SVET MUSÍ DÔRAZNEJŠIE PRIPOMÍNAŤ IZRAELU, ŽE ÚZEMIE, …

…NA KTORÉ SI VZŤAHUJE NÁROK, MU Z HĽADISKA MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA NEPATRÍ.

Izraelský minister zahraničných vecí Gideon Saar oznámil, že napriek masívnemu uznávaniu nezávislej Palestíny mnohými krajinami sveta Izrael neumožní vznik Palestínskeho štátu. „Dvojštátne riešenie? Palestínsky štát v srdci izraelského územia by bol riešením pre tých, ktorí nás chcú zničiť. Nedovolíme, aby sa to stalo,“ vyhlásil šéf izraelskej diplomacie, ktorý bol minulý mesiac hľadať podporu aj v Bratislave.

Tento cynický výrok potvrdzuje charakter režimu izraelského štátu, ktorý je od svojho vzniku rasistický a založený na apartheide. Tel Avivu treba pripomenúť, že potenciálny Palestínsky štát by sa nenachádzal „v srdci izraelského územia“, naopak, Izrael sa rozťahuje v srdci palestínskeho územia, ktoré celé svetové spoločenstvo považuje z hľadiska medzinárodného práva za okupované. Je to územie, ktoré za základ palestínskeho štátu označuje celý rad medzinárodných zmlúv od uznesenia Valného zhromaždenia OSN z roku 1947 až po dohody z Oslo z roku 1993.

Napriek tomu, že Izrael sústavne porušuje medzinárodné právo, Palestínčania so svojimi územnými nárokmi neustále ustupovali, až sa dostali do stavu, kedy sa Tel Aviv prestal pretvarovať a otvorene priznal, že nijaký Palestínsky štát v rozpore so svojimi medzinárodnými záväzkami nepovolí a Palestínčanov v tomto priestore buď vyhladí alebo ich deportuje z vlasti (podľa najnovších plánov do nehostinného Sudánu, kde tiež vypukol hladomor). Premiér Benjamin Netanjahu, ktorý založil svoju politickú kariéru na prísľube, že zničí dohody z Oslo (za ktoré dostali jeho predchodcovia Nobelovu cenu mieru) najnovšie propaguje ultranacionalistický sen o anektovaní okolitých štátov. V rozhovore pre televíznu stanicu i24 blúznil o tom, že je na „historickej a duchovnej misii vzniku Veľkého Izraela“ a že táto jeho vízia zahŕňa aj územia Jordánska, Egypta, Sýrie a Libanonu. Inými slovami, je to práve izraelská politika, ktorá je zdrojom ustavičného napätia a nestability v regióne.

Slovensko by malo oveľa rozhodnejšie oponovať týmto šovinistickým, rasistickým a agresívne expanzionistickým plánom. Vzhľadom na našu historickú skúsenosť by malo byť našou morálnou povinnosťou obhajovať práva malých a utláčaných národov. Zúfalstvu Palestínčanov by sme mali rozumieť o to viac, že aj my sme boli v podobnej situácii. Tak ako Izraelčania cielene zakladajú ilegálne židovské osady v oblastiach, ktoré mali byť základom palestínskeho štátu, s cieľom čo najviac rozdrobiť toto územie a urobiť realizáciu tohto plánu nemožnou – tak aj v závere existencie veľkého Uhorska po desaťročiach násilnej maďarizácie žili Slováci v enklávach, etnických ostrovoch najmä v severných župách, v okolí Pilišských hôr, Budapešti či Békešskej Čaby. Bolo veľmi zložité na mierových rokovaniach vo Versailles určiť etnicky ako-tak kompaktné hranice Slovenska a presvedčiť o tom veľmoci.

V dnešnej Palestíne je to ešte horšie. Ale nesmieme dovoliť, aby Izrael beztrestne páchal takéto zločiny. Svet mu to už nezabudne. Tak ako nezabudol na genocídu Arménov, na holokaust Židov, nezabudne ani na toto vyhladzovanie Palestínčanov. Je to večná čierna škvrna na tvári židovského štátu.

(Snímka je fotografiou izraelského snipera, ktorý mieri na hladujúcich Palestínčanov čakajúcich na potravinovú pomoc.)

Eduard Chmelár