláča náboženstvo z jeho monopolu na interpretáciu sveta.

Myslím si, že tieto spory sú slepou uličkou. Svetoznámy kozmológ Carl Sagan si raz položil otázku, ako je možné, že žiadne veľké náboženstvo sa nezahĺbilo do vedy a nedospelo k záveru: „Toto je predsa ešte lepšie, než sme si mysleli! Vesmír je oveľa väčší, jemnejší a elegantnejší, než tvrdili proroci!“ Áno, svetsky orientovaní ľudia nemusia byť a väčšinou ani nie sú žiadni tupí materialisti a duchovní ignoranti. Aj my cítime nejaký presah, ale k realite. Ak sa začnete viac zaujímať o vesmír alebo o mikrosvet, poskytne vám oveľa viac spirituality, nadšenia z tajomna a duchovného zážitku ako akýkoľvek náboženský výklad sveta, ktorý sa začal rodiť niekedy v dobe bronzovej.

Keď rozumiete tomu, že vesmír funguje ako jeden gigantický počítač, ktorý nikdy nebudete schopný úplne pochopiť (a ako dokladajú najnovšie výskumy, ani celý vidieť), keď pochopíte Lovelockovu teóriu Gaia, ktorá učí, že Zem predstavuje dômyselný systém vzájomných interakcií fungujúci ako jediný organizmus, keď vám kvantová mechanika zmení pohľad na doterajšie mechanické chápanie priestoru a času, dá vám to toľko duchovných podnetov, že všetky teórie o nejakom všemocnom hýbateľovi vám budú pripadať strašne primitívne. Lebo je len našou iracionálnou túžbou (neurózou – ako by to zhodnotil Sigmund Freud), aby to, čo nás presahuje, sa o nás osobne zaujímalo, hoci takto detinsky svet, ktorého sme súčasťou, nefunguje.

Na čo teda zamerať pozornosť v tomto prepotrebnom svetonázorovom dialógu, ak vieme, že existujú neprekonateľné dogmy, ktoré nás budú vždy rozdeľovať. Odpoveď je zdanlivo jednoduchá, no na konkrétne riešenia zároveň najťažšia: na záchranu človeka. Profesor Ladislav Kováč (v šesťdesiatych rokoch svetoznámy biochemik, ktorý siahal na Nobelovu cenu, no na vrchole síl ho zrazila na kolená normalizácia – vyhodili ho z univerzity, zakázali mu výskum a ľudsky i odborne ho strašne ponížili) vo svojej poslednej knihe Koniec ľudskej evolúcie varuje pred technologickým optimizmom a predpovedá súmrak ľudstva. Upozorňuje, že všetci hlásatelia genetického inžinierstva a umelej inteligencie absolútne ignorujú fakt, že ľudské bytosti sú vo svojom snažení, cítení a zdôvodňovaní biologicky limitovaní. Evolúcia umelej inteligencie nielenže nemá strop a hranice, ale ľudia už nemajú ani prostriedky, ktorými by ju zabrzdili. Stratili sme zo zreteľa, že naša viera v dobro je naivná, ak si neuvedomíme, že rovnaké možnosti má aj páchanie zla. Želáme si vedu, ktorá nám poskytne nové formy energie, lenže tá istá veda vyrába aj zbrane a smrtiace látky.

Bertrand Russell to videl už v roku 1958, keď varoval, že najmodernejšia technika sa vyvíja „naslepo, nemilosrdne, bez cieľa a účelu“. Tu by sa zhodli aj so Stephenom Hawkingom, ktorý v decembri 2014 povedal vo vysielaní BBC toto: „Akonáhle ľudia vyvinú umelú inteligenciu, začne žiť vlastným životom a bude sa sama meniť čoraz väčšou rýchlosťou. Úplná umelá inteligencia môže znamenať koniec človeka. Ľudstvo obmedzené pomalou biologickou evolúciou neobstojí v súťaži a bude eliminované.“ A my predsa vidíme, kam to speje, ako rýchlo sa umelá inteligencia učí vyrábať dezinformácie, manipulovať a nenávidieť…

Zakladateľ sociobiológie Edward Wilson niekoľko rokov pred svojou smrťou odmietol všetky fantázie technooptimistov a vyzval „na obranu existenčného konzervativizmu, na zachovanie biologickej ľudskej prirodzenosti ako posvätnej zverenej úlohy“. A ja som presvedčený, že práve toto je úloha všetkých duchovných prúdov, všetkých náboženstiev a svetsky orientovaných humanistických smerov: zachrániť ľudstvo. Akokoľvek pateticky to znie, nič dôležitejšie ako obrana človeka na tejto planéte tvárou v tvár politickému, ekonomickému a technologickému teroru neexistuje.

Eduard Chmelár