SOCIÁLNA DEMOKRACIA JE MŔTVA, ZÁPAS ZA ROVNOSŤ A DÔSTOJNOSŤ PRACUJÚCEHO ČLOVEKA SA VŠAK NEKONČÍ

Definitívne vylúčenie Smeru-SD zo Strany európskych socialistov, ku ktorému dnes podľa očakávania došlo na kongrese PES v Amsterdame, nie je vôbec takou tragédiou ako by sa to mohlo zdať z reakcií médií a najmä opozície. Mimochodom, vždy ma fascinovalo, že práve pravica (už od čias Mikuláša Dzurindu) poučovala, ako by mala vyzerať ľavica. Nuž na to sa dá odpovedať jediné: ľavicová strana, ktorá vyhovuje pravicovým silám a veľkokapitálu, nedáva nijaký zmysel.

Všeobecne sa vplyv PES neúmerne preceňuje. Ideologicky je to nesmierne nesúrodá zmeska, ktorá už dávno podľahla neoliberálnym riešeniam a rozkladu klasických hodnôt, a tak odkláňa pozornosť od svojho neúspechu moralizovaním nad právami rôznych menšín. Tie by boli za normálnych okolností štandardnou súčasťou ľavicových snáh o rovnosť, ibaže v situácii, keď nimi nahrádzate neexistujúce sociálno-ekonomické riešenia sa stávajú figovým listom bezmocnosti sociálnej demokracie. Práve tu niekde vznikol vtip, že liberálny sociálny demokrat je človek, ktorý má rád rôznorodosť vykorisťovania – čiže uspokojilo by ho to, aby bol oligarcha, ktorý dusí sociálnu spravodlivosť, čierny vegán, lesbická slobodná matka alebo moslimský prisťahovalec, ideálne všetko naraz…

Pragmatik Robert Fico prejavoval najväčší záujem o PES v čase, keď bola dominantným politickým zoskupením v Európskej únii, keď sa zúčastňoval na jej predsedníctvach, na ktorých sedeli samí premiéri – v takej spoločnosti sa mocensky cítil najlepšie. Ale dnes, keď sociálni demokrati vládnu v krajinách, ktoré sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky, výrazne klesá zmysel účasti v takejto partii. Mimochodom, často sa zabúda (a mám pocit, že to zabúdajú aj na Súmračnej), že Smer-SD je ešte stále súčasťou oveľa širšieho, globálneho zoskupenia ľavicových síl – Socialistickej internacionály. Tam nikomu nevadia ani ľavicovo-nacionalistické skupiny, ani kontakty s Putinom. Je to však skôr globálne fórum na spôsob akéhosi „ľavicového OSN“ ako mocenské zoskupenie.

Ak sa teda pýtate, čo bude znamenať vylúčenie Smeru z rodiny eurosocialistov, odpovedám, že nič dramatické. Smer-SD už dlhodobo necítil žiadnu podporu z tohto zoskupenia, jeho voličom to nebude nijako prekážať a reči o izolácii sú obyčajné taľafatky. Pravda, to neznamená, že by vylúčenie nikoho v Smere nemrzelo. Najmä tým členom, ktorí mali vo svojej ideologickej výbave hlbšiu ľavicovú stopu, by viac vyhovovalo, keby sa nemuseli aspoň formálne nikam sťahovať. Nezainteresovaných pozorovateľov preto isto prekvapí, že napriek sebavedomým rečiam o tom, aký je na svoje vylúčenie hrdý, to bol práve Robert Fico, ktorý sa v zákulisí snažil rozchodu s PES zabrániť. Otázkou zostáva, ako sa zachová Smer teraz. A nielen on.

Nastala totiž zaujímavá situácia. Mnohí si neuvedomujú, že vylúčenie sa týka len Smeru, nie Hlasu. Hlas-SD nebol členom PES, len pozorovateľom, lebo jeho plnoprávne členstvo blokoval práve Smer-SD (a podľa stanov s prijatím musí súhlasiť aj členská strana v materskej krajine). To znamená, že vylúčením Smeru padla prekážka pre členstvo Hlasu. Má to len jeden háčik: v samotnom Hlase-SD by na tom muselo niekomu záležať, a zatiaľ to tak vôbec nevyzerá. Napokon, Hlas má vo svojich radoch ešte menej autentických ľavičiarov ako Smer. Ideologické presvedčenie a hodnotové nastavenie sa jednoducho nedá dlhodobo kamuflovať.

Ešte väčším otáznikom je budúcnosť Smeru. Časť europoslancov by sa chcela pridať k Patriotom, časť je proti a časti je to jedno. Neprekvapuje ma, že ten, ktorý to zatiaľ blokuje, je práve Robert Fico. On má totiž predsa len nejaké ľavicové inštinkty a uvedomuje si, že vstupom do skupiny reprezentujúcej krajnú pravicu (sedeli by v nej nielen s Filipom Turkom, ale napríklad aj s Marine Le Penovou a holandskými neofašistami) by prišli o posledné zvyšky sociálnodemokratického imidžu. Ľavica by už konečne mala prestať blúzniť a koketovať so spájaním „vlasteneckých síl“. Zo spojenia nacionalistov môžu vzísť víťazne iba pravicové konzervatívne sily. Vidíme, ako to dopadlo v Česku s hnutím Stačilo.

Robert Fico je však skeptický aj k možnosti podporiť v Európskom parlamente novú ľavicovú skupinu okolo Spojenectva Sahry Wagenknechtovej. Istá zdržanlivosť je namieste. Na ľavom spektre to momentálne kvasí a ešte nikto nevie, ako to dopadne. Jeremy Corbyn svojou novou stranou Your party takmer vygumoval britských labouristov a dokázal spojiť dve zdanlivo nezlučiteľné trendy: klasické ľavicové témy s progresívnou agendou. Na budúci rok ho budeme hostiť v Bratislave na mierovej konferencii, možno bude priestor prebrať s ním aj otázky budúcnosti ľavice.

V každom prípade niet sa kam ponáhľať, sociálna demokracia je napriek humbuku okolo vylúčenia Smeru ideologicky mŕtva a politicky je v najhlbšej kríze od tridsiatych rokov minulého storočia. Nech to však dopadne akokoľvek, s historickou porážkou sociálnej demokracie (ktorá nedokázala ani prekonať kapitalizmus, ani ho skrotiť) nezmizla potreba chrániť a zastávať záujmy pauperizovaných vrstiev spoločnosti, ktoré bojujú o vlastnú dôstojnosť a rovnosť. S týmto vedomím sa treba pozerať aj na dnešné správy.

Napokon, ak si má ľavica vybrať medzi vernosťou západným elitám a mierom, mala by si vždy vybrať mier. Otec francúzskych socialistov a všeobecne uznávaná politická ikona Jean Jaurès tiež hlásal potrebu mierového riešenia konfliktov v čase, keď všetci rinčali zbraňami. Zastrelili ho tesne pred vypuknutím prvej svetovej vojny. A ani on sa nehanbil za vlastenectvo. „Národ je jediným majetkom chudobných,“ upozorňoval. A kde sa dnes prepadli na francúzskej politickej scéne socialisti, ktorí túto tému prenechali extrémnej pravici? Nie náhodou tak ako zabudli na Jaurèsa, zabudli aj na mier…

Eduard Chmelár