UŠĽACHTILÝ ČLOVEK ĽUDOVÍT ŠTÚR

Pred 210 rokmi sa v skromnej uhrovskej drevenici narodila najvýznamnejšia osobnosť slovenských dejín, ktorú pozná z čítanky a idealizovaného portrétu Jozefa Božetecha Klemensa každé dieťa. V nasledujúcich riadkoch vám chcem však dokázať, že o ňom vieme strašne málo a napriek jeho rozšírenému kultu mu vôbec nerozumieme. Dnes preto nebudem opakovať zaužívané klišé, ako mu všetci vďačíme za slovenčinu. Dnes sa vás pokúsim presvedčiť, že to bola najušľachtilejšia a najkomplexnejšia postava našich moderných dejín, bez ktorej by sme neboli ničím, štátnik a vizionár, ktorý by mal byť pre Slovákov tým, čím bol pre Čechov Masaryk, ba svojím čistým, mravným až asketickým spôsobom života ešte kýmsi navyše.

Korene osobnosti Ľudovíta Štúra treba hľadať v jeho výnimočných rodičoch: láskavej matke a prísnom otcovi, ktorí v skromných pomeroch vychovali štyroch učených mužov. Na tú dobu to bolo nezvyčajné, obyčajne sa na štúdiá dostal len jeden člen chudobnej rodiny, ale učiteľovi Samuelovi Štúrovi mimoriadne záležalo na tom, aby boli jeho synovia vzdelaní. Z rodného domu si Ľudovít odniesol aj šľachetnosť, láskavosť a veľkorysosť. Hoci nezriedka sami nemali čo do úst, obetavo nasýtili celé zástupy žiakov, ktorí ako priatelia ich synov prichádzali do Uhrovca často aj na niekoľko dní. Napríklad neskorší „otec českého národa“ František Palacký býval u nich počas svojho štúdia v Trenčíne až tri roky, pričom Štúrovci ho prijali ako 11-ročného chlapca.

Nevšedná vzdelanosť, hlboké kritické myslenie, prísna povaha a duševná rovnováha spojená s dobráckosťou a dôslednosťou v konaní sa z dedinského učiteľa Samuela Štúra preniesla nielen na jeho deti, ale na celý štúrovský rod. U Štúrovcov bolo vzdelanie absolútnym základom a k nemu patrila až noblesná láskavosť. A musím zdôrazniť, že toto mi pri zoznámení so skutočnými Štúrovcami udrelo do očí ako prvé: všetci boli mimoriadne vzdelaní a láskaví ľudia, sálala z nich nefalšovaná aristokracia ducha, ktorá sa nedá predstierať. „V našej rodine sa deti vždy zahŕňali láskou, rodičia boli pre nás príkladom obetavosti v časoch dobrých i horších,“ potvrdil mi kedysi profesor Ivan Štúr, pravnuk Ľudovítovho brata Samuela Štúra.

Ivan Štúr rozvíjal túto tradíciu aj profesionálne, ako detský psychológ napísal niekoľko kníh, v ktorých presadzoval túto filozofiu: „Netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť, dieťa sa pridá. Keď sa sťažujem na vlastné deti, tak sa vlastne sťažujem na to, ako som ich vychoval, ako som s nimi žil.“ Za základ dobrej výchovy nepovažoval potláčanie zlých vlastností, ale podporovanie tých dobrých. Nemôžeš urobiť človeka lepším inak, než zvyškom toho dobrého v ňom – to je citát od Kanta, ktorý mal kedysi vyvesený v ambulancii na Bezručovej ulici.

Ivanov syn Rastislav (ktorého otec vychoval sám) je dnes známym dirigentom a riaditeľom Opery SND, nielenže nesie odkaz celého rodu, ale cítite z neho aj tú povestnú štúrovskú láskavosť. Pohovorme si však aj o Ivanových rodičoch. Univerzitný profesor Svätopluk Štúr bol totiž nielen popredným slovenským filozofom. Bol aj osobnosťou s nesmiernou morálnou integritou a nezlomným charakterom. Radšej ako by sa mal spreneveriť svojmu humanistickému a demokratickému presvedčeniu, statočne znášal svoj ťažký životný údel. Po prvýkrát ho prinútili odísť z univerzity fašisti.

Po porážke nacizmu sa mu síce podarilo vydať svoje najvýznamnejšie knihy, ktoré napísal v rokoch vnútorného exilu, ale v roku 1950 ho totalitárny komunistický režim vyhnal z univerzity po druhýkrát. Dlhých 18 rokov nesmel prednášať a žil v ústraní Univerzitnej knižnice, kde sa paradoxne stretával s najvýznamnejším historikom Danielom Rapantom, ktorému komunisti taktiež zakázali činnosť. V krátkom období Pražskej jari ho pozvali späť na univerzitu prednášať dejiny filozofie, aby ho počas normalizácie vyhodili tretíkrát, tentoraz natrvalo. Žil životom dôstojným a bez poškvrny, ako sa na Štúra patrí.

Pozoruhodnou osobnosťou bola aj jeho manželka, Božena Štúrová Kuklová. Bola priekopníčkou v liečbe tuberkulózy a stala sa prvou univerzitnou profesorkou v celej Česko-slovenskej republike. Aj ju však v roku 1939 prepustili z univerzity, pretože bola Češka. Podobný trpký osud postihol aj ich syna profesora Ivana Štúra, ktorého pre nesúhlas s okupáciou ČSSR sovietskymi vojskami prepustili z univerzity a nemohol publikovať. Čo dodať k ságe tohto hrdinského rodu? Stále rozprávame o tom, ako si štúrovcov vážime, ale v skutočnosti si ich vážia viac v Českej republike.

Božene Štúrovej Kuklovej bol v roku 1992 udelený od prezidenta Václava Havla Rad T. G. Masaryka III. triedy in memoriam. Je viac než dosť dôvodov, aby jej bolo udelené štátne vyznamenanie aj na Slovensku, rovnako ako aj jej manželovi Svätoplukovi Štúrovi a synovi Ivanovi Štúrovi. V roku okrúhlych jubileí Ľudovíta Štúra je na to príležitostí viac než dosť.

Ale vráťme sa k Ľudovítovi Štúrovi. Na rozdiel od svojich rovesníkov, ktorých národnostnú identitu musel prebúdzať, resp. formovať (ako povedzme u mladého Hurbana), on mal tieto veci vyjasnené odmalička. Napríklad už ako 12-ročného ho verejne bičovali na dereši, keď na gymnáziu v Győri odmietol maďarského kňaza. Často mám pocit, že si neuvedomujeme, že pre tohto génia nebol spisovný jazyk cieľom, ale prostriedkom k zjednoteniu a komplexnému rozvoju slovenskej spoločnosti. Nehovoríme o tom, čo mal on sformulované už dávno, ale politicky (najprv v uhorskom, neskôr v čechoslovakistickom režime) boli jeho ciele nežiadúce.

Na Slovanskom zjazde v Prahe v júni 1848 všetkých prekvapil, keď vyhlásil, že naším cieľom nemôže byť zachovanie Rakúska, ale samých seba. Už tam formuloval víziu rozbitia monarchie na samostatné slovanské korunné krajiny. Palacký a Šafárik boli ostro proti, Hurban a Hodža boli zmätení a jediný, kto ho podporil, bol Karel Havlíček Borovský. Zjazd napokon odmietol Štúrovu myšlienku ako príliš radikálnu a aj on sa prispôsobil realite – vzrastajúcemu tlaku Maďarov – tým, že si pre boj za slobodu vybral stranu Viedne. Ale tejto myšlienky sa nevzdal – či už pri vypuknutí slovenského povstania na Myjave, kde 19. septembra 1848 vyhlásil nezávislosť Slovenska alebo vo svojom porevolučnom diele Slovanstvo a svet budúcnosti, kde svoju víziu rozvinul ešte radikálnejšie. A treba dodať, že cisárska Viedeň mu najmä prejav na Slovanskom zjazde v Prahe nikdy nezabudla a aj preto na neho uvalila policajný dozor, hoci štúrovci jej pomáhali poraziť Maďarov.

Štúr, pochopiteľne, nemohol predvídať všetky detaily stredoeurópskeho a európskeho vývoja, ale v základných veciach mal jasno: vytvoriť a zjednotiť moderný slovenský národ na jazykovom základe, vytrhnúť ho z biedy zrušením poddanstva, rozvojom priemyslu a predovšetkým vzdelaním a emancipovať ho nielen ekonomicky, sociálne a kultúrne, ale aj politicky. Či to znamenalo samostatnú korunnú krajinu (Slovenské kniežatstvo), nezávislý štát alebo zjednotenú slovanskú ríšu (o ktorej na rozdiel od Kollára už začal hovoriť otvorene), bolo v danej dobe ešte nejasné. Ale Ľudovít Štúr veľmi jasne a zreteľne určil zmysel našich dejín: emancipovať sa v rodine európskych národov a prispieť k svetovej civilizácii, pretože (čo už nacionalisti nespomenú) ako vravieval, márna je národná samoľúbosť, ak v konečnom dôsledku nejde o ľudstvo. Ak si to uvedomíme do dôsledkov, to je dosiaľ neukončený program.

Ľudovít Štúr nebol politikom v bežnom zmysle slova, dnes by to bol otec vlasti, zakladateľ štátu a prototyp prezidenta. Nebol to typ vojvodcu, slovenské povstanie viedol skôr Hurban, aj preto hovorili Maďari štúrovským dobrovoľníkom „hurbanisti“. Uvažoval o slovenskej spoločnosti komplexne a vštepoval svojim mladým stúpencom tieto zásady: „Práca, čistota, veda, umenie, cesta ducha a pravda nech sú heslami nášho života. Len tak vyslobodíme národ z duchovných mrákot a temnoty.“ Neuspokojoval sa s rutinnou politickou činnosťou, bol vodcom, ťahúňom, mentorom, neustále presviedčal, inšpiroval a motivoval. „Máte pred sebou veľké pole činnosti! Musíte sa postarať o vzdelanie, zakladať školy, tam kde chýbajú, vyučovať ľud, byť mu k dispozícii radou, pomocou vo všetkých nedostatkoch, brániť jeho práva pred nehanebným bezprávím mocných, to všetko je vaša svätá povinnosť. A to dosiahnete iba tým, keď sa postavíte na čelo nášho národa dobrým príkladom,“ oduševňoval slovenských študentov.

Len si to predstavte: Štúr strhol celú jednu generáciu mladých ľudí, ktorým nesľuboval nič, len obrovskú obetu, ktorí z toho nič nemali, ktorí neraz zanechali svoje sľubné kariéry a „dali sa do služieb ducha, preto museli prejsť cestu života tŕnistú“. A aby mohol celým životom, celým telom a dušou slúžiť jedinej myšlienke, Štúr sa zriekol rodinného života, zriekol sa alkoholu, zriekol sa akýchkoľvek zábav a jeho slávna veta „Menej troviť, viac tvoriť!“ sa stala hnacím motorom celej jednej generácie. A bol v tom taký dôsledný, že aj keď sa zamiloval, najväčšej láske svojho života priamo povedal, že by sa o neho nemohla oprieť, lebo „v búrkach, ktoré idú, môj život bude neistý“.

Bol to po všetkých stránkach výnimočný muž. Usiloval sa ísť príkladom, chcel, aby všetci pochopili, že v národe musí zvíťaziť duch vzájomnosti, bratstva, nesebectva, žičlivosti, aby sa vzájomnosť cítila, a nielen sa o nej hovorilo. Je síce pravdou, že mal ako väčšina silných vodcov v slovenských dejinách autoritatívnu povahu. Už v mladosti ho z týchto dôvodov nechceli prijať do tajného spolku Vzájomnosť, a za jeho odmietnutie hlasovali takmer všetci, vrátane Michala Miloslava Hodžu. Iba Jozef Miloslav Hurban sa zdržal. Ján Francisci ho neskôr obviňoval z toho, že všetkých spolupracovníkov považuje iba za stroje. Ale napriek týmto ľudským chybám bol Štúr vždy spravodlivý, žičlivý a priateľský.

Ak chcete najlepšie pochopiť Štúra, mali by ste ho čítať. Najmä digitálne paralyzovaným mladým ľuďom, ktorých náročnejšie texty odrádzajú, odporúčam nedávno vydaný výber z jeho článkov „Jadro našich problémov“, ktorý je výnimočný tým, že je preložený do modernej slovenčiny. Dnes ma vo vysielaní RTVS vyslovene pobúrilo, keď zahlásili, že myšlienky Ľudovíta Štúra sú vraj príliš utopické a neuskutočniteľné. Obludná hlúposť! Utopické a neuskutočniteľné môžu pripadať Štúrove texty len niekomu, kto kĺže po povrchu a koho už úplne zožrala banalita dneška. Práve naopak, Štúr je výsostne aktuálny, pochopil všetky naše hlavné problémy: nesvornosť, nevzdelanosť, nedôslednosť, nedostatok sebaúcty a zmyslu pre verejný záujem. Na rozdiel od nacionalistov sa Slovákom nepodkladal, ale pranieroval ich nedostatky, na rozdiel od hejterov slovenský národ miloval a navrhoval riešenia pre zlepšenie jeho postavenia. No dôležitá je aj metóda politického boja.

Vypočujte si jeho slová, ktorými sa nám prihovára ponad stáročia: „Skutočná dobrota, ľudskosť a pokora nech vedie naše kroky. Dobrý človek nikoho neurazí, iným sa zavďačí, čím môže, ľudsky berie ohľad na dôstojnosť iného, v prospech svojich blížnych, teda všetkých ľudí, robí, čo je v jeho silách, ale pred inými sa nevhodne neklania a neplazí.“

Keď budete čítať Štúra, pochopíte, že niečo také mohol napísať len mimoriadne ušľachtilý človek, ktorý chýba v dnešnom verejnom živote ako soľ. Neobchádzajme Štúra len preto, lebo na nás kladie priveľké politické, kultúrne i mravné nároky, vráťme sa k nemu ako k svojim koreňom, premýšľajme o ňom a tvorivo rozvíjajme jeho odkaz. Je to spoľahlivý kompas, s ktorým sa nestratíme.

(K článku pripájam reálnu podobizeň, dagerotypiu Ľudovíta Štúra, zachytenú v skupinovom portréte po jeho audiencii u cisára v Olomouci roku 1849. Takto v skutočnosti vyzeral. Dúfam, že som vás nesklamal.)

Eduard Chmelár