Kto je zločinec Makó a za čo získal beztrestnosť? (Časť I.)

Kajúcnik Makó reprezentuje to najhoršie, čo dokázal vyprodukovať slovenský systém. Nikdy nepoznal, čo je to česť policajta, česť právnika, česť podnikateľa a dokonca nemal ani len česť zločinca. Iba z človeka s vyoperovaným zmyslom pre česť a bez úcty k sebe samému sa mohol stať vo vatičke chránený exkluzívny kajúcnik zločineckej skupiny čuríll a Lipšicovho gestapa.Obligatórna úvodná poznámka: Jednotlivé časti nasledujúceho príbehu vychádzajú z niekoľkých podstatných zdrojov. Prvým sú Makóove výpovede pred prokurátormi Úradu špeciálnej prokuratúry Ondrejom Repom a Michalom Šúrekom, teda Lipšicovým gestapom; a výpovede pred čurillami, okupujúcimi celé poschodie budovy policajného prezídia v Bratislave. Druhým zdrojom sú informácie od ľudí, čo prichádzajú do styku so zločincom Makóom. Tretím zdrojom je rozhodnutie Krajského súdu v Žiline o vyradení SBS LAMA z registra partnerov verejného života. A štvrtým zdrojom, držte si klobúky, sú články progresívnych médií, ktoré v čase, keď Makó ešte nebol chráneným živočíšnym druhom, písali o jeho podozrivých obchodných aktivitách (samozrejme, v súčasnosti nenájdete o jeho podnikaní v Miškových orgánoch ani ťuk.)

Rozprávka „Ako som sa riaditeľom KÚFS stal“

Zločinec Makó pôsobil do roku 2004 v polícii. Odišiel odtiaľ do súkromného sektora, kde pôsobil v oblasti súkromných bezpečnostných služieb (SBS). Vypracoval sa na riaditeľa slovenskej pobočky ABAS SK Management. Do určitého obdobia bola táto SBS konkurenciou Bonulu rodiny Bödörovcov. Stretávali sa ako súperi v rôznych výberových konaniach. Makó sa preto spoznal s Miroslavom Bödörom, zakladateľom a majiteľom Bonulu a neskôr sa zoznámil aj s jeho známejším synom Norbertom. A keďže Makó nikdy nemal česť, po čase prestal byť konkurenciou Bonulu a českému majiteľovi vytuneloval slovenskú pobočku SBS ABAS. Veľmi jednoducho, najbonitnejších klientov firmy, ktorú riadil, jednoducho priviedol do košiara Bonulu a bolo vymaľované.Písal sa rok 2014. ABAS bol vytunelovaný. Nadišiel čas odmeniť sa Makóovi za judášske služby. A Norbert Bödör vedel, ako to urobiť. Dni istého Jozefa Luterána vo funkcii riaditeľa Kriminálneho úradu finančnej správy (KÚKS) boli spočítané a na jeho miesto bolo potrebné dosadiť lojálneho človeka. Keďže Makó dychtil po funkcii, kde by mohol naplno rozvinúť predátorské inštinkty zlodeja a výpalníka, Bödörova voľba bola jasná. Zločinec Makó sa bez najmenších problémov stal šéfom KÚFS.Po mnohých rokoch lúpenia, kradnutia, vydierania a zbojníčenia, keď so sklopenými ušami sedel na výsluchoch v spoločnosti čuríll a príslušníkov Lipšicovho gestapa Repu a Šúreka, Makó sa tváril ako zhmotnené nepoškvrnené počatie. Tvrdil, že on nikdy nechcel byť riaditeľom KÚFS, avšak Norbert Bödör ho od marca do júla 2014 intenzívne presviedčal, aby funkciu prijal. V istej fáze pytačiek sa údajne zúčastnili presviedčania aj starý pán Bödör a policajný prezident Tibor Gašpar. Jednoducho, ak by sme mali uveriť Makóovej verzii, všetci si išli nohy a jazyky zodrať, aby ho presvedčili, nech zoberie funkciu šéfa KÚFS, lebo lepšieho adepta v šírej slovenskej zemi niet.Realita však bola oveľa menej lyrická, ako naznačoval Makó. Je naozaj pravda, že Bödör hľadal lojálneho riaditeľa KÚFS. Rovnako je však pravda aj to, že Makó dychtil po funkcii, kde by mohol hrabať. A tak sa záujmy oboch menovaných stretli a zo zločinca Makóa sa stal šéf KÚFS. Vďaka tomu, že šesť rokov okupoval a znásilňoval túto funkciu, stal sa z neho extrémne bohatý človek. Napriek tomu Lipšicovým gestapákom Repovi a Šúrekovi počas výsluchu 27. októbra 2020 takmer s plačom tvrdil, že síce po troch dňoch od nástupu do funkcie chcel abdikovať, avšak napokon sa nechal Bödörom a Tiborom Gašparom prehovoriť, aby ostal „čo považujem za jedno z mojich najhorších rozhodnutí v živote“.

Koncentrácia moci

Kým sa dostaneme k analýze ďalších periel Makóovho plytkého ducha, pristavme sa najprv pri jeho tvrdení, že po troch dňoch chcel z funkcie odísť. Repovi a Šúrekovi to odôvodňoval konštatovaním, že nielen KÚFS, ale aj celá Finančná správa SR bola zle nastavená z hľadiska procesov riadenia, organizačnej štruktúry, materiálneho vybavenia a odborných kvalít personálu.Ide o mimoriadne pozoruhodné tvrdenie, ak zoberieme do úvahy, že zločinec Makó nikdy nepôsobil na úseku výberu daní a ciel. Dokonca nikdy neriadil orgán so štyrmi mimoriadne silnými oprávneniami, aké sú zákonom zverené KÚFS. Po prvé, má funkciu vyhľadávacieho orgánu, teda vykonáva operatívno-pátraciu činnosť. Po druhé, má niektoré oprávnenia orgánu činného v trestnom konaní aj s možnosťou vykonávania zaisťovacích úkonov v zmysle Trestného poriadku, ale aj zákona o právomociach colných úradov. Po tretie, plní významné spravodajské a analytické úlohy na úseku daní, ciel a importu ilegálnych komodít. Po štvrté, plní úlohy na úseku medzinárodnej spolupráce s partnerskými organizáciami predovšetkým členských štátov EÚ.Makó nikdy nemal ani len poňatia o tom, ako sa vykonávajú popísané funkcie, úlohy, povinnosti a oprávnenia. Napriek tomu si trúfal funkciu nielen zobrať, ale aj presviedčať právnych zločincov Repu a Šúreka, že po troch dňoch dospel k názoru o nefunkčnosti celého systému Finančnej správy SR. To je proste nonsens a najmä nehanebná lož. Makó sa vyhrážal odchodom z funkcie preto, lebo si chcel vytrucovať väčšiu koncentráciu moci. Požadoval, aby jediný KÚFS mohol za finančnú správu podávať trestné oznámenia v súvislosti s daňovými a colnými deliktami, ktoré boli prevažne adresované Národnej kriminálnej agentúre (NAKA). Makó požadoval aj to, aby mal možnosť vytvoriť si okruh záujmových daňových subjektov. V preklade to znamená, že ak KÚFS označil akúkoľvek firmu za záujmový subjekt, iné súčasti finančnej správy nemali právo danú spoločnosť rozpracovávať vo svojej pôsobnosti.Získanie uvedených oprávnení by otvorilo dvere neuveriteľným machináciám. Daňové a colné úrady by síce mohli spisovať podnety na podanie trestných oznámení, ale iba Makó by rozhodol, či to urobí alebo nie. A to, samozrejme, vytváralo priestor na vydieranie, vypaľovanie a kradnutie. To isté platí aj o vytváraní množiny záujmových subjektov. Ak raz mal KÚFS výhradnú právomoc vo vzťahu k „blokovanej“ firme, rozhodoval aj o tom, ako a najmä či vôbec bude proti nej postupovať. Variácií popisovaných machinácií je nekonečné množstvo. Prezident Finančnej správy SR a budúci kajúcnik František Imrecze podľahol Makóovmu tlaku a v rámci interných riadiacich aktov umožnil Makóovi vytvoriť z KÚFS štát v štáte. Z KÚFS sa stal nástroj vydierania, vypaľovania, kradnutia a krytia trestnej činnosti tých, čo boli ochotní deliť sa s Makóom o nakradnutý lup.

Makó a Baba Vanga

A teraz naspäť k zločincovým výpovediam. Najprv všeobecná charakteristika. Makóove skazky sa do veľkej miery stali podkladom trestného stíhania Tibora Gašpara, Petra Hraška a mnohých ďalších policajných funkcionárov za založenie, zosnovanie a podporovanie zločineckej skupiny. Jeho výpovede však boli jednak veľmi nekonkrétne, a jednak formulované tak, aby nahádzal čo najviac špiny na druhých a pritom sám ostal čistý, aj keď bolo zjavné, že bol nielen aktérom, ale časti aj iniciátorom zločinného konania.Každý súdny prokurátor a policajt by nemohol na základe Makóových báchoriek ani len uvažovať o existencii zločineckej skupiny. Oni mu však žrali každé jedno slovo, pretože čurilly a Lipšicovo gestapo dúfali, že touto cestou sa prepracujú od Gašparovho vedenia polície k politickým špičkám Smeru. V skutočnosti však mali Makóove výpovede pochybnú hodnotu, aká sotva postačovala na vyprodukovanie úpadkovej brožúrky s titulom Padreho klan z pera slovenskej Baby Vangy alias Mareka Vagoviča.Z hľadiska celkového posúdenia Makóových výpovedí je potrebné zaznamenať aj okolnosť, že tie častí zápisníc, ktoré stáli za dôsledné trestnoprávne posúdenie, ponechali čurilly a Lipšicovo gestapo bez povšimnutia. A má to svoju logiku. Ak by inkriminovaným pasážam zápisníc o výsluchu „svedka“ (v skutočnosti páchateľa) Makóa venovali pozornosť, museli by ho stíhať, postaviť pred súd a zatvoriť na pomyselných sto rokov do temnice s najprísnejším stupňom stráženia.

Nepovšimnutých 180K, Kiska, Matovič, Kollár

Vo všetkých Makóových výpovediach sa opakuje veľmi redigovaná a cenzurovaná verzia jeho príchodu na čelo KÚFS. Aj vo vykastrovanom príbehu sa však vždy objavuje informácia o tom, že kým pôsobil v súkromnom sektore, mal plat trinásť tisíc eur a ako riaditeľ úradu bral len tri tisícky. Makó tvrdil, že približne rok a pol mu rozdiel desať tisíc doplácal Bödör. Inými slovami Makó sa priznal, že ako verejný činiteľ bez akéhokoľvek právneho nároku prijal okolo 180 000 eur. A čo myslíte? Urobili s tým niečo čurilly alebo Lipšicovi kati? Nie, neurobili nič. Mimochodom, Bödör prestal Makóovi doplácať rozdiel mzdy z dvoch dôvodov. Prvým bol fakt, že ani nie po roku od uvelebenia sa v kresle riaditeľa KÚFS jednoducho prestal plniť dohody. Druhým bola okolnosť, že Makó začal na vydieraní, vypaľovaní, kradnutí a krytí daňových zločinov zarábať milióny, a preto odrazu boli sumy so štyrmi nulami pod hranicou jeho rozlišovacej schopnosti.Makó v žiadnej výpovedi nezabudol podotknúť, že počas jeho pôsobenia na čele KÚFS bola objednávka na trestnoprávne rozpracovanie prezidenta Andreja Kisku, poslancov Igora Matoviča a Borisa Kollára. Už menej zdôrazňoval, že všetci traja boli dôvodne podozriví z pomerne závažnej trestnej činnosti. Kiska bol napokon odsúdený za daňový delikt, Matovič sa vyhol trestu len vďaka premlčaniu a Kollárovo obcovanie s osobou pod zákonnou vekovou hranicou išlo z nepochopiteľných dôvodov dostratena.Lenže toto nie je pointa. Podstatné je, že Makó sa vo výpovediach opakovane priznal k tomu, že z poznatkových a informačných fondov Finančnej správy SR odstúpil citlivé podklady nielen do spisov trestných konaní Kisku a Matoviča, vedených na NAKA, ale tieto informácie poskytol aj neoprávneným osobám, akými boli Tibor Gašpar (policajný prezident nebol orgánom činným v trestnom konaní), minister vnútra Robert Kaliňák a premiér Robert Fico. Repa, Šúrek a čurilly Makóovi za priznanie sa k nezákonnému konaniu ani len po prstoch nedali. Z toho môžu vyplývať len dva závery. Buď kryli Makóovu trestnú činnosť, alebo si bývalý šéf KÚFS odstúpenie podkladov Gašparovi, Kaliňákovi a Ficovi vymyslel, aby urobil svoju výpoveď z pohľadu Lipšicovho gestapa viac sexy. Tretia možnosť neexistuje.Priam pitoreskná je príhoda, ktorú opisuje v súvislosti s daňovým podvodom Andreja Kisku. Makó sa vraj na jar v roku 2019 dozvedel o bližšie nedatovanom stretnutí prezidenta Kisku, predsedu parlamentu Andreja Danka a premiéra Roberta Fica a podpredsedu parlamentu Bélu Bugára. Vraj počas tejto seansy bola uzavretá dohoda, že ak prezident vymenuje premiéra za predsedu Ústavného súdu SR, finančná správa ani NAKA sa nebudú viac venovať kauze KTAG, teda Kiskovmu podvodu. Samozrejme, nikto z nás nevie posúdiť, či sa Makóom popisované stretnutie odohralo, môžeme však vcelku kvalifikovane poukázať na dve podstatné okolnosti:Po prvé, ak vedel o popísanom (údajnom) vydieraní na jar 2019, prečo Makó urobil toto oznámenie až v októbri 2020. Po druhé, uvedené oznámenie je natoľko vágne a tak ťažko overiteľné, že z hľadiska trestného dokazovania je prakticky bezvýznamné, no aj tak si našlo cestu do zápisnice o výsluchu „svedka“. Presne takto vyzeral modus operandi všetkých Makóových výpovedí – povedať veľa, najmä produkovať množstvo politickej špiny, ale z hľadiska dôkaznej hodnoty neposkytnúť prakticky nič.

Nafta, Böhm, JOPI TRADE

Plač cez slzy spôsobujúcou fraškou sú Makóove opisy korupčnej trestnej činnosti iných osôb, na ktorej sa sám podieľal v postavení organizátora alebo návodcu. Aj napriek tomu mu Lipšicovi katani a čurilly poskytli nezákonnú výhodu, spočívajúcu v nevznesení obvinenia. Najlepšie to ilustrujú dva prípady.Makó sa vo veľkom rozrozprával, ako bral zločinec v postavení šéfa Národnej jednotky finančnej polície NAKA Bernard Slobodník desať tisíc mesačne za to, že kryl trestnú činnosť Františka Böhma a spoločníkov, spojenú s obchodovaním s pohonnými hmotami. Tiež vypovedal, že päťku mesačne platil Böhm aj ďalším ľuďom na NAKA. Niežeby to nebola pravda. Sám (dnes už nebohý) František Böhm sa priznal k úplatkom aj k podvodom na daniach. Pointa však spočíva v tom, že Makó na KÚFS organizoval krytie firiem a osôb zapojených do nelegálnej činnosti Františka Böhma. Bral za to mesačný paušál 50 000 eur a neskôr sa podieľal aj na deľbe zisku z ilegálneho obchodu s pohonnými látkami. Mesačne išlo o miliónové čiastky, pretože skupina pána Böhma páchala v tomto segmente najrozsiahlejšie podvody svojho času. Repa, Šúrek a čurilly to vedeli. Napriek tomu nechali Makóa beztrestne ukazovať prstom na iných, kým zločincove vrecká a pančuchy jeho partnerky praskali pod ťarchou nakradnutých miliónov.Aj druhý prípad sa týkal obchodovania s naftou. Makó popisuje, ako ho Böhm požiadal, aby na NAKA zariadil, nech je trestné stíhanie osôb spojených so spoločnosťou JOPI TRADE vedené bez zaisťovacích úkonov a obmedzenia osobnej slobody obvinených. Böhm za to vyplatil 200 000 eur, ktoré mal Makó odovzdať Bernardovi Slobodníkovi. Aj to je všetko pravda, František Böhm sa k tejto činnosti priznal. Avšak Makó pozabudol povedať, že to bol predovšetkým on, kto na KÚFS organizoval a zabezpečoval krytie podvodných operácií naftárskych barónov. Čurilly aj lipšicovci nad tým privreli oči a fakticky Makóa omilostili, pretože sa neunúvali ani len formálne vydať uznesenie o obvinení zločinca, čo si z KÚFS urobil zlatonosnú baňu.

Čo KÚFS a čo NAKA

Prečo vlastne Böhm platil Slobodníkovi, keď podvody s naftou mal pod patronátom KÚFS? Ak máme presne odpovedať na položenú otázku, musíme sa na chvíľu zastaviť a v celej záležitosti procesne aj organizačne poupratovať.KÚFS plní funkciu vyhľadávacieho orgánu, teda vykonáva operatívno-pátraciu činnosť vo vzťahu k všetkým podvodom s DPH. Avšak procesne, teda funkciu orgánu činného v trestnom konaní vykonáva len v rámci podozrení, spojených s dovozom z takzvaných tretích krajín, nie z členských štátov EÚ. Keďže Böhm a spol. dovážali naftu zo Slovinska, Nemecka a podobne, stíhanie ich činnosti spadalo pod Národnú jednotku finančnej polície NAKA. KÚFS vo vzťahu k tejto skupine vykonával iba vyhľadávaciu činnosť, čo nebolo málo, pretože v tomto ohľade disponoval lepšími nástrojmi ako NAKA. Avšak ak by niečo zistili Slobodníkovi ľudia vo vlastnej réžii, mohli a museli by konať. Preto si potrebovali Böhm a spoločníci poistiť stávky aj na NAKA.Samozrejme, naďalej platí, že Makó zadržiaval na KÚFS množstvo poznatkov o páchaní trestnej činnosti v spojitosti s naftovými obchodmi. Veď za to bral paušál 50 000 eur mesačne a následne si vyboxoval aj podiel na zisku. Nemal však pod kontrolou celý systém a to bol aj dôvod, prečo sa v rokoch 2017 a 2018 začal tlačiť do vedenia Policajného zboru.

Ambície siahajúce do stratosféry

V roku 2017 odišiel z funkcie prvého viceprezidenta Policajného zboru Jaroslav Málik. Makó okamžite vyštartoval z blokov a dožadoval sa, aby získal túto funkciu. Neúspešne. Ďalšiu príležitosť zacítil, keď po vražde Jána Kuciaka došlo k vládnej rošáde aj k odchodu Tibora Gašpara z funkcie policajného prezidenta. Makó okamžite konal. Tlačil sa do funkcie policajného prezidenta a ak by neuspel, znova sa ponúkal za prvého viceprezidenta.Dôvod bol prostý. Makó splodil vlhký sen o tom, že ak by sa stal prvým viceprezidentom, do jeho priameho riadenia by sa dostali NAKA a Finančná spravodajská jednotka Prezídia Policajného zboru. Pochopiteľne, vo vedení KÚFS by zanechal svoje kukučie vajcia, takže by ovládol celý systém vymáhania práva v oblastiach boja proti daňovým podvodom, praniu špinavých peňazí a podobne. Makóova túžba získať kontrolu nad KÚFS aj Policajným zborom bola natoľko enormná, až ju nedokázal ovládať, čo sa manifestovalo dvoma príznačnými spôsobmi. Keď už bolo jasné, že nebude policajným prezidentom, novému šéfovi PZ generálovi Milanovi Lučanskému sa núkal žiadostivými SMS. Sľuboval mu lojalitu, spoluprácu a vytvorenie skvelého pracovného tímu. Generál Lučanský však vedel, s kým má tú česť, preto jeho prosebné texty ignoroval.Makó nedokázal byť zdržanlivý, ani keď opisoval neúspech Lipšicovmu gestapákovi Repovi a čurille Jaroslavovi Vereščákovi. Sťažoval sa, že v súvislosti s ambíciou stať sa prvým viceprezidentom Policajného zboru bol pozvaný k ministerke vnútra Denise Sakovej, ktorá mu „oznámila, že ma nemôže vymenovať, nakoľko by musela dávať výnimku z mojej praxe. Na to som jej povedal, že veštci doterajší viceprezidenti boli na výnimku. Jej odpoveď bola, že predsa som len z Nitry, budú ma spájať s Bödörovcami a podobne. Opýtal som sa jej, odkiaľ je ona, však aj ona je z Nitry, na čo mi povedala, že už dvadsať rokov je v Bratislave, a na tom som jej povedal, že aj ja som dvadsať rokov v Bratislave. Opýtal som sa jej koľko biznisov urobila s Bödörom, na čo ona odvetila, prečo sa jej toto pýtam.“Z citovanej časti Makóovej výpovede vyplýva niekoľko podstatných poznatkov. Po prvé, neváhal sa nie dobre skrývaným spôsobom vyhrážať ministerke vnútra. Po druhé, nerozpakoval sa pochváliť sa tým Repovi a Vereščákovi. Po tretie, absolútne by mu neprekážalo nevhodné využívanie ministerských výnimiek, aby to viedlo k jeho vymenovaniu za prvého policajného prezidenta, aj keď na to nemal žiadne kvalifikačné predpoklady.V tomto kontexte sú príznačné aj ďalšie opakujúce sa motívy jeho výpovedí. Do omdletia a na počkanie lipšicovcom aj čurillám opakoval, ako boli všetky pozície vo vedení polície a NAKA obsadzované osobami lojálnymi strane Smer. Ak to bola pravda, Makó seba samého usvedčil z toho, že aj on chcel byť jedným z politických nominantov vo vedení Policajného zboru. Prekážalo mu len to, že sa ním nestal a bol odkázaný „len“ na prekypujúce koryto riaditeľa KÚFS.

Kauzy SWAN a Benzinol

Na záver tejto časti príbehu zločinca Makóa je potrebné pristaviť sa pri dvoch pozoruhodných kauzách. Prvou je kauza známa pod označením SWAN. Išlo o prípad klasického podvodu s DPH, v rámci ktorého si viaceré firmy fiktívne posúvali faktúry a na konci tohto procesu požadovali vyplatenie nadmerného odpočtu vo výške 10 000 000 eur. Keďže ľuďom z jednej zo zúčastnených spoločností hrozilo obvinenie, podľa Makóovej výpovede ho Bödör požiadal o vyriešenie tohto problém. Makó sa mal spojiť so Slobodníkom, ktorý mu neskôr povedal, že vec bude kladne vybavená za úplatok 400 000 eur. Tak sa aj stalo. Vec išla pod koberec a Makó navrhol nasledovné delenie peňazí 40 000 išlo prostredníkovi, čo priniesol Makóovi peniaze; po 90 000 tisíc si rozdelili Makó so Slobodníkom a 180 000 odovzdal Makó Bödörovi.Avšak! Makó v jednej výpovedi tvrdil, že zo 180 000 odovzdaných Bödörovi išla polovica Tiborovi Gašparovi, aj keď nepovedal, že by bol odovzdania peňazí očitým svedkom. V druhej výpovedi už však skutkový dej dotváral – zjavne s úmyslom priamo namočiť Gašpara –, pretože odrazu si spomenul, že keď priniesol 180 000 do Bödörovho domu, po pol hodine prišiel aj generál Gašpar. Makó tvrdí, že vtedy Bödör ukázal na časť peňazí a povedal Tiborovi Gašparovi „toto je tvoje“.Na kauze SWAN však nie je najpodstatnejšie, že Makó zjavne na objednávku čuríll a Lipšicovho gestapa dotváral skutok v neprospech Tibora Gašpara. Oveľa závažnejšou je skutočnosť, že Makó bol organizátorom a návodcom popisovanej korupčnej schémy, pretože jednak nahovoril Slobodníka, aby prípad zniesol zo sveta, koordinoval aktivity medzi objednávateľom upratania kauzy a priamymi vykonávateľmi a napokon aj navrhol a presadil podiel delenia koristi. Z toho jednoznačne vyplýva, že Makó bol v tomto prípade organizátorom aj návodcom trestnej činnosti, a preto nesmel získať žiaden benefit. Lipšicov gestapák Repa však Makóa odmenil úplnou amnestiou, pretože mu ani len nevzniesol obvinenie.Repu totiž zaujímali iné „podstatné okolnosti“, čo najlepšie odzrkadľuje jedna z otázok, čo v priebehu výsluchu položil Makóovi: „Máte vedomosť o tom, že by osoba Norbert Bödör poznala nejaké osoby z politického života?“ To azda nepotrebuje žiaden ďalší komentár, a preto sa pozrime na ďalšiu amnestovanú kauzu.Makó v jednom výsluchu popisuje, ako ho Slobodník požiadal, aby na zaisťovaciu akciu NAKA v spoločnosti Benzinol nasadil 40 až 50 príslušníkov KÚFS vrátane kukláčov. A to vraj bez toho, aby mu Slobodník vysvetlil, o čo v skutočnosti ide. Makó tvrdil, že s tým súhlasil, do akcie nasadil desiatky svojich chlapov a až následne, po vykonaní zaisťovacích úkonov sa údajne dozvedel, že Slobodník raziu spustil len preto, aby jednému zo spoločníkov firmy pomohol vybavovať si účty s druhým obchodným partnerom.K tomu sa žiada dodať len dve veci. Po prvé, ani čurilly a Lipšicovo gestapo nemohli uveriť, že Makó vopred nevedel, o aké svinstvo ide. Po druhé, ak by aj neplatil prvý bod (čo je vylúčené), Makó nesmel nasadiť sily a prostriedky KÚFS, ak nemal dostatočne overené, na aké účely budú využité. Je očividné, že účelom akcie v Benzinole bolo vypaľovanie, vydieranie a vybavovanie si účtov. A rovnako je nepochybné, že síce Slobodník bol v tomto prípade návodca, ale Makó zohral úlohu organizátora, pretože riadil nasadenie zásahovej jednotky KÚFS. Aj v tomto prípade sa čurilly a Lipšicovo gestapo postarali o to, aby sa ich miláčikovi Makóovi neskrivil vlas na hlave. Odmenili ho nevšímavosťou, teda nevznesením obvinenia za zjavné zneužitie právomoci verejného činiteľa.Čurilly, Repa a Šúrek a ich boss Lipšic sú rovnako nebezpečnými páchateľmi trestnej činnosti ako ich protežant Makó, pretože nielen kryli jeho zločiny a fakticky ho amnestovali, ale za asistencie spriaznených médií aj odporne využili jeho služby na prenasledovanie osôb, ktoré spáchali neporovnateľne menej závažné skutky alebo sa nedopustili žiadneho trestného skutku.Pokračovanie nabudúce.