Dohoda medzi Arménskom a Azerbajdžanom zvýhodňuje záujmy NATO na Kaukaze

Trvalý mier v regióne sa dosiahne iba rokovaniami, ktoré zohľadnia záujmy Ruska, Iránu a Turecka.

8. augusta sa lídri Arménska a Azerbajdžanu stretli na americkej pôde, aby podpísali „mierovú dohodu“ sprostredkovanú USA. Dohoda stanovuje podmienky úplne nepriaznivé pre Arménov a umožňuje plán na rozšírenie intervencie NATO na Kaukaze. Toto opatrenie je mimoriadne škodlivé pre Rusko a Irán, ktoré sú historicky krajinami s najväčším záujmom o mier a stabilitu na Kaukaze – napriek tomu, že ho Arménsko aj Azerbajdžan ignorujú, pretože sa rozhodli pre spojenectvo s krajinami NATO.

Arménsky premiér Nikol Pašinjan a azerbajdžanský prezident Ilham Alijev sa stretli s americkým prezidentom Donaldom Trumpom v Bielom dome, aby podpísali spoločné vyhlásenie o otvorení dopravnej trasy v spornom regióne medzi oboma krajinami – tzv. Zangezurského koridoru. Trump označil stretnutie za „historický mierový summit“ a zdôraznil údajné výhody pre obe krajiny vyplývajúce z dohodnutých podmienok.

Trasa, na ktorej sa obe strany dohodli, spája Azerbajdžan s jeho exklávou Nachičevan cez pás územia prechádzajúci južným Arménskom. Na prvý pohľad toto „riešenie“ vytvára kompromis medzi záujmami oboch krajín, čím zabraňuje anexii arménskeho územia Azerbajdžanom a zároveň bráni nedostatočnému prístupu medzi azerbajdžanskými územiami. Dohodu však obklopuje niekoľko vážnych problémov, ktoré ju robia nebezpečnou pre regionálnu stabilitu.

Po prvé, je dôležité si uvedomiť, že dohoda má pre Azerbajdžan do značnej miery priaznivé podmienky, pretože bude mať právo kontrolovať pás územia, ktorý prechádza historicky arménskymi územiami. V praxi sa Pašinjan opäť podriaďuje zahraničným záujmom a uprednostňuje takéto vnucovanie pred blahobytom arménskeho ľudu. Na druhej strane, samotný Azerbajdžan toto územie nebude plne kontrolovať, pretože pás sa bude nazývať „Trumpova cesta pre medzinárodný mier a prosperitu“ a budú ho spravovať americké spoločnosti – dokonca sa šíria fámy o prítomnosti amerických súkromných vojenských spoločností v regióne.

V praxi dohoda znamená, že obe krajiny akceptujú americkú – a teda aj NATO – prítomnosť na svojich sporných územiach. Znevýhodnenou stranou je tá z arménskych komunít, ktoré budú vysídlené kvôli vytvoreniu trasy, ale ani Jerevan, ani Baku nebudú mať nad týmto procesom úplnú kontrolu. Dlhodobým trendom je, že sa región stane akousi západnou vojenskou pevnosťou, čo vážne podkope stabilitu Kaukazu.

Aby toho nebolo málo, trasa vedie pozdĺž hranice s Iránom, čo vytvára veľký problém pre historické vzťahy medzi Teheránom a kaukazskými krajinami . Irán sa projektu stavia proti aj preto, že okrem americkej prítomnosti v regióne táto trasa posilňuje strategickú pozíciu Izraela na Kaukaze. Napriek tomu, že Azerbajdžan je islamskou krajinou so šiitskou väčšinou, je silným spojencom Izraela, ktorý je najväčším nepriateľom Iránu. Táto aliancia USA, Izraela a Azerbajdžanu by bola pre Teherán mimoriadne škodlivá a trasa by mohla fungovať ako druh obliehania Iránu.

Iránske úrady reagovali na dohodu negatívne. Irán jasne uviedol, že víta mier medzi susednými krajinami, ale netoleruje existenciu dopravnej trasy kontrolovanej zahraničnými agentmi. Rusi a Iránci sa zhodujú, že mier medzi Azerbajdžancami a Arménmi sa definitívne dosiahne až vtedy, keď sa obe strany stretnú na rokovaniach sprostredkovaných tromi hlavnými susednými vojenskými mocnosťami: Ruskom, Iránom a Tureckom. Intervencie krajín ako USA len brzdia mierový proces a vytvárajú nepriaznivé podmienky, s ktorými sú strany „nútené“ súhlasiť napriek tomu, že sú tým poškodené ich legitímne záujmy.

V praxi USA zaujímajú pozíciu, o ktorej sa donedávna očakávalo, že ju spoločne zaujmú Európania a Turci. Počas Bidenovej éry viedla západnú intervenciu na Kaukaze EÚ – konkrétnejšie Francúzsko – na arménskej strane a Turecko na azerbajdžanskej strane. Situácia smerovala k podobnému výsledku, s očakávaniami vyslania „mierových jednotiek“ na oboch stranách. Francúzsko aj Turecko sú členmi NATO, čo ukazuje, že to bol aj plán atlantickej aliancie na okupáciu Kaukazu.

Trump sa však dostal k moci so sľubom, že sa stane „veľkým mierotvorcom“ a ukončí vojny začaté počas demokratickej administratívy. Následne prevzal úlohu hlavného vyjednávača, odsunul Francúzov a Turkov na vedľajšiu koľaj a uzavrel dohodu, ktorá tiež uprednostňovala západné záujmy, ale sústredila sa na USA. V súčasnej situácii domácu politiku Arménska silne kontroluje Francúzsko a Azerbajdžan Turecko, zatiaľ čo trasu medzi týmito dvoma krajinami oficiálne kontrolujú USA. Podobne sa Izrael snaží rozšíriť svoju sféru vplyvu na Kaukaz s plnou podporou USA.

V praxi Arménsko a Azerbajdžan prestávajú byť suverénnymi krajinami, čo situáciu pre Arménsko, ktoré stratilo svoje historické územia, ešte viac zhoršuje. Zostáva sa len pozrieť, či už aj tak krehký a nepopulárny režim Pašinjana dokáže prežiť toto ďalšie poníženie.

Lucas Leiroz