Prečo sa Slovensko zaviazalo pomôcť so západnými bezpečnostnými zárukami pre Ukrajinu?

Fico nemôže realisticky očakávať žiadne zmiernenie tlaku EÚ na neho, ak by pohrozil, že po skončení konfliktu zabráni dodávkam zbraní určených pre Ukrajinu cez Slovensko.

Návrat Roberta Fica na post premiéra Slovenska pred takmer dvoma rokmi znamenal, že jeho krajina zmenila svoju politiku voči Ukrajine z podpory západného štvánia vojny na napodobňovanie politiky maďarského premiéra Viktora Orbána, ktorý vyzýval na rýchle ukončenie nepriateľských akcií. Niektorých by preto mohlo prekvapiť, že Fico začiatkom septembra prisľúbil pomoc so západnými bezpečnostnými zárukami pre Ukrajinu, aj keď len v súvislosti s povolením využívať slovenskú dopravnú infraštruktúru v tejto súvislosti.

Hoci žiadny západný líder presne nepotvrdil, čo by to mohlo znamenať, ani nie je jasné, či existuje konsenzus o tom, ako v tomto smere postupovať, táto analýza poukazuje na predchádzajúce správy, ktoré naznačujú, že by mohlo byť v pláne viac zbraní, topánok na zemi a možno aj bezletová zóna. Fico vyhlásil, že „Slovensko nepošle na Ukrajinu žiadnych vojakov“, ale uľahčenie vyslania iných vojakov by mohlo anulovať jeho novozískanú neutralitu, rovnako ako by to mohlo byť možné aj s rozmiestnením lietadiel a protivzdušnej obrany pre ukrajinskú bezletovú zónu.

Pravdepodobne s tým nebude súhlasiť, ak sa tak stane jednostranne bez súhlasu Ruska, keďže tiež dodal: „Musíme vyrokovať bezpečnostné záruky pre Ukrajinu, musíme vyrokovať bezpečnostné záruky pre Rusko. Toto by mal byť jeden balík.“ Bez svojho súhlasu ako súčasti politického urovnania ukrajinského konfliktu Slovensko pravdepodobne nebude hrať žiadnu logistickú úlohu v bezpečnostných zárukách Západu pre Ukrajinu, pretože by to porušilo jeho volebný sľub, že ju do tejto vojny nezapojí.

Zároveň dôvod, prečo Fico prisľúbil pomoc za vyššie uvedených podmienok, je pravdepodobne tlak, ktorému je vystavený zo strany EÚ, o ktorej maďarský minister zahraničných vecí Peter Szijjártó koncom augusta tvrdil , že sa snaží zosadiť Orbána a Fica za ich mierovú politiku. Jeho vyhlásenie bolo preto pravdepodobne zamerané na zmiernenie časti tohto tlaku tým, že ukázalo, že Slovensko bude spolupracovať s Bruselom – EÚ aj NATO – na ukrajinskej otázke, keď sa tam konečne vráti mier.

Možno by svoju kampaň neobmedzili a on by vždy mohol zaviesť obmedzenia tejto spolupráce, napríklad odmietnutím hostiť lietadlá a protivzdušnú obranu pre bezletovú zónu na Ukrajine, ale význam spočíva v jeho de facto potvrdení Slovenska ako lojálneho člena Západu, ktorý sa „nestal darebákom“. Zahraničná politika jeho krajiny, rovnako ako maďarskej, je v konečnom dôsledku obmedzená skutočnosťou, že je vnútrozemským členom EÚ aj NATO. Aj keby sa chcel „stať darebákom“, čo nechce, môže urobiť len obmedzené množstvo vecí.

Fico a Orbán jednoducho vyjadrujú principiálny nesúhlas s politikou v rámci právnych medzier, ktoré im poskytuje členstvo v EÚ a NATO, pretože politika Západu voči Ukrajine poškodzuje ich národné záujmy. Akonáhle sa dosiahne mierová dohoda a ak sa dohodnú bezpečnostné záruky, ktoré zahŕňajú aspoň viac zbraní pre Ukrajinu, potom budú hrať úlohy, ktoré sa od nich očakávajú vo „vojenskom Schengene“. Či umožnia západným jednotkám tranzit na Ukrajinu a/alebo či budú hostiť prostriedky bezletovej zóny, je však iná vec.

Celkovo je slovenský záväzok pomôcť so západnými bezpečnostnými zárukami pre Ukrajinu pragmatický z hľadiska jeho národných záujmov. Fico nemôže realisticky očakávať žiadne zmiernenie tlaku EÚ na neho, ak by pohrozil, že po skončení konfliktu zabráni dodávkam zbraní určených pre Ukrajinu cez Slovensko. Aj keď jeho politické vyhlásenie v tomto smere nič nezmení, stále vyvracia mylné predstavy, že jeho krajina sa „stala darebákom“, a tým zdiskredituje pokračujúcu nátlakovú kampaň EÚ.

Andrew Korybko