Bol to historický moment. Piatkový summit v Anchorage medzi ruským lídrom Vladimirom V. Putinom a americkým prezidentom Donaldom J. Trumpom bol prvým stretnutím hláv dvoch jadrových superveľmocí za štyri roky. Stretnutie malo v sebe nádych surrealizmu. Západná tlač, premožená arogantnou aroganciou, nás dlho uisťovala, že Rusko bolo na Ukrajine porazené; že sa blíži kolaps ruského režimu a možno aj ruského štátu; že Putin ako veľký zloduch našej doby bol úplne „izolovaný“ ako „vyvrheľ“, ktorým sa stal.
Prezident Donald Trump sedí oproti ukrajinskému prezidentovi Zelenskému (vpravo) a európskym lídrom počas stretnutia v Bielom dome 18. augusta. Vzdali sa všetci Európania myšlienky ukrajinského víťazstva alebo nie? (Foto: Win McNamee/Getty Images)
Namiesto toho bol Putin na americkej pôde privítaný so všetkými vojenskými poctami, jeho lietadlo sprevádzali americké stíhačky F-35. Putinovi sa dostalo privítania, ktoré zodpovedá tomu, kým je, či sa to niekomu páči – a či sa mu páči – alebo nie: je vodcom jednej zo svetových veľmocí. Medzitým Európania neboli ani len pozvaní, aby sa zúčastnili rozhovorov. Túto symboliku je ťažké prehliadnuť.
Nemusíte byť historik, aby ste si spomenuli na časy, keď Trumpov nešťastný predchodca Joe R. Biden pompézne oznámil, že ruský rubeľ sa „premenil na sutiny“, alebo na ten iný prípad, keď falošný „minister zahraničných vecí“ Európskej komisie Josep Borrell hlučne odmietol diplomaciu a povedal, že ukrajinská vojna sa vyrieši „na bojisku“. Nuž, ako sa zdá, teraz sa tak stalo. Nie tak, ako dúfali vojnoví eurokrati, ale tak, ako varovali toľko ohováraní realisti: So zničenou, porazenou Ukrajinou, ktorá prosí o prímerie, a s Ruskom, ktoré má pod kontrolou oveľa väčšie územie, ako keby sa cestou diplomacie vydalo skôr.
Všetko nasvedčovalo tomu, že rokovania v Anchorage boli významným krokom vpred. Obe strany ich takto charakterizovali, pričom ruský minister obrany Andrej Belousov označil rokovania za „vynikajúce“. Kirill Dmitriev, v Kyjeve narodený šéf ruského štátneho investičného fondu, ktorému Putin zveril proces zbližovania s Washingtonom, povedal, že rokovania prebehli „neuveriteľne dobre“. Obaja prezidenti po rokovaniach dokonca usporiadali tlačovú konferenciu, na ktorej to isté povedali. V rozhovore so Seanom Hannitym po rokovaniach Trump oznámil, že dohoda je blízko, ale že v konečnom dôsledku bude na Zelenskom, či ju prijme alebo odmietne.
Veľa z toho, o čom obaja lídri skutočne diskutovali, samozrejme zostáva zahalené rúškom tajomstva. Putinove hlavné požiadavky sú však dobre známe a dlhodobé: Aby akákoľvek dohoda, ktorá sa teraz uzavrie, bola konečná, a nie len dočasné prímerie, ako to požadoval ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj; aby kyjevské sily opustili územie, ktoré stále kontrolujú v štyroch oblastiach, ktoré teraz anektovala Moskva, a uznali ich za ruské; aby Ukrajina zakázala protiruské skupiny a politické strany (toto by Rusi nazvali „denacifikáciou“); aby Ukrajina obnovila práva zakázanej Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi a vyhlásila ruštinu za úradný jazyk krajiny; aby demilitarizovala krajinu, čím by obmedzila veľkosť a vybavenie svojich ozbrojených síl; aby ju federalizovala, čím by presunula moc z Kyjeva do regiónov; a aby sa formálne vzdala svojich ambícií vstúpiť do NATO. Pokiaľ sa dá zistiť, ruský prezident sa z tohto zoznamu želaní vzdal niekoľkých menších bodov. Správy tvrdia, že Putin teraz Trumpovi povedal, že by bol spokojný s evakuáciou ukrajinskej armády iba z Donecka a Luhanska a s pozastavením frontovej línie v susedných Chersone a Záporoží. Predbežná dohoda, o ktorej rokovali Rusi a Američania, bola v Kyjeve prijatá s odporom a jeden vysokopostavený ukrajinský predstaviteľ ju údajne pre Financial Times označil za „bodnutie do chrbta“.
Hoci je pochopiteľné, že toto usporiadanie sklame ukrajinské vedenie aj tých Európanov, ktorí sú už dlho opití z víťazstva Ukrajiny, nikto by nemal pochybovať o tom, že dohoda, ktorú vyrokoval Trump, je to najlepšie, v čo môže Kyjev realisticky dúfať. Vzhľadom na súčasné trendy na bojisku, akékoľvek územie, ktoré Ukrajinci dobrovoľne vzdajú, Moskva aj tak obsadí – v najlepšom prípade pre Kyjev začiatkom roka 2026. Aj keď to môže byť trpké, stále je to veľmi výhodné pre Ukrajincov, ktorých armáda sa podľa ruského náčelníka generálneho štábu Gerasimova môže zrútiť už o niekoľko mesiacov.
Trumpova dohoda pre Ukrajinu znamená ukončenie vojny, keďže situácia Kyjeva sa stáva zúfalou. Washington sa tak snaží zachrániť Ukrajinu pred rastúcou pravdepodobnosťou úplnej a bezpodmienečnej kapitulácie, ktorá by ohrozila samotnú existenciu nezávislého ukrajinského štátu a, čo je kľúčové, potenciálne by umožnila Rusom posunúť svoje hranice o stovky kilometrov na západ. Je jasné, ktorý scenár najlepšie vyhovuje ukrajinským, európskym a americkým záujmom – či už ide o bolestivý mier, ktorý zachová ukrajinskú štátnosť, alebo o úplné víťazstvo Ruska.
Je preto priam pozoruhodné, že Európania sú tak odhodlaní sabotovať Trumpovu sľubnú mierovú iniciatívu. Namiesto toho, aby to vnímali ako zázrak na poslednú chvíľu, ktorý im ešte môže umožniť ukončiť vojnu bez toho, aby sa museli ponížiť pohľadom na ruskú armádu pochodujúcu na Odesu alebo dokonca Kyjev, eurokrati usilovne pracujú na tom, aby presvedčili Zelenského, aby pokračoval v konflikte, ktorý pre neho určite skončí katastrofálnou porážkou.
V snahe ochrániť ho pred Trumpovým tlakom teraz zostavili karavánu pozostávajúcu z nemeckého kancelára Merza, predsedníčky Komisie von der Leyenovej, francúzskeho prezidenta Macrona, talianskeho premiéra Meloniho spolu s niekoľkými ďalšími, menej relevantnými hlavami štátov a vlád, ktorí majú cestovať do Washingtonu na akýsi psychologický podporný tím. V Poľsku sa zdá byť globalistický režim Donalda Tuska obzvlášť frenetický. Sikorski, jeho minister zahraničných vecí a pravdepodobný nástupca, pre TVN24 povedal: „Povieme Zelenskému, že urobíme to, čo sme robili doteraz: Dodáme zbrane, podporíme a zabezpečíme cestu k členstvu v EÚ. Ukrajina sa sama musí rozhodnúť, či chce pokračovať v boji.“ V spoločnom komuniké tiež uviedli, že územná celistvosť Ukrajiny musí byť zachovaná (čo znamená žiadne územné ústupky Moskve), že nemôže dôjsť k žiadnemu zníženiu počtu ukrajinských ozbrojených síl a že Kyjev si musí zachovať právo vstúpiť do NATO. Hovoria Kyjevu, aby ignoroval Trumpa, zatváral oči pred vojenskou realitou a pokračoval v boji.
Zelenský, žiaľ, tieto bláboly počúva. V reakcii na summit v Anchorage už vyhlásil, že postúpenie územia by bolo kvôli ústave krajiny nemožné – akoby o výsledku ozbrojených konfliktov nerozhodovala rovnováha síl na bojisku, ale sudcovia ústavného súdu porazenej mocnosti. Ukrajina bude naďalej požadovať dočasné prímerie namiesto trvalej mierovej dohody, ako to požadujú Trump aj Putin; a zdá sa, že Kyjev má dokonca v úmysle naďalej požadovať od ruskej pokladnice vojnové reparácie vo výške od 200 miliárd do 1 bilióna dolárov. Prirodzene, keďže Putinova armáda drží iniciatívu na fronte a Kremeľ je presvedčený, že úplné víťazstvo je na dosah, žiadna z týchto požiadaviek nie je vážna.
Veľká časť nasledujúcich desaťročí Európy sa rozhodne tento august – na stretnutí Zelenského s Trumpom vo Washingtone a v nasledujúcich týždňoch. Ak sa tvrdohlavému a úplne neschopnému európskemu establišmentu podarí zmariť mierovú dohodu sprostredkovanú Trumpom, následky budú obrovské. Či už bude pokračovať ďalšie tri, šesť alebo dvanásť mesiacov, každý rozumný pozorovateľ vidí, ako sa vojna skončí, ak nebude zastavená diplomatickými prostriedkami – podmanením si Ukrajiny a transformáciou európskej rovnováhy síl spôsobmi, aké neboli po mnoho desaťročí viditeľné. Ak by sa tak stalo, protiruská, agresívna hystéria v Európe by vyprodukovala presne to, čomu sa snaží vyhnúť – nepomerateľne silnejšie a nahnevanejšie Rusko, ktoré by potenciálne malo spoločnú hranicu s Rumunskom, Moldavskom a možno aj s Maďarskom, hegemónne v Čiernom mori a posilnené vojenskými, ekonomickými a demografickými zdrojmi porazenej Ukrajiny.
Namiesto toho musí európske vedenie teraz nájsť v sebe odvahu pozrieť sa na realitu takú, aká je. Trump sa nenechá odradiť od nejakej formy zblíženia s Moskvou – USA správne chápu, že v novom rozložení globálnej šachovnice má Rusko a v širšom zmysle aj Európa druhoradý význam; že Čína a východná Ázia musia byť hlavným záujmom Washingtonu; a že oddelenie Ruska od Číny je kľúčovým cieľom americkej zahraničnej politiky. Preto sa budú snažiť Moskvu získať, minimalizovať body trenia s ňou a uzavrieť kapitolu o vojne na Ukrajine. Američania sa tohto cieľa neopustia na naliehanie Kyjeva, Bruselu ani Londýna – určite nie, keď podiel Európy na svetovom HDP klesne takmer na polovicu amerického a kontinent bude slabší, chudobnejší a menej zbavený kariet ako kedykoľvek predtým za pol tisícročia. Nech je mier na Ukrajine akokoľvek trpký, je v základnom záujme Európy. Brusel by mal prestať s jeho sabotážou.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Naše sociálne siete:
facebook.com/NieProgresivizmu
t.me/progresivne
instagram.com/nie_progresivne.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.