PROGRESÍVCI DUSIA DEMOKRACIU, ALE ZAVRAŽDENÝ KIRK NEBOL CESTOU K JEJ OBNOVENIU

Pre všetkých, ktorí dostali náhle zjavenie, že politické násilie sa zrodilo v tábore ľavičiarov, liberálov a ateistov, tu mám studenú sprchu. Pred dvoma mesiacmi, keď brutálne zavraždili bývalú členku Snemovne reprezentantov za Demokratov štátu Minnesota Melissu Hortman, jej manžela Marka a dokonca aj ich psa v ich dome, prezident USA nemal smútočný prejav, v Kongrese USA sa za nich nikto nemodlil, nikto nestiahol vlajky na pol žrde, nikto nedostal posmrtne prezidentskú Medailu slobody a nikto za nich nenavrhoval minútu ticha. Naopak, jeden republikánsky senátor sa ich smrti vysmial a ostatní republikáni ju ignorovali.

Ja sa majestátu smrti z princípu nevysmievam a úkladnú vraždu Charlieho Kirka som dnes niekoľkokrát kategoricky odsúdil. Ale nikto, tobôž nie nejakí neonacistickí hulváti (ktorí sú takí hlúpi, že sa vždy chytia do rovnakej pasce a umožňujú mi prečistiť si friendlist) a politologicky negramotní ľudia ma nebudú poúčať, koho si mám vážiť a koho môžem označiť za pravicového extrémistu. Obzvlášť ma fascinuje, ak takíto krikľúni ledabolo šermujú pojmami, ktorým nerozumejú, nikdy nemajú problém označiť za fašistu Čaputovú či Šimečku, za fašistickú považujú dokonca celú Európsku úniu, no za toho boha nevedia pochopiť, prečo označujú odborníci za fašistický Tisov režim alebo prečo je neonacistom Kotleba či Mazurek.

Malomeštiacki obdivovatelia Kirka a podobných ultrapravicových hviezd sa radi štylizujú do pokryteckej pózy, že „rešpektujú iný názor“, v skutočnosti ho potláčajú s ešte väčšou agresivitou ako progresívci. Ale to je opäť pre extrémistov všetkého druhu typické, len treba dôkladne poznať dejiny fašizmu, jeho korene a príčiny a nemyslieť si, že ste vynašli koleso.

Vražda Charlieho Kirka je desivá, ale desivejšie je to, k čomu povedie. Podľa vyhrážok Donalda Trumpa to bude ďalšie okliešťovanie demokracie, na ktoré doplatia tí, ktorí ju najviac potrebujú. A obávam sa, že ešte tomu budú tlieskať. Na Kirkovi bola z formálneho hľadiska hodná rešpektu jeho snaha argumentovať. No aj tá bola súčasťou premyslenej propagandistickej mašinérie. Nie náhodou sa profesorom vyhýbal a chodil diskutovať so študentmi – nie preto, že by chcel získať mladých ľudí pre politiku, ale preto, že neboli ešte dostatočne komunikačne a vedomostne zdatní: a tí, ktorí boli, tí sa do jeho starostlivo zostrihaných videí nedostali. Nikdy nebolo mojou ambíciou presviedčať extrémistov akéhokoľvek druhu – či už pravicových alebo progresivistických. Fanatikov neovplyvníte. Ale kriticky zmýšľajúcim ľuďom s otvorenou mysľou môžete dať aspoň dostatok informácií, aby pochopili, čo to bolo za človeka. Tu je jedno z najdôležitejších videí, ktoré musíte vidieť, ak chcete spoznať jeho názory: https://www.facebook.com/trtworld/videos/1459667321972138

Výsledkom takto vedenej diskusie nebolo lepšie poznanie, ale silnejšia propaganda. Skutočný dialóg musí totiž obsahovať nielen poučovanie s kazateľským komplexom, ale toleranciu a vzájomné úsilie o porozumenie. Kirk neprispieval k väčšej solidarite a empatii medzi ľuďmi (dokonca ju paranoidne považoval za produkt New Age!), ale k hlbšej polarizácii a vybičovanej nenávisti, o čom svedčí aj patologická diskusia o ňom. A my všetci sme si ani nestačili všimnúť, že hlboká polarizácia spoločnosti nie je len slovenským špecifikom, že si tým prechádzajú všetky spoločnosti na Západe, že európske štáty sú vnútorne rozdelené a že v tejto studenej občianskej vojne si už dávno nesieme všetky zárodky tej horúcej. Vražda Charlieho Kirka môže byť pre západnú civilizáciu transformujúca, ale v tom najhoršom, devastujúcom slova zmysle. Pokoj jeho duši. Ale on nie je cesta.

Eduard Chmelár