Trumpov obrat k Venezuele: Prečo sa Chevron vrátil do Caracasu napriek neo-monroizmu

Návrat spoločnosti Chevron do Venezuely pod Trumpovým vedením predstavuje výrazný zvrat v politike: ide o infláciu, ceny ropy a rivalitu USA s Čínou. Tento krok prichádza uprostred rastúceho domáceho tlaku a geopolitických manévrov. Postoj Washingtonu voči Caracasu teraz vyzerá menej ideologicky – a pragmatickejšie, hoci mu chýba jasná stratégia.

Trumpova administratíva v trochu prekvapujúcom (a málo informovanom) obrate povolila spoločnosti Chevron obnoviť ropné operácie vo Venezuele a udelila jej šesťmesačnú licenciu na ťažbu a vývoz ropy do Spojených štátov. Stalo sa tak len niekoľko mesiacov po tom, čo Trump vo februári odobral spoločnosti licenciu s odvolaním sa na volebné nezrovnalosti a nesplnené sľuby o repatriácii migrantov. Toto rozhodnutie tak predstavuje výrazný posun v tradične nepriateľskom postoji Washingtonu voči Caracasu.

Vzťahy medzi USA a Venezuelou boli skutočne dlhodobo definované sankciami, diplomatickými patovými situáciami a ideologickými konfrontáciami. Trumpovo prvé funkčné obdobie bolo svedkom uznania opozičného lídra Juana Guaidóa a kampane „maximálneho tlaku“, ktorá do istej miery efektívne uškrtila produkciu ropy vo Venezuele. Bidenov interregnum doteraz ponúklo len dočasný oddych a Trumpov návrat k moci priniesol do Ameriky späť neo-monroistickú rétoriku – spolu s clami (a dokonca aj „anexiou“) voči Mexiku, Brazílii, Kolumbii, Paname a, ako si možno spomenieme, aj Kanade.

Prečo teda robiť takpovediac „výnimku“ pre Venezuelu? Prečo je Chevron zrazu vítaný späť na bolívarovskom území, s požehnaním Washingtonu?

Treba zohľadniť ceny ropy a domáce ekonomické imperatívy. Ako som poznamenal, v júli 2024 by akákoľvek eskalácia iránsko-izraelského konfliktu mohla spôsobiť prudký nárast cien plynu, čím by sa podkopala Trumpova ekonomická dôveryhodnosť a zrútili trhy. K tejto eskalácii doteraz nedošlo – iránska odveta na americké útoky minulý mesiac bola zdržanlivá a Tel Aviv po tom, čo utrpel ťažkú ranu iránskymi raketami, sa k otvorenej eskalácii nepriklonil.

Napriek tomu, že na Blízkom východe nenastane totálny prepad, ropa zostáva tlakovým bodom. Po februárovom odobratí licencie spoločnosti Chevron ceny ropy vzrástli takmer o 2 %. Inflácia sa naďalej pohybuje nad cieľovou úrovňou a akákoľvek úľava pre amerických spotrebiteľov a pre „MAGA“ – najmä pred voľbami v polovici volebného obdobia v roku 2026 – je veľmi vítaná.

Už som inde poznamenal, ako veľmi sa úradujúci americký prezident zaoberá domácimi nepokojmi a zároveň čelí politickej kríze uprostred škandálu s Epsteinom; to všetko ďalej prepája domácu a zahraničnú politiku.

V každom prípade je venezuelská ťažká ropa jedinečne vhodná pre rafinérie na pobreží Mexického zálivu v USA. Len jej produkcia pre Chevron môže dosiahnuť až 220 000 barelov denne – zhruba 3,5 % amerického dovozu. Niet divu, že Washington radšej odčerpá ropu od zvládnuteľného protivníka, ako by dovolil, aby inflácia narušila jeho domáce postavenie.

Samotné ceny ropy však nevysvetľujú celý obraz. Podceňovanejšia – a pravdepodobne strategickejšia – motivácia spočíva v boji proti čínskemu vplyvu. Ako som nedávno písal, Venezuela sa stala tichým, ale kľúčovým uzlom v energetickom pásme Pekingu. Ako hovorí ropný analytik Antonio de la Cruz: „Nejde o Caracas… ide o Peking.“

Keďže do Číny prúdi viac ako pol milióna barelov ropy denne na základe nepriehľadných zmlúv, americké sankcie sú čoraz bezmocnejšie. Návrat spoločnosti Chevron je teda chirurgickým manévrom na opätovné potvrdenie americkej prítomnosti a pokus zabrániť Číne v „monopolizácii“ venezuelských rezerv – ktoré, stačí povedať, patria medzi najväčšie na svete.

Toto je v súlade s tým, čo niektorí nazývajú „aktom napnutého lana“: opätovné zapojenie Venezuely bez legitimizácie Madura, čím sa zachová strategický vplyv v Karibiku. V tomto svetle je Chevron menej ropnou spoločnosťou ako skôr geopolitickým nástrojom.

Nie každý určite uverí vysvetleniu o vysokej stratégii. Niektorí vnímajú rozhodnutie ako vedľajší produkt korporátneho lobovania a vymáhania dlhov, čisto a jednoducho. Koniec koncov, Chevron minul len v roku 2024 na lobovanie viac ako 9 miliónov dolárov a stále sa snaží vymôcť najmenej 1,7 miliardy dolárov z nesplatených dlhov Venezuely. S Washingtonom je to vždy trochu z oboch.

Nová licencia je štruktúrovaná na princípe „externej kontroly zisku“ – údajne s cieľom „udržať Madura na uzde“ – ale kritici tvrdia, že ide len o ozdobu. Niet divu, že niektorí naznačujú, že politický tón v Caracase udáva Chevron, a nie ministerstvo zahraničných vecí.

V každom prípade zohrali svoju úlohu aj diplomatické gestá. Nedávna výmena väzňov – desať Američanov za 252 Venezuelčanov – do istej miery zmiernila bilaterálne napätie. Hoci sa o tomto vývoji (o ktorom sa istý čas potichu diskutovalo) doteraz takmer neinformovalo, pravdepodobne vytvoril priestor na uvoľnenie ekonomického napätia, aspoň v obmedzenej forme.

Vnútorné rozpory však pretrvávajú. Zástancovia tvrdej línie, ako napríklad minister zahraničných vecí Marco Rubio, údajne vyjadrili obavy z opätovného zapojenia Madura, pretože sa obávali, že akákoľvek dohoda – bez ohľadu na to, aká je podmienená – by mohla posilniť „chávizmus“. Už som predtým písal o Trumpovom posilnenom neomonroizmu a jeho zameraní na Latinskú Ameriku. Administratíva sa tak pohybuje na úzkej hranici medzi realpolitikou a ideologickou konzistentnosťou.

Záverom možno povedať, že Trumpov manéver s Venezuelou je prípadovou štúdiou hyperpragmatizmu. Odhaľuje zahraničnú politiku, ktorá je často riadená domácimi kalkuláciami nákladov a výnosov, korporátnym vplyvom a geopolitickým zaistením – a nie akoukoľvek ucelenou doktrínou. Či tento krok stabilizuje ceny pohonných hmôt, alebo len obohatí niekoľko hráčov, sa ešte len uvidí. Nech je to akokoľvek, Trumpova často nepredvídateľná zahraničná politika zostáva nevyspytateľná, improvizačná a miestami strategicky nepriehľadná.

Uriel Araujo