SLOVENSKO NIE JE MIEROVÝ ŠTÁT

Keď sa bývalého nemeckého kancelára Gerharda Schrödera opýtali, ako sa mu podarilo udržať sociálnodemokratických voličov s pravicovou politikou, s úsmevom odpovedal, že obhajoval neoliberálne reformy so sociálne citlivejším jazykom ako opozícia. V tejto stratégii je kus politického umenia, ale je v nej aj zjavný marketingový podvod.

Podobným spôsobom dlhodobo vládne Smer-SD. Stále tvrdím, že to, ako Robert Fico bráni na medzinárodnej scéne záujmy štátu, najmä tie energetické, je pre túto krajinu v súčasnej situácii požehnaním – najmä ak vidíme, aké samovražedné návrhy podporuje v Európskom parlamente opozícia. Téza o mierovej politike, ktorú opakuje premiér pri každej možnej príležitosti, je však do značnej miery kamufláž a ako dlhoročný mierový aktivista sa už nemôžem tváriť, že je to inak: na Slovensku nielenže kontinuálne pretrváva, ale vzrastá militarizmus.

Začnem hneď tým, že heslo „ani náboj na Ukrajinu“ považujem za kolosálny podvod. Alebo mi chce vari niekto nahovoriť, že predávať brániacim sa Ukrajincom zbrane je morálnejšie ako darovať im ich? Čo sú toto za kritériá? Mimochodom, tváriť sa, že je to vec súkromného sektora a vláda s tým nič nemá, je lož. Jednak Ficov kabinet hneď na začiatku nalial 100 miliónov eur do súkromných zbrojoviek a jednak každý vývoz zbraní musí dostať súhlas ministerstva obrany.

Lenže v tejto republike sa všetkým kompletne prevrátili hodnoty, a neplatí to len o vláde. Nie je to tak dávno, čo som podporoval kampane mimovládnych organizácií ako Amnesty International a podobne za zákaz vývozu zbraní do konfliktných oblastí. Odrazu to už neplatí a Ukrajina má výnimku. Nemohli ste posielať zbrane brániacim sa Srbom, Iračanom, Líbyjčanom, Jemenčanom alebo Palestínčanom, ale vyzbrojovať Ukrajinu, to už je inééééé!

Táto vláda má oficiálne zdržanlivý postoj k zvyšovaniu zbrojenia, ale v skutočnosti je posadnutá obchodom so zbraňami. Na všetkých zahraničných cestách či už premiéra alebo ministrov sa vybavujú zbrojárske kontrakty, väčšinou dokonca výlučne. Robert Fico hneď po nástupe k moci vyhlásil, že „vláda nebude brániť podnikom vo výrobe a dodávkach zbraní“ a dnes už tvrdí, že „obranný priemysel“ (ako eufemisticky nazýva obchod so smrťou) má byť „chrbtovou kosťou slovenskej ekonomiky“.

A ja sa pýtam: to vážne chceme postaviť budúcnosť Slovenska a celého jeho hospodárstva na zbrojárskom priemysle a nikomu to neprekáža?? To si naozaj niekto myslí, že tento rozkladajúci sa štát postavia na nohy Kaliňákove obchody so zbraňami a Huliakove kšefty s hazardom? Hryziem si do jazyka, aby som nepovedal na plné ústa, kto má takúto štruktúru biznisu… V každom prípade Slovensko nie je mierový štát, ako kričal premiér pred dvoma týždňami na Dukle, Slovensko je celkom dokázateľne militaristický štát!

Slovenská republika dnes vyrába násobne viac munície ako za predchádzajúcej éry šialených militaristov Naďa a spol. Ministerstvo obrany za dva roky tejto vlády nakúpilo výzbroj za takmer dve miliardy eur, čo je dvojnásobok ako za vlády súčasnej opozície v rokoch 2020 – 2023. Tri z piatich najväčších zákaziek štvrtej vlády Roberta Fica smerujú do firiem napojených na českú zbrojársku rodinu Strnadovcov. To, že sú zadávané netransparentne bez tendrov ako „strategické investície“ radšej nebudem rozoberať.

Každé nadmerné zbrojenie (ako to dokladajú početné štúdie) podporuje vojny, dokonca k nim priamo vedie. Tie zbrane totiž musia byť použité a sklady vyčerpané, aby sa obchod mohol plynulo otáčať aj naďalej. Tézu „keď im nedodáme zbrane my, dodajú ich iní“ považujem za nesmierne cynickú. Platí to aj o drogách? Vari táto vláda nemá pri zbrojení žiadne morálne mantinely? Kam sa podel ten Robert Fico, ktorý hovorieval, že radšej dá na mlieko ako na zbrane?

Premiér si dokonca zriadil pre obchod so zbraňami osobitného poradcu, oficiálne pre „bezpečnostné otázky“, ktorého si požičiavajú pri obchodných cestách do zahraničia aj jednotliví ministri. A tak sa Miroslav Lajčák vyhodený dverami vrátil oknom. Ten istý Miroslav Lajčák, ktorý bol architektom nevýhodnej vojenskej zmluvy s USA, s ktorou Ficova vláda neurobila vôbec nič, hoci na jej zrušení si postavila volebnú kampaň.

Nemôžete tárať o mieri a popri tom podporovať najmasívnejšie zbrojárske kontrakty v dejinách, nemôžete sa tváriť ako mierotvorca a cestovať „na všetky štyri svetové strany“ ako zbrojársky lobista. Kultúra mieru si totiž vyžaduje oveľa viac ako rétorické cvičenia, že podporujete mierovú politiku. Vyžaduje si to komplexnú zmenu inštitucionálneho i mentálneho nastavenia, zavedenie výchovy ku kultúre mieru a nenásilia do učebných osnov, presadzovanie vytvorenia novej bezpečnostnej architektúry, odvahu brániť čoraz slabšie menšinové postoje empatie, spolupatričnosti a racionality vo väčšinovej atmosfére nenávisti, strachu a vášní.

Vláda neurobila v tomto smere nič, vôbec nič. Vyhnala síce zo Slovenska sabat militaristov Globsec, ale ušetrené peniaze neinvestovala do žiadnych mierových projektov. Dokonca aj mierové konferencie sme museli financovať z drobných darov občanov, zo strany vlády nebol nijaký záujem (ale uvidíte, že s Jeremym Corbynom, ktorého sme pozvali do Bratislavy, sa budú chcieť odfotografovať všetci). A prezident republiky? Škoda reči. Ten sa rád fotí v maskáčoch, ale zástupcov hnutia Zjednotení za mier odmietol prijať.

Napokon, položili ste si otázku, prečo si na (stroskotaný) mierový summit prezidenta USA a Ruska vybrali obe veľmoci Budapešť, a nie Bratislavu? Má to viacero príčin, ale tá najdôležitejšia je, že slovenská diplomacia neurobila v tomto smere vôbec nič a je zahanbujúco pasívna.

Ešte vo funkcii poradcu premiéra, keď som sondoval možnosti uskutočnenia takejto vrcholnej schôdzky na Slovensku, mi nemenovaný ruský diplomat otvorene povedal, aby sme zabudli na návštevu ruského prezidenta. Nielen preto, že slovenská vláda mu nedokázala zaručiť dostatočné bezpečnostné garancie, ale najmä preto, že v rozpore s tým, čo sa natáralo v médiách, Robert Fico a Vladimír Putin nemajú také srdečné vzťahy. Putin považoval Ficov reverzný tok plynu na Ukrajinu za nepriateľský krok a nahnevali ho aj viaceré výroky slovenského premiéra – rešpektuje ho ako štátnika, ale priatelia z nich nebudú, o čom svedčí aj reč tela.

Robert Fico dlho na mierový návrh, ktorý som pre neho vypracoval spolu s Janom Kavanom, vôbec nereagoval, veľmi stručne a všeobecne ho podporil až tesne predtým, ako sa dostal na stôl generálneho tajomníka OSN, ale návrh na konanie mierovej konferencie na úrovni ministrov na jar 2024 ešte nepodporil. V decembri toho istého roku však už na stretnutí v Kremli oficiálne ponúkol Bratislavu ako miesto konania mierových rozhovorov. Bol som na to hrdý (hoci v tom čase už odvolaný z funkcie) a považoval som to za začiatok dobrej cesty. O to viac som rozčarovaný, že odvtedy slovenská diplomacia neurobila pre naplnenie tejto vízie vôbec nič. V konečnom dôsledku preto vyznela skôr ako marketingový ťah než premyslený plán.

A tak kým Juraj Blanár sa vo svojom rezorte topí a trápi a jeho jedinou pridanou hodnotou je absolútna lojalita premiérovi, jeho maďarský kolega Péter Szijjártó robí skutočnú systematickú mierovú politiku. Húževnato uplatňuje kyvadlovú diplomaciu, rokuje, navrhuje, presviedča, poskytuje rozhovory najvýznamnejším svetovým médiám, je zorientovaný a vie, čo chce. Je nenahraditeľným spolupracovníkom Viktora Orbána a tento maďarský tandem je veľmi efektívny – kým Juraj Blanár iba pasívne plní pokyny Roberta Fica, ktorého celá mierová politika sa obmedzuje na marketingové heslá. Ale takto sa to nerobí. Takto rozhneváte nepriateľov a sklamete vlastných voličov, čiže v konečnom dôsledku neuspokojíte nikoho.

Pripomínam, že Budapešť bola v hre ešte v auguste, hoci napokon si Donald Trump a Vladimír Putin vybrali Aljašku. Ale do takéhoto úzkeho výberu sa nedostanete náhodne, maďarská diplomacia na tom tvrdo, dlhodobo a systematicky pracovala ako na svojej priorite, kým prioritou slovenskej strany bolo dohadzovať kšefty pre zbrojárov.

Slovenská vláda si musí ujasniť, čo vlastne chce. Je odporné a vlastne zvrátené robiť militaristickú politiku s mierovou rétorikou. Už s tým budem otravný, ale spomeňte si na široko ignorovanú výzvu pápeža Františka počas jeho návštevy v Bratislave, aby sa Slovensko stalo poslom mieru v srdci Európy. Zatiaľ to tak nevyzerá, hoci občania volili túto vládnu koalíciu aj s touto nádejou, lebo každému je jasné, že opozícia mierovú agendu nechce a nemôže naplniť a reprezentovať. Dlhodobo sa však ľudí nedá vodiť za nos.

Pred piatimi rokmi všeobecne odpisovaný Robert Fico vstal ako fénix z popola a dostal od voličov, ktorí sa na neho pozerali cez prsty, obrovskú šancu, ktorá sa neopakuje dvakrát. A až si pri volebných urnách mocipáni spomenú, že všetky sľuby vyšli naprázdno, bude už neskoro.

Eduard Chmelár