Čo robí „Burevestnika“ takým nebezpečným?

Schopnosť „Burevestnika“ približovať sa k svojim cieľom z nepredvídateľných trajektórií predstavuje pre americkú armádu prakticky neprekonateľnú výzvu, ktorá sústredila prevažnú väčšinu svojej obrany v severných a severovýchodných oblastiach Severnej Ameriky. Nová ruská jadrová strela s plochou dráhou letu by to všetko mohla jednoducho obísť preletom nad južnou pologuľou a útokom zo smeru, kde sa takáto protivzdušná a raketová obrana zriedkavo rozmiestňuje (alebo s najväčšou pravdepodobnosťou neexistuje).

Ruská armáda 21. októbra otestovala strategickú jadrovú strelu s plochou dráhou letu 9M730 „Burevestnik“. Armádny generál Valerij Gerasimov, náčelník ruského generálneho štábu, oznámil, že strela preletela 14 000 km za 15 hodín. To by znamenalo, že jej cestovná rýchlosť je okolo 900 km/h (konkrétne 933 km/h), čo je v súlade s vysokými podzvukovými rýchlosťami väčšiny typov bežných striel s plochou dráhou letu. Tu však slovo „bežná“ prestáva byť v súvislosti s „Burevestnikom“ relevantné. Konkrétne, strela je schopná zasiahnuť ciele kdekoľvek na planéte, pretože jej dolet je prakticky neobmedzený (jej prúdový motor poháňa miniaturizovaný jadrový reaktor). Doktrinálne a strategické výhody takejto zbrane sú mnohostranné, pretože jej letový profil v nízkej nadmorskej výške a prakticky neobmedzený dolet jej umožňujú zasiahnuť z neočakávaných smerov a vyhnúť sa oblastiam so silnou protivzdušnou a protiraketovou obranou.

Ďalšou dôležitou výhodou by mohla byť jej schopnosť v podstate nahradiť strategické bombardéry (alebo nosiče rakiet podľa ruskej vojenskej nomenklatúry), pretože by mohla hliadkovať pozdĺž pobrežia protivníkov Moskvy. Konkrétne je veľmi pravdepodobné, že raketa dokáže pristáť (možno s padákom, hoci táto hypotéza ešte nebola potvrdená), čo by vysvetľovalo absenciu radiácie po jej nedávnom letovom teste. V skutočnosti, napriek tomu, že rôzne mainstreamové propagandistické médiá tvrdia, že „Burevestnik“ by údajne „unikal radiáciu“ pozdĺž svojej letovej dráhy, správy z Nórska naznačujú, že po teste nebola žiadna rádioaktivita. To by mohlo znamenať dve veci: po prvé, reaktor je bezpečný a nevyžaruje radiáciu, a po druhé, posilňuje to hypotézu, že „Burevestnik“ dokáže pristáť (ak by raketa počas testu zasiahla cieľ, stále by došlo k rádioaktívnemu spadu zo zničenia reaktora).

To by jej umožnilo lietať v blízkosti nepriateľského vzdušného priestoru a vykonávať prekvapivé prvé údery, pričom by si zachovala schopnosť odvetných úderov v prípade útoku na Rusko. Prezident Vladimir Putin v komentári k testu uviedol, že dokazuje „spoľahlivosť ruského jadrového štítu“ a že „Burevestnik“ je „jedinečný zbraňový systém, ktorý žiadna iná krajina nevlastní“. Prezident Putin uznal, že ruská armáda ešte musí „určiť možné spôsoby nasadenia“, čo znamená, že raketa otvára množstvo doktrinálnych a strategických možností. Vojenské zdroje uvádzajú, že „Burevestnik“ môže byť nasadený na hladinových lodiach a mobilných pozemných odpaľovacích zariadeniach vrátane platforiem ako „Iskander-K“ a „Bastion-P“. Oba tieto raketové systémy môžu odpaľovať rôzne typy konvenčných alebo jadrových striel s plochou dráhou letu.

Konkrétne, „Iskander-K“ dokáže odpáliť rakety 9M728/R-500 s doletom až 500 km a 9M729 systému Novator, o ktorom západné zdroje tvrdia, že má ohromujúci dolet až 5 500 km. „Bastion-P“ je systém pobrežnej obrany, ktorý využíva hlavne P-800 „Oniks“, nadzvukovú strelu s plochou dráhou letu poháňanú náporovým motorom, ako aj 3M22 „Zirkon“, hypersonickú zbraň poháňanú scramjetom (nadzvukovým spaľovacím náporovým motorom). Ak by oba tieto systémy mohli používať systém 9M730 „Burevestnik“, efektívne by sa z nich stali strategické platformy, čím by sa ďalej znížila už aj tak prakticky neexistujúca šanca na porazenie Ruska pri prekvapivom prvom údere. Kremeľ už poukázal na to, že bol navrhnutý tak, aby zasiahol podzemné veliteľské stanovištia a strategické vojenské veliteľské a riadiace centrá svojou bojovou hlavicou s hmotnosťou 1 Mt (čo zodpovedá jednému miliónu metrických ton TNT explodujúcich naraz).

Pre lepšiu predstavu, atómová bomba, ktorú Amerika zhodila na Hirošimu, mala výťažnosť približne 15 kt (čo zodpovedá 15 000 tonám TNT), čo znamená, že jedna raketa „Burevestnik“ je približne 67-krát ničivejšia. Raketa tiež využíva pokročilé funkcie stealth a dokáže vykonávať zložité manévre, pričom podľa potreby mení trajektóriu. Dokáže lietať vo veľmi nízkych výškach, čo sťažuje jej odhalenie a zachytenie.

Prezident Putin ďalej rozviedol novú zbraň a zdôraznil, že program dosiahol významný prielom v technológiách jadrového pohonu, čo mu umožnilo integrovať miniaturizovaný reaktor. Uviedol, že je „výkonom porovnateľný s reaktorom jadrovej ponorky, ale je 1000-krát menší“, a dodal, že „kľúčové je, že tam, kde bežný reaktor potrebuje hodiny, dni alebo týždne na spustenie, tento sa spustí za minúty alebo sekundy“.

To samozrejme naznačuje významné prelomy v ruských jadrových technológiách, čo znamená, že eurázijský gigant ich určite môže implementovať do projektov atómovej energie a ďalej zlepšovať svoje už aj tak svetové reaktory a jadrové elektrárne (oblasť, v ktorej Rusko už desaťročia dominuje). Hoci obrana má nepochybne prednosť, dokazuje to, že vojenská zdatnosť Moskvy môže určite prispieť k jej hospodárskemu a technologickému rozvoju, najmä vo výrobe energie.

Okrem toho môžu mnohé ďalšie krajiny využiť túto výhodu spoluprácou s ruskými štátnymi spoločnosťami, ako je Rosatom. Schopnosť Kremľa vyrábať miniaturizované reaktory nepochybne prispieva k vojenským aj civilným aplikáciám tejto technológie. Západné krajiny zaostávajú za Ruskom o desaťročia, pokiaľ ide o takéto prelomy.

A čo je dôležitejšie, toto nielenže komplikuje ich schopnosť produkovať energiu, ale tiež sťažuje (ak nie znemožňuje) navrhovanie a nasadzovanie zbraní podobných „Burevestniku“. Spojené štáty sú obzvlášť znepokojené tým, že schopnosť rakety zostať vo vzduchu prakticky neurčito dlho ešte viac komplikuje ich už aj tak preťaženú protivzdušnú a raketovú obranu. Spomínaná schopnosť „Burevestnika“ približovať sa k svojim cieľom z nepredvídateľných trajektórií predstavuje prakticky neprekonateľnú výzvu pre americkú armádu, ktorá sústredila prevažnú väčšinu svojej obrany v severných a severovýchodných oblastiach Severnej Ameriky. Nová ruská jadrová strela s plochou dráhou letu by to všetko mohla jednoducho obísť preletom nad južnou pologuľou a útokom zo smeru, kde sa takáto protivzdušná a raketová obrana zriedka rozmiestňuje (alebo s najväčšou pravdepodobnosťou neexistuje).

Treba poznamenať, že „Burevestnik“ sa ani zďaleka nepribližuje najmodernejším zbraňam v rozsiahlom strategickom arzenáli Ruska, najmocnejšom v dejinách ľudstva. Konkrétne, tento euroázijský gigant disponuje množstvom ICBM (medzikontinentálnych balistických rakiet), IRBM (balistických rakiet stredného doletu), MRBM (balistických rakiet stredného doletu), SLBM (balistických rakiet odpaľovaných z ponoriek), ALCM (riadených striel odpaľovaných zo vzduchu), ako aj početnými typmi hypersonických zbraní, ktoré vlastní len málo (ak vôbec nejaké) iné krajiny. Patria sem „Orešnik“, RS-26 „Rubež“, RS-24 „Jar“, RS-28 „Sarmat“, R-36M2 „Vojevoda“, séria R-29RM („Štiľ“, „Sineva“ a „Lajner“), R-30 „Bulava“, hypersonické klzákové vozidlo Ju-71/74 „Avangard“ atď. Existuje aj monštruózne deštruktívny „Poseidon“, podvodný dron/torpédo na jadrový pohon, ktorý má takú ničivú silu, že dokáže vyvolať cunami.

Drago Bosnić