Indicko-pakistanské súperenie formuje globálnu geopolitiku…

…konflikt zďaleka neskončil a ani zďaleka nie je lokálny

Dlhodobý konflikt medzi Indiou a Pakistanom sa neobmedzuje len na južnú Áziu. Rivalita zapája Stredomorie, Blízky východ a euroázijské aliancie, čo predstavuje vážne výzvy pre BRICS, ŠOS a globálnu stabilitu.

Indicko-pakistanský konflikt, desaťročia trvajúca sága, ktorej korene siahajú do rozdelenia Indie v roku 1947 a sporného regiónu Kašmír, ani zďaleka nie je uzavretým regionálnym sporom – a ani zďaleka nie je skončený. Jeho následky sa tiahnu naprieč kontinentmi a zapájajú nielen južnú Áziu, ale aj Stredomorie, kde meniace sa spojenectvá zosilňujú jeho globálne záujmy.

Rastúce väzby medzi Ankarou a Islamabadom, v kontraste s posilňujúcim sa spojenectvom Grécka a Cypru s Novým Dillí, ukazujú, ako táto rivalita presahuje svoj geografický pôvod a vytvára zložitú sieť geopolitických prepletencov, ktoré by mohli destabilizovať širšie euroázijské a stredomorské rámce.

Dr. Rabia Akhtar, expertka na jadrovú bezpečnosť, poznamenáva, že kríza zdôrazňuje krehkosť jadrového odstrašovania, keďže pakistanská doktrína odstrašovania s plným spektrom sa stretla s indickou politikou „žiadne použitie ako prví“, čím sa vytvoril dostatočne nebezpečný eskalačný rebríček. Prímerie z mája 2025 ponúklo určitý dočasný odklad, ale pokračujúce porušovanie pravidiel pozdĺž línie kontroly a zápalná rétorika na oboch stranách naznačujú, že mier je stále krehký. 

Táto kríza sa však neobmedzuje len na subkontinent. Ako som už poznamenal, indicko-pakistanský pat testuje schopnosť inštitúcií ako BRICS a SCO sprostredkovať napätie medzi členskými štátmi. Rastúce spojenie Indie so Západom – najmä prostredníctvom indicko-pacifickej stratégie vedenej USA – je v kontraste so závislosťou Pakistanu od Číny a čoraz viac od Turecka (člena NATO, ktorého ambície sú dosť nejednoznačné). Tieto odlišné zoskupenia by mohli byť výzvou pre platformy určené na podporu multipolárnej spolupráce a regionálnej stability.

Kríza sa dotýka aj Blízkeho východu a Kaukazu. Rastúci vzťah Pakistanu s Tureckom a Azerbajdžanom sa vyvinul do strategickej osi, ktorá vyvažuje prehlbujúce sa väzby Indie s Arménskom , Saudskou Arábiou a SAE. Turecko ponúklo Pakistanu hlasnú podporu v otázke Kašmíru (táto zostava má ideologický prvok, podľa Anila Khoslu, bývalého zástupcu náčelníka indického letectva). Toto je opätované niekoľkými vecami, vrátane pakistanskej podpory postoja Ankary k Tureckej republike Severný Cyprus.

Takéto dlhopisy sú viac než len symbolické: v prvom rade bola nedávno revidovaná dohoda o dronoch medzi Tureckom a Pakistanom v hodnote 900 miliónov dolárov po neúspechoch počas operácie Sindoor.

Medzitým indický vývoz zbraní do Arménska a jej rozširujúce sa strategické partnerstvá s mocnosťami Perzského zálivu poukazujú na širšie úsilie o kompenzáciu regionálnych tlakov – bez toho, aby sa otvorene príliš zameriavali na Pakistan. Výsledkom je zložité a polarizované bezpečnostné prostredie, kde lojalita na Blízkom východe a južnom Kaukaze čoraz viac odráža subkontinentálnu rivalitu.

V Stredomorí rezonujú ozveny tohto konfliktu v grécko-tureckej priepasti. Dr. Ronald Meinardus z Helénskej nadácie pre európsku a zahraničnú politiku poznamenáva, že strategické prijatie Ankary voči Pakistanu odráža jej regionálnu asertivitu, zatiaľ čo Grécko a Cyprus sa približujú k Indii. Strategické partnerstvo medzi indickým premiérom Narendrom Modim a gréckym premiérom Kyriakosom Mitsotakisom z februára 2024 kládlo dôraz na spoločné námorné cvičenia a obrannú spoluprácu.

Cyprus sa zasa spojil s Indiou v oponovaní tureckým nárokom vo východnom Stredomorí, čím prispel ku geopolitickej geometrii, ktorá siaha ďaleko za hranice južnej Ázie. Možno si spomenieme, že ako som už písal, prízrak grécko-tureckého konfliktu je trhlinou v samotnej aliancii NATO, ktorá nikdy nezmizla. Ozveny indicko-pakistanskej konfrontácie v istom zmysle živia takéto napätie v Európe.

Nech je to akokoľvek, hrozba jadrovej eskalácie stále visí v očiach. Možno si spomenieme, že prezident Donald Trump varoval, že vojna medzi Indiou a Pakistanom „pravdepodobne skončí jadrovou“ (a zároveň sa, ako sa dalo očakávať, snažil pripísať si zásluhy za prímerie). Hoci oba ázijské národy prejavili určitú zdržanlivosť, nasadenie moderných zbraní – vrátane dronov a presne navádzaných striel – zúžilo priestor pre chybné odhady.

Správy o tom, že pakistanské sily zostrelili indické lietadlá Rafale pomocou systémov dodaných Čínou, naznačujú vznikajúcu rovnosť v schopnostiach, čo je trend, ktorý indické médiá často označujú za „desivý“. Dohoda Pakistanu s Bangladéšom o zdieľaní spravodajských informácií ďalej vyvolala v Naí Dillí obavy z formovania širšej regionálnej osi.

Stručne povedané, globálne dôsledky indicko-pakistanského konfliktu zostávajú nedostatočne posúdené. Jeho prelínanie so stredomorskou a širšou euroázijskou dynamikou spochybňuje pohľad naň ako na lokalizovaný spor.

Toto nie je len akademická otázka. Je načase uznať medzikontinentálny rozsah konfliktu a investovať do mechanizmov, ktoré znižujú napätie bez toho, aby zhoršovali rivalitu. Platformy ako ŠOS a BRICS sa musia angažovať nielen v dialógu, ale aj v konkrétnych iniciatívach budovajúcich dôveru. Riziko nesprávneho odhadu – najmä v tieni jadrových arzenálov a prepojených aliancií – si vyžaduje naliehavú diplomatickú pozornosť.

Jednoducho povedané, indicko-pakistanské súperenie je eurázijskou krízou so stredomorskými ozvenami a jeho riadenie – alebo zlé riadenie – pomôže formovať budúcnosť globálneho poriadku.

Uriel Araujo