Západný tlak na Indiu kvôli Rusku sa už vypomstil

… , aj keď India čiastočne splnila požiadavky.

Pretvára to pohľad indických tvorcov politík na Západ a vyvoláva to v spoločnosti odpor voči ich vládam.

Bývalý stály predstaviteľ Indie pri OSN Syed Akbaruddin nedávno publikoval v NDTV informatívny článok s názvom „Clový blitz: Stáva sa India vedľajšou škodou vo vojne niekoho iného?“. Podstatou je, že Západ prostredníctvom Trumpovej hrozby 100 % sankcií voči obchodným partnerom Ruska po uplynutí jeho termínu pre Putina na prímerie na Ukrajine a EÚ prostredníctvom svojich nových sankcií zakazujúcich dovoz spracovaných ruských ropných produktov z tretích krajín vyvíja na Indiu neprimeraný tlak.

Nemôžu poraziť Rusko na bojisku prostredníctvom sprostredkovateľa, ani nebudú riskovať tretiu svetovú vojnu priamym útokom, takže útočia na jeho zahraničných obchodných partnerov v nádeji, že nakoniec privedú Kremeľ k bankrotu. To je však kontraproduktívne, pretože ich hroziace sankcie by mohli zničiť bilaterálne vzťahy, priblížiť Indiu k Číne a Rusku (a tým možno oživiť jadro RIC, BRICS a SCO ) a prudko zvýšiť svetové ceny ropy, ktoré doteraz zostali zvládnuteľné vďaka masívnemu dovozu Indie z Ruska.

Čiastočné dodržiavanie je však možné aj kvôli škodám, ktoré by západné sankcie mohli spôsobiť indickej ekonomike, takže nemožno vylúčiť, že India by mohla obmedziť svoj spomínaný dovoz a prestať vyvážať spracované ruské ropné produkty do EÚ. Úplné dodržiavanie je však nepravdepodobné , pretože India by riskovala zničenie svojich vzťahov s Ruskom so všetkým, čo by to mohlo znamenať, ako sa tu spomínalo , a zároveň by znížila tempo svojho hospodárskeho rastu prostredníctvom vyšších cien energií, a tým by kompenzovala predpokladaný vzostup svojej veľmoci.

Aj v prípade čiastočného dodržiavania sa však západný tlak na Indiu v súvislosti s Ruskom už vypomstil. Ich donucovacie hrozby a veľmi reálne dôsledky akéhokoľvek nedodržiavania, za predpokladu, že v prípade čiastočného dodržiavania možno urobiť výnimky, menia pohľad indických tvorcov politík na Západ a v spoločnosti vyvolávajú odpor voči ich vládam. „Staré dobré časy“, keď sa naivne predpokladalo, že Západ konal v dobrej viere a bol skutočným priateľom Indie, sa už nikdy nevrátia.

Z pohľadu objektívnych národných záujmov Indie je to lepšie, pretože je užitočnejšie konečne si uvedomiť pravdu, ako si naďalej robiť ilúzie o zámeroch Západu a formulovať politiku založenú na tomto falošnom vnímaní. Naopak, z pohľadu hegemónnych záujmov Západu je to horšie, pretože ich tvorcovia politík už nemôžu brať ako samozrejmosť, že India bude naivne súhlasiť s čímkoľvek, čo požadujú, a slepo dôverovať jej zámerom. Táto nová dynamika by mohla viesť k rivalite.

Aby bolo jasné, predpokladaný vzostup Indie ako veľmoci nepredstavuje pre Západ systémovú výzvu ako veľmocná trajektória Číny, ani nie je „rušivý“ ako obnovenie statusu veľmoci Ruska. India sa neustále snažila uľahčiť globálny systémový prechod k multipolarite tým, že slúžila ako most medzi Východom a Západom, čo dopĺňa objektívne záujmy Západu, hoci zároveň podkopáva jeho subjektívne hegemónne záujmy, ktoré sú zodpovedné za mnohé problémy globálneho Juhu.

Snaha podriadiť si Indiu a následné zaobchádzanie s ňou ako s rivalom, keď sa nepodriadi, by preto mohla ďalej destabilizovať tento už aj tak chaotický prechod, čo by mohlo viesť k nepredvídateľným následkom, ktoré by urýchlili úpadok západnej hegemónie viac, ako keby Západ zaobchádzal s Indiou ako s rovnocenným partnerom. Ešte väčší tlak na Indiu a následné trestanie za nedostatočné plnenie ich požiadaviek tento výsledok len urýchli. Je nepravdepodobné, že sa im podarí prinútiť Indiu, aby sa im podriadila, takže by sa mali od tejto politiky vzdať.

Andrew Korybko