ZHRNUTIE MÔJHO DNEŠNÉHO VSTUPU V HLAVNÝCH SPRÁVACH TA3

Dnešné stretnutie Roberta Fica a Volodymyra Zelenského potvrdzuje, aký dôležitý až kľúčový je v medzinárodných vzťahoch dialóg namiesto doterajších mediálnych prestreliek. Tí dvaja sa nikdy nebudú milovať (napokon, označenie rozhovorov za „vecné“ v diplomatickom jazyku znamená, že tam panovala napätá atmosféra), ale zároveň dokázali, že vedia spolupracovať v záujme oboch štátov.

Ficova politika dialógu so všetkými je v rozpore s oficiálnou politikou Európskej únie, ktorú symbolizuje výrok šéfky európskej diplomacie Kaji Kallasovej: „Ak nedokážeme poraziť Rusko, ako chceme poraziť Čínu?“ Títo ľudia jednoducho nie sú mentálne nastavení na dialóg, ale na konflikt. Problém takejto stratégie je, že Európska únia už vo svete nikoho okrem nej samej nezaujíma a jej politický i ekonomický vplyv dlhodobo klesá bez toho, aby si to v Bruseli všimli.

Konkrétne odpovede sme sa nedozvedeli, a to najmä z toho dôvodu, že novinári (česť výnimkám) nevedia klásť správne otázky. Mňa by napríklad zaujímalo, či sa premiérovi Ficovi podarilo presvedčiť prezidenta Zelenského, aby neútočil na ruskú energetickú infraštruktúru. Napriek silným rečiam chlapíka v zelenom svetri („zabudnite na ruský plyn a ropu“) si však myslím, že si to v najbližšom čase nedovolí. A to ani nie tak pre odpor Slovenska a Maďarska, ako skôr pre postoj Nemecka, ktorému to tiež neoficiálne prekáža. Oficiálne síce tvrdí, že dováža ropu z Kazachstanu, ale keďže vieme, že z veľkej väčšiny ide o prebalenú ruskú ropu, Berlín trochu znervóznel.

Otázka avizovaného „posolstva“ pre prezidenta Zelenského sa podľa mňa preceňuje. S najväčšou pravdepodobnosťou slovenský premiér iba informoval ukrajinského partnera o svojom rokovaní s ruským prezidentom, to je všetko.

Opozícia bola už tradične trápna, keď ústami Ivana Korčoka vzniesla námietku, že slovenský premiér vraj neodsúdil ruskú agresiu. Robert Fico niekoľkokrát povedal toto: „Želám Ukrajine mier a európsku perspektívu.“ To je veľmi silné posolstvo a premiér naozaj nie je povinný formulovať svoje stanoviská spôsobom, ktorý mu predpíšu progresívci alebo červené denníčky. Postoje takejto opozície sú čoraz menej irelevantné, lebo aj keby Robert Fico s prepáčením vyleštil Volodymyrovi Zelenskému zadok, Šimečka s Korčokom by reagovali, že to robil s malým nadšením.

No a napokon nie je bez významu to, o čom sa v našich médiách opäť s úspechom nehovorilo: stretnutie iniciovala ukrajinská strana. Kyjev si pravdepodobne uvedomil, že nemôže byť v konflikte s každým susedom, čo sa mu v poslednom čase podarilo nielen s Maďarskom a Slovenskom, ale aj s Rumunskom a Poľskom. Bývalý poľský prezident Duda dokonca v nedávnom rozhovore prezradil detaily o tom, ako sa Zelenskyj opakovane pokúšal vtiahnuť krajiny NATO do vojny, keď ich oklamal, že raketa, ktorá dopadla na poľské územie, bola ruská, hoci vedel, že bola ukrajinská.

Zelenskyj je pre čoraz väčšie množstvo európskych politikov považovaný za nespoľahlivého a nepredvídateľného partnera. Preto hľadá cestu k Ficovi, ktorý je napriek opozičným táraninám v mnohých veciach umiernený a pragmatický, a preto dúfa, že presvedčí maďarského premiéra Orbána, aby neblokoval vstup Ukrajiny do EÚ. A v týchto politických šachoch využívaných pre vlastné ciele je Robert Fico stále majster.

Eduard Chmelár