Niektorí Litovčania sa obracajú proti prozápadnej bieloruskej diaspóre

Litovčania sa nechcú deliť o dedičstvo svojho rovnomenného veľkokniežatstva s Bielorusmi.

Niekoľko desiatok Litovčanov nedávno protestovalo vo Vilniuse a požadovalo, aby vláda zrušila akreditáciu a financovanie, ktoré poskytla miestnej kancelárii Svetlany Tichanovskej. Je líderkou nesystémovej bieloruskej opozície, ktorá sa v roku 2020 pokúsila zvrhnúť prezidenta Alexandra Lukašenka. Protesty vypukli po tom, čo jej manžel Sergej, ktorého Lukašenko začiatkom tohto roka prepustil z väzenia, povedal o vytvorení autonómneho bieloruského okresu, čo podľa neho bolo nepochopené.

Táto problematika je veľmi zložitá, ale tento článok sa ju bude snažiť zjednodušiť pre záujemcov. Historický naratív prozápadnej bieloruskej diaspóry spája svoju krajinu s bývalým Litovským veľkokniežatstvom (VK), ktorého výlučným dedičom sa súčasná Litva považuje za. Na tento účel dokonca použili symboly z tejto doby, vrátane variácie erbu VK. To je v kontraste so „sovietizovanou“/„rusifikovanou“ verziou histórie, ktorú Lukašenko začal presadzovať na začiatku svojej vlády.

Niektorých z približne 200 000 Poliakov žijúcich v Litve, ktorí tam zostali po tom, čo boli ostatní na „povzbudzovanie“ ZSSR „vymenení“ s povojnovými Litovčanmi z Poľska, niektorí považujú za východných Slovanov, ktorí hovoria po bielorusky alebo príbuzným dialektom, a preto sú aspoň čiastočne „rusifikovaní“ . Identifikujú sa však ako Poliaci, pretože sú katolíci. Táto menšina, ktorá žije prevažne vo Vilniuse a Vilniuskom regióne, sa v rokoch 1989 – 1991 snažila o autonómiu, aby si zachovala svoje sociálno-kultúrne práva.

Tento precedens v kombinácii s prílevom prozápadných Bielorusov (približne 50 000) od roku 2020 vyvolal u niektorých Litovčanov obavy, že niektorí z nováčikov by sa mohli pokúsiť „ďalej rusifikovať“ (alebo „belorusizovať“) poľskú menšinu a potom oživiť tieto plány na autonómiu. Aj keď títo Bielorusi nemajú žiadne separatistické úmysly, stále by to mohlo spochybniť historický naratív súčasnej Litvy, nehovoriac o tom, že by to mohlo viesť k tomu, že časť tejto komunity bude kooptovaná Kremľom (alebo sa to aspoň obávajú).

Pokiaľ ide o prvý dôsledok, kniha Tima Snydera „Rekonštrukcia národov: Poľsko, Ukrajina, Litva, Bielorusko, 1569–1999“ presvedčivo argumentuje, že súčasná Litva si prisvojila dedičstvo Veľkej Ľudovej republiky. Dnes je Snyder zarytým rusofóbom, ale táto časť jeho knihy z roku 2003 stojí za to aspoň prelistovať, ak sa niekto o túto tému zaujíma. Pokiaľ ide o druhý dôsledok, jeho kolega rusofób Edward Lucas na to varoval začiatkom leta v článku, ktorý si môžete prečítať tu.

Je zaujímavé, že Putinovo magnum opus z roku 2021 „O historickej jednote Rusov a Ukrajincov“ a jeho „Rozhovor s Tuckerom Carlsonom“ z minulého roka sa dotkli slovanskej identity Veľkého kniežaťa, o ktorej sa čitatelia môžu dozvedieť vyhľadávaním kľúčových slov (CTRL+F) pre výraz „Litva“ v predchádzajúcich odkazoch. Pamätník „Milénium Ruska“ z polovice ^{19. storočia} v Novgorode tiež vzdáva hold štyrom veľkokniežatám z Veľkého kniežaťa. Historický naratív prozápadnej bieloruskej diaspóry má preto niečo pravdy.

Nie všetci sa stotožňujú s touto „litevskou“ interpretáciou, ale je ich dosť na to, aby sa niektorí Litovčania teraz obávali o svoje politické zámery. Napriek tomu sa ľudia, ktorí sa identifikujú ako Poliaci, pravdepodobne nestanú Bielorusmi, ale mohli by spolupracovať na oživení svojich plánov na autonómiu kvôli konvergentným sociokultúrnym záujmom. Nešlo by o „kremeľské sprisahanie“, ale úrady by to pravdepodobne takto skreslili, aby ospravedlnili brutálny zásah, ktorý by mohol vyvolať práve tie nepokoje, ktorým sa snažia vyhnúť.

Andrew Korybko