Zúčtovanie prichádza do Francúzska, najmárnotratnejšej krajiny na svete

Viera, že vláda sama o sebe dokáže zlepšiť život, je veľkou herézou, ktorá teraz ohrozuje samotnú budúcnosť Francúzska. Od gilotíny, ktorá ľuďom odsekávala hlavy, až po zákon o zamestnanosti TEPA, ktorý zrušil daň z príjmu z nadčasov, vládne zásahy len zriedka odmenili zamýšľaných príjemcov. Stínanie hláv ľuďom neurobilo sťatých šťastnejšími, okrem kata, plateného za oddelenú lebku, a niekoľkých psychopatov vo Výbore pre verejnú bezpečnosť. Zníženie dane z príjmu z nadčasov sa stalo podnetom k neefektívnosti počas bežného pracovného času, čo viedlo k väčšiemu počtu nadčasov a nižším daňovým príjmom.

Ničivá veža Montparnasse, 200 metrov vysoká obluda, ktorú mohol inšpirovať len francúzsky intelektuál. (EPA/LUDOVIC MARIN / POOL MAXPPP OUT

TEPA bola myšlienkou intelektuálky Myriam El Khomri, absolventky Montesquieuovej univerzity v Bordeaux. Montesquieu kedysi poznamenal, že zbytočné zákony oslabujú cenné zákony. Presne tak. Je to určite druh Kromriho zákona, ktorý vo Francúzsku zakazuje obedovať pri stole, čo skutočne vystihuje šialenstvo moderného Francúzska. Toto šialenstvo sa naplno prejavilo 18. septembra počas národného štrajku proti úsporným opatreniam a za zvýšenie verejných výdavkov (áno, naozaj).

Minulý týždeň som strávil medzi obyčajnými ľuďmi na Rue Daguerre v parížskej štvrti Montparnasse. Zostali pracovať, zatiaľ čo štátni zamestnanci štrajkovali v súlade s bezduchým dodržiavaním zásady kultu nákladu zo strany odborov. Túto sektu vytvorili obyvatelia Južného mora potom, čo sa pozreli hore a uvideli, ako americké lietadlá pristávajú a potom slobodne a zadarmo vykladajú tovar!

Ale ak sa obyvatelia Rue Daguerre pozrú hore, uvidia len prekliate výšky veže Montparnasse, 200-metrovej obludy, ktorú v roku 1967 schválil minister kultúry a slávny intelektuál André Malraux. Ako väčšina intelektuálov, aj on vášnivo veril v štátom dotované umelecké centrá, no 70 umeleckých dielní v starom bohémskom centre bolo zničených, aby sa uvoľnilo miesto pre novú vežu, ktorá mala byť vyjadrením francúzskej eminencie: Inými slovami, priekopníkom šialenstva El Khomri.

Vskutku, všade, kde vidíte víťazstvo intelektualizmu, tam pravdepodobne uvidíte prosperovať chudobu: A taký je osud dnešného Francúzska. Ale na Rue Daguerre minulý týždeň, keď verejná doprava stála, obyčajní obyvatelia dreli ako vždy v desiatkach obchodov s potravinami, kaviarní a reštaurácií, a to je dôvod, prečo cudzinci milujú Paríž a Francúzsko s jeho bezhraničnou zdvorilosťou, vrúcnym privítaním, vynikajúcim jedlom a skvelými vínami, ktoré tak obohacujú životy obyčajných ľudí. A čo je dôležitejšie, vynikajúce varenie a vynikajúce vína sú produktom intelektu obyčajných ľudí: Metlou Francúzska je tá nízka a skazená trieda známa ako „intelektuáli“.

Keď z Normandie prichádzali čerstvé morské plody vrátane bizarne pomenovaných ustríc Utah Beach Oysters, o ktorých molekulárnom zložení by sa rozvážni ľudia pravdepodobne nemali príliš špekulovať, neboli prítomní žiadni intelektuáli. Ale prinajmenšom dvadsať prevádzok na ulici Rue Daguerre je teraz zatvorených a zatvorených, pravdepodobne ako obete daní, ktoré sú kliatbou moderného Francúzska. V celej krajine má teraz približne 20 000 dedín jediný obchod alebo kaviareň. Z 200 000 barov a kaviarní, ktoré existovali v čase, keď Malraux povolil Montparnasse, dnes prežilo menej ako 40 000. Iste, pôsobili aj iné faktory, ale najničivejšie boli daňové a bezplatné regulácie.

Výsledok je dnes jasný ako veža Montparnasse na lombardskej rovine: taliansky príjem na obyvateľa (PCI) je teraz na rovnakej úrovni ako francúzsky. Pred nástupom Macrona do Elyzejského paláca bol taliansky PCI o 10 percent nižší. „Našou smutnou históriou je, že sme najmárnivejšou krajinou na svete a ľudia si to jednoducho neuvedomujú,“ priznal Jean-Claude Trichet, bývalý prezident Európskej centrálnej banky. Jeho pesimizmus zdieľajú aj v Tokiu. Minulý rok japonské finančné domy zlikvidovali čistý francúzsky dlh vo výške 41 miliárd eur, čiastočne preto, že sa zľakli politického chaosu v Paríži. Francúzsko teraz musí platiť vyššie náklady na pôžičky ako Španielsko a Portugalsko, ktoré musela ECB zachrániť a reštrukturalizovať.

Jednoducho povedané, ekonomika komunizmu založená na kulte nákladu, ktorá v roku 1989 zničila sovietsky blok, teraz ničí Francúzsko. Macron dovolil, aby sa verejné výdavky stali tak nekontrolovanými, že príliš veľa ľudí je závislých od štátu, aby boli reformy možné. Bežné kontroly a protiváhy demokracie prestanú fungovať, akonáhle dostatok ľudí uverí, že je možné, aby si štát požičal, aby sa zbavil dlhov. V skutočnosti samotný dôvod, prečo Macron podporil Christine Lagardovú na post prezidentky Európskej centrálnej banky, bol ten, že by v prípade potreby povolila nekonečné požičiavanie si pre svoju rodnú krajinu. Jej schopnosť mávnuť čarovným prútikom nad francúzskou prezidentkou, ktorá je zastánkyňou kultu nákladu, je však obmedzená. Ani európske právo, ktoré je síce hnuteľnou hostinou, ani oveľa nepružnejšia beštia ekonomicky chorľavejúceho Nemecka, nebudú tolerovať žiadne ďalšie finančné podvody od chudobného Macrona, ktorého mnohé trápenia sotva zmierňujú bulvárne obvinenia, že jeho manželka je v skutočnosti muž.

Sébastien Lecornu, Macronov najnovší premiér, je jeho piatym premiérom za osemnásť mesiacov. Premiér pred Lecornuom, François Bayrou, životopisec kráľa Henricha IV., rovnako ako Lecornu nemal ani väčšinu v parlamente, ani fungujúci kabinet, no napriek tomu mu bolo povedané, aby presadil núdzové škrty vo výške 40 miliárd eur. A čo je ešte horšie, nedávny prieskum ukazuje, že 65 percent francúzskej verejnosti je tak pomýlených, že si myslí, že je možné zrušiť nedávnu dôchodkovú reformu a vrátiť sa do dôchodku v 62 rokoch. Teraz, voilà, kult nákladu!

Keďže Macronova popularita je teraz na úrovni 17 percent, prezident a Lecornu by sa mohli inšpirovať Bayrouovou biografickou múzou, Henrichom IV., predtým Henrichom Navarrským, ktorý bol počas náboženských vojen na konci 16. storočia horlivým katolíkom aj vášnivým protestantom. Po atentáte na kráľa Henricha III. šialeným mníchom bol Henrich Navarrský iba deviatym bratrancom – po tom, čo bol odstránený z mŕtveho kráľa; nebolo to práve susedstvo sľubujúce korunu. Napriek tomu, na radu svojej prefíkanej milenky Gabrielle d’Estréesovej, Henrich nejako (opäť) zmenil náboženstvo a ako katolík s trochou Gabrielleinej chôdze sa stal Henrichom IV.

Žiaľ, Macronovi ani šialený mních, ani prefíkaná milenka nedokážu zachrániť jeho ani úbohé Francúzsko pred krízou, ktorá pramení zo závislosti na teóriách založených na manne z neba a tovare padajúcom z neba. Medzitým, v tieni veže Montparnasse, musia obchodníci a majitelia obchodov na ulici Rue Daguerre, všetci dobrí ľudia, bojovať ďalej: Určite si nezaslúžia osud, ktorý im nariadili falošní bohovia zlej politiky a ešte horšej ekonomiky. Ale zúčtovanie prichádza a nech im Boh pomáha, keď sa tak stane.

Zdroj: https://brusselssignal.eu/2025/09/the-reckoning-is-coming-to-france-the-most-spendthrift-country-in-the-world/