BUDÚCI SVETOVÝ KONFLIKT BUDE MAŤ PODOBU GLOBÁLNEJ OBČIANSKEJ VOJNY

Jubilejné 80. zasadnutie Valného zhromaždenia OSN je nielen jedinečným globálnym fórom, na ktorom sa stretávajú tak priatelia a spojenci, ako aj nepriatelia a konkurenti, ktorí majú možnosť diskutovať tvárou v tvár o najpálčivejších otázkach planéty. Tentoraz je aj znepokojujúcim obrazom narastajúcej a prehlbujúcej sa svetovej krízy, ktorá môže vyústiť do toho najdlhšieho a najkomplikovanejšieho konfliktu, aký si len vieme predstaviť.

Väčšina médií sa sústredila na prejav Volodymyra Zelenského (už menej informovali o tom, že ho predniesol v takmer prázdnej sále) a Donalda Trumpa. Je paradoxné, ale aj príznačné, že Zelenskyj sa v svätyni svetového mieru vyhrážal útokmi na Kremeľ. Nie je prvý, kto o tom uvažuje. Bývalý ukrajinský prezident Viktor Juščenko (ktorý sa dostal k moci tiež prevratom nazvaným „Oranžová revolúcia“) pred týždňom v televíznom vysielaní vyhlásil, že nestačí vrátiť sa k hraniciam z roku 1991 – a teraz dobre počúvajte – „musíme pochodovať priamo na Moskvu“! Švejkovský výkrik tohto muža, ktorý ako prvý rehabilitoval banderovcov, však nie je ani trochu vtipný, ak si uvedomíme, koho naženie Zelenského junta na smrť. Určite to nebude Juščenkov syn, ktorý si užíva v USA. Politicky prenasledovaná exilová historička Marta Havryško hovorí o „armáde chudobných“, pretože ako prvých odvlečú chlapcov z dedín a malých miest.

A nevyspytateľný Donald Trump v prejave, ktorý takmer nikto nepochopil, tento šialený nápad podporil. Svetové médiá dominovým efektom rad za radom rapotali, že americký prezident zmenil názor, keď vyhlásil, že Ukrajinci môžu dobyť všetky stratené územia späť. Vôbec ho nezmenil. Čo vlastne povedal? Nič viac než to, čo hlásal doteraz. Američania dávajú od tejto vojny ruky preč. Chcete bojovať? Nech sa páči. Do toho. Ale bez nás. Nanajvýš s našimi zbraňami, ktoré od nás pre vás nakúpia Európania. A ďalej je to už váš biznis. Inými slovami, Donald Trump otvoril dvere ďalšej eskalácii konfliktu, umyl si ruky od zodpovednosti ako Pilát a nechá Ukrajinu vykrvácať.

Prejav Donalda Trumpa bol nehorázny, nič strašnejšie som na pôde svetovej organizácie nepočul a dá sa to porovnať len so spôsobom, akým Adolf Hitler ponížil Spoločnosť národov. V prvom rade si však treba vysvetliť, že Donald Trump klamal horšie ako Jaro Naď, keď pred neho postavíte mikrofón. Americký prezident sa posťažoval, že ukončil sedem vojen, že v každej z nich umreli tisíce ľudí a nikto z OSN mu nepomohol. Ale to je lož. Konflikty, o ktorých Trump hovoril, boli väčšinou bezvýznamné cezhraničné spory, ako bol napríklad ten medzi Egyptom a Etiópiou o vodu (išlo o výstavbu priehrady na rieke Níl). Pri týchto potýčkach nedošlo k žiadnym bojom, a teda k žiadnym mŕtvym. Trump tvrdí, že by si zaslúžil Nobelovu cenu za mier. Ale skutočné vojny ukončiť buď nedokázal (ako tú na Ukrajine) alebo nechcel (ako tú v Gaze).

Čo sa týka samotnej OSN, treba si vysvetliť základné veci. Spojené národy nie sú nadnárodnou, ale medzinárodnou organizáciou. Nie je to žiadna svetová vláda (ako tárajú konšpiračné teórie), môže byť iba takou, akými sú jej členské štáty a môže urobiť iba to, čo jej dovolia jej členské štáty (z toho piati členovia s právom veta). Napriek tomu OSN vykonala veľa dobrého, urovnala desiatky konfliktov (od Suezskej krízy až po vojnu v Salvadore), no nemá len tento význam. Zabezpečila miliarde ľudí prísun k nezávadnej pitnej vode, zlikvidovala niektoré detské choroby, a keby nič iné nedokázala, jeden historický čin bude navždy zapísaný v svetových dejinách – úspešný proces dekolonizácie, keď oslobodila takmer miliardu ľudí z koloniálneho otroctva.

Samozrejme, obmedzené právomoci spôsobujú, že OSN sa stala vďačným fackovacím panákom – jej úspechy si privlastňujú členské štáty a jej neúspechy ponechávajú svetovej organizácii. No napriek tomu, že mierové sily OSN majú menší rozpočet ako newyorská polícia a počet zamestnancov svetovej organizácie riešiacej agendu 8 miliárd ľudí je menší ako počet zamestnancov najmenšieho zväzového štátu USA Wyomingu, urobili Spojené národy pre mier viac ako väčšina štátov sveta. Viac sa o dejinách OSN a mýtoch s ňou spojených môžeš dozvedieť z mojej staršej knihy Rozprava o zjednotení ľudstva (2001).

Tu je dôležité pochopiť, že aj keď je OSN na pozadí rozpadávajúceho sa svetového poriadku podľa môjho názoru nereformovateľná a skončí podobne ako Spoločnosť národov pred druhou svetovou vojnou, je nespravodlivé, ak sa vina predovšetkým Spojených štátov (ktoré štatisticky najčastejšie bránili svojím vetom akcieschopnosti Spojených národov) zvaľuje na svetovú organizáciu. V skutočnosti nie OSN nepomáhala Spojeným štátom, ale Spojené štáty paralyzovali jej činnosť, neplatili členské, vyhrážali sa odchodom, ignorovali problémy vo viacerých častiach sveta a podobne. A to napriek tomu, že generálny tajomník OSN António Guterres opakovane a trpezlivo presviedčal amerického prezidenta, že Spojené národy potrebujú Spojené štáty. USA nikdy nemali globálnu zodpovednosť, len globálne záujmy.

Pre našu informačnú blokádu je typické, že sme sa dozvedeli každý detail zo spupného prejavu Donalda Trumpa (dokonca aj neslýchané urážky, že európske krajiny pôjdu do pekla), ale cez túto „železnú komunikačnú oponu“ neprenikli reakcie na jeho drzé reči. Indonézsky prezident Prabowo Subianto zožal búrlivý potlesk, keď predniesol tieto inšpiratívne slová: „Žiadna krajina nemôže šikanovať celú ľudskú rodinu. Jednotlivo sme možno slabí, ale pocit útlaku a nespravodlivosti nás zjednotí do takej sily, ktorá túto nespravodlivosť prekoná.“ Juhokórejský prezident Lee Jae Myung odkázal svojmu mocnému spojencovi, že klimatická kríza nie je žiadny výmysel, ale najväčšia hrozba pre celé ľudstvo. No za celý globálny Juh najvýstižnejšie prehovoril brazílsky prezident Lula da Silva:

„Ideály, ktoré inšpirovali zakladateľov OSN, sú dnes ohrozené viac ako kedykoľvek v histórii. Multilateralizmus sa ocitol na novej križovatke. Autorita svetovej organizácie je pod tlakom. Sme svedkami čoraz častejších útokov na suverenitu a ústupkov mocenským hrám. Svojvoľné sankcie a jednostranné intervencie sa stávajú pravidlom. Existuje jasná paralela medzi krízou multilateralizmu a oslabovaním demokracie. Autoritárstvo sa posilňuje, keď nedokážeme reagovať na svojvoľné činy, keď medzinárodné spoločenstvo zlyháva pri obrane mieru a suverenity. Po celom svete sa antidemokratické sily snažia podrobiť si inštitúcie a potlačiť slobody. Uctievajú násilie, oslavujú ignoranciu, konajú ako represívne sily a obmedzujú slobodu prejavu. Svetová organizácia nie je neschopná, ale tyrania veta stálych členov Bezpečnostnej rady OSN sabotuje samotný dôvod existencie Spojených národov.“

Aj keď liberalizmus zlyhal, Trumpova odpoveď na neho je nebezpečná a vedie nás do slepej uličky, v ktorej sme už raz uviazli. Stojíme pred oveľa väčším nebezpečenstvom. Rastie počet rozhnevaných ľudí, ktorí zistili, že v spoločnosti, v ktorej ekonomický rast obohacuje len menšinu a demokracia zjavne nahráva mocným, pre nich jednoducho nie je miesto. Preto za svoje neúspechy stigmatizujú zahraničných robotníkov, prisťahovalcov, utečencov a menšiny (ako sa to už niekoľkokrát stalo na konci 19. storočia pri prvej veľkej kríze globálneho kapitalizmu, a potom v tridsiatych rokoch po nástupe nacizmu). A v tejto dusnej až toxickej atmosfére nedôvery, chamtivosti a paniky, ktorá sa šíri po celom svete, práve takéto nespokojné davy podchytili a oslovili noví autoritárski lídri, ktorí za jedinú hygienu sveta považujú očistné vojny, militarizmus, patriotizmus a vznešené myšlienky, za ktoré sa umiera.

Mali by sme si uvedomiť, že dnešný svet sa nevyznačuje len beštiálnym násilím na Ukrajine, na Blízkom východe a vo východnej Afrike. Sú tu aj teroristické útoky, samovražedné atentáty, množiace sa vojny medzi mestskými gangmi, vojny medzi mafiánskymi klanmi, obchodné vojny, kybernetické vojny. Budúci historici sa budú na tento obrovský zmätok pozerať ako na začiatok tretej – najdlhšej a najčudnejšej – svetovej vojny. Takej, ktorá bude mať svojou všadeprítomnosťou podobu globálnej občianskej vojny. Nebude to len vojna medzi štátmi, nebudú v nej žiadne pevne vyznačené bojiská alebo frontové línie. Bude to nekontrolovateľná vojna všetkých proti všetkým s neidentifikovateľnými bojovníkmi. Preto je touto neistou situáciou väčšina ľudí nielen vydesená, ale aj absolútne vyvedená z miery. Je to pochopiteľné, lebo od čias víťazstva Vandalov v rímskej severnej Afrike nebolo ešte nič také náhle, nezrozumiteľné a zdanlivo nenapraviteľné. Tradičné očakávanie, že budúcnosť bude materiálne lepšia ako prítomnosť, zo spoločnosti úplne zmizla, a to hlavne medzi ľuďmi, ktorí nijaké „skvelé časy“ nikdy nezažili.

Mnohí žijú v neustálej hrôze zo sveta, v ktorom sa všetky politické, ekonomické a sociálne sily stali neprehľadnými. Takže globálna občianska vojna je aj vojnou hlboko osobnou, jej línia sa vinie našimi jednotlivými srdciami a dušami. V kultúre, ktorá podnecuje bezbrehú márnivosť a plytký narcizmus, musíme preskúmať aj vlastnú úlohu. Tento svet zbavený morálnych istôt a metafyzických záruk potrebujeme nielen interpretovať (aby sme si vytvorili menej pochmúrnu budúcnosť). Predovšetkým potrebujeme poctivejšie reflektovať svoj vlastný podiel na formách každodenného násilia a zamyslieť sa nad vlastnou bezcitnosťou tvárou v tvár všadeprítomnému utrpeniu. Prehra, poníženie a rozhorčenie budú totiž v tomto namáhavom úsilí oveľa častejšou skúsenosťou ako úspech a spokojnosť.

Niektorí (napríklad premiér Fico po skúsenostiach z ciest po štátoch globálneho Juhu) už začínajú aspoň matne tušiť, že sa mení svetový poriadok, aj keď všetkým procesom, ich charakteru, rozsahu a hĺbke nemusia úplne rozumieť. V každom prípade potrebujeme o sebe i o svete čo najskôr začať premýšľať spôsobom, ktorý povedie k skutočnej zmene. V opačnom prípade nás vývoj opäť zastihne nepripravených ako cestárov po prvom snehu. A v takom prípade ako bezvýznamná periféria už nebudeme subjektom, ale objektom dejín.

Eduard Chmelár