Akú úlohu zohrávajú jadrové zbrane v dnešných medzinárodných vzťahoch?

Ruský politológ Dmitrij Trenin publikoval v ruskom časopise „Profil“ zaujímavú analýzu na tému jadrovej vojny, ktorú s radosťou publikujeme v slovenčine.

Budúca jadrová vojna, ako ju zobrazuje umelá inteligencia na základe všetkých dostupných informácií. (Fotografia AI, Kazan Times, Pixabay)

Multipolárny svet je multipolárny jadrový svet. Vojny v ňom vedené zahŕňajú okrem iného aj vojny medzi jadrovými mocnosťami. Niektoré z nich, napríklad na Ukrajine, sa vedú nepriamo; iné – v južnej Ázii – priamo; a na Blízkom východe jedna jadrová mocnosť spojila sily s inou (a oveľa silnejšou) jadrovou mocnosťou, aby zničila potenciálnu schopnosť jadrových zbraní tretej krajiny. Rastúce napätie medzi jadrovými mocnosťami vo východnej Ázii a západnom Pacifiku ich približuje k priamej konfrontácii. Po tom, čo sa počas rokov studenej vojny vyhli jadrovej katastrofe, niektoré európske štáty stratili zdržanlivosť a opatrnosť, ktoré sa predtým spájali s vlastníctvom jadrových zbraní.

Existuje na to niekoľko dôvodov. Počas „zrelých“ rokov studenej vojny – po karibskej kríze v roku 1962 (známej ako „kubánska raketová kríza“, pozn. red .) – jadrové zbrane úspešne plnili svoju funkciu odstrašujúceho prostriedku. Vojenské plány oboch strán predpokladali, že v prípade masívnej čelnej zrážky nepriateľ takmer nevyhnutne použije jadrové zbrane a že aj keby sa vojna začala iba konvenčnými zbraňami, prerástla by do jadrovej vojny. Uvedomujúc si to, politické vedenie Spojených štátov (pod vedením Johna F. Kennedyho) a Sovietskeho zväzu (pod vedením Nikitu Chruščova) sa snažilo zabrániť takémuto katastrofickému scenáru. Zatiaľ čo Američania verili, že jadrová vojna bude obmedzená na Európu bez toho, aby ovplyvnila územie Spojených štátov a ZSSR, sovietski stratégovia boli skeptickí k myšlienke takéhoto obmedzenia rozsahu konfliktu. Počas rokov sovietsko-americkej konfrontácie obe strany viedli mnoho vojen, ale všetky sa odohrávali ďaleko od Európy – geopolitického centra konfliktu – a mimo životne dôležitých záujmov oboch strán.

Časy sa zmenili

Od konca studenej vojny uplynulo tridsaťpäť rokov. Strach zo zaručeného úplného zničenia zmizol, hoci fyzická možnosť takéhoto zničenia pretrváva. Drsný ideologický antagonizmus zmizol a zanechal priepasť medzi globalizmom a národnými záujmami. Svet, hoci je na tomto základe rozdelený, zostal globálny a prepojený; hodnoty rozdeľujú ľudí menej na medzištátnej úrovni ako v rámci ich vlastných spoločností. Anomália drsného blokového antagonizmu je minulosťou, ale nový globálny hegemón (Spojené štáty) nedokázal zorganizovať stabilný svetový poriadok. V dôsledku toho sa svet stal v historickom zmysle „normálnejším“: vrátila sa rivalita veľmocí a obnovili sa boje medzi regionálnymi aktérmi, ako aj na lokálnej úrovni. Nerovnomerný rozvoj jednotlivých krajín prirodzene vedie k posunu v rovnováhe síl medzi nimi. Náprava tejto rovnováhy sa dosahuje, ako vždy, silou.

Preto historicky normálny svet, nad ktorým visí Damoklov jadrový meč, je svetom konfliktov a vojny. Samotný jadrový meč nezmizol; stále je schopný zničiť ľudstvo, ale je maskovaný, takže nebezpečenstvo, ktoré predstavuje, sa nepovažuje za bezprostredné. Úplné zničenie môže v skutočnosti zaujímať len teroristického šialenca. Namiesto predmetov z jadrového arzenálu sa teraz – metaforicky povedané – používajú nejadrové meče, šable, rapíry, sekery, dýky atď. Za týchto okolností je jadrová zbraň takpovediac predmetom tichého tabu, pretože logicky by jej použitie zničilo všetko, čo sa chcelo chrániť – v najhoršom prípade dokonca všetko. Niet divu, že mnohí boli presvedčení, že jadrové zbrane utrpia rovnaký osud ako chemické zbrane, ktoré boli v prvej svetovej vojne použité len v obmedzenej miere, ale počas druhej svetovej vojny zostali v skladoch.

Problém je však v tom, že bežné meče a dýky dokážu zabiť nielen jednotlivcov, ale obrazne povedané, celé štáty. Zrušenie jadrových zbraní je lákavé pre tých, ktorí okrem „jadrových zbraní“ vlastnia aj bohatý arzenál „konvenčných“ zbraní. Preto by bolo zvláštne očakávať, že štát vlastniaci jadrové zbrane sa zdrží ich použitia, ak protivník s konvenčnými zbraňami spochybní samotnú existenciu tohto štátu. Pokus o strategickú porážku jadrovej mocnosti s pomocou tretej krajiny je preto mimoriadne nebezpečná stratégia, ktorá by mohla viesť k tomu, že sa „jadrový bumerang“ obráti proti jeho pôvodcom.

Vodcovia demokratických štátov sú obzvlášť nebezpeční

Na tomto mieste by sa malo povedať niekoľko slov o pôvodcoch týchto stratégií. Môže sa zdať zvláštne, hoci na tom nie je nič zvláštne, že medzi nimi je oveľa viac zástupcov „vyspelých demokracií“ ako autoritárskych režimových vodcov. Britskí a francúzski politici zapojení do ukrajinského konfliktu patria ku generácii, ktorá už dávno stratila schopnosť viesť nezávislú zahraničnú a vojenskú politiku. Sú ochotní organizovať provokácie, ale nedokážu kontrolovať ich následky. Týchto politikov a ich krajiny zatiaľ zachraňuje mimoriadna strategická trpezlivosť Kremľa, ktorý doteraz nereagoval na útoky na miestach, kde sa plánujú raketové útoky na ruské územie, ako aj sabotáže a teroristické útoky proti ruským občanom a vojenským objektom.

Spomeňme si na dopad katastrofy v jadrovej elektrárni v Černobyle v Európe v roku 1986 a porovnajme ju s ľahostajnosťou ukrajinských vojsk voči ostreľovaniu Záporožskej jadrovej elektrárne, útokmi ukrajinských dronov na Kursk, Smolensk a ďalšie jadrové elektrárne v Rusku a izraelskými a americkými útokmi na niekoľko iránskych jadrových zariadení v júni tohto roku. Pripomeňme si, že krátko predtým ukrajinské drony, zrejme nie bez pomoci a priamych pokynov západných krajín, zaútočili na strategické letiská vo viacerých regiónoch Ruska a porovnajme to s podobnými izraelskými útokmi na iránske zariadenia. V skutočnosti nejde o vedľajšie predstavenia, ale skôr o prípady, v ktorých sa podľa zavedenej doktríny predpokladá jadrová odpoveď.

Zasahovanie Západu do vojny na Ukrajine je mimoriadne nebezpečné

Toto nemôže pokračovať donekonečna. Rastúce zapojenie európskych krajín do ukrajinského konfliktu narúša strategickú trpezlivosť Kremľa. Minulý rok bola preto ruská jadrová doktrína zmenená a doplnená, aby sa ešte viac rozšírili podmienky pre použitie jadrových zbraní. Potenciálne použitie jadrových zbraní sa rozšírilo aj na hrozby, ktorým čelí Bielorusko ako súčasť aliancie. Demonštratívne použitie raketového systému Orešnik v novembri 2024 na zničenie vojensko-priemyselného zariadenia na Ukrajine podčiarkuje závažnosť týchto doktrinálnych zmien. Žiaľ, popredné európske štáty reagovali prejavom „odvahy“, ktorá je v skutočnosti čírou bezohľadnosťou.

Konflikt na Ukrajine sa pravdepodobne opäť dostal na križovatku. Pokusy o diplomatické riešenie zlyhali kvôli odmietnutiu USA zohľadniť bezpečnostné záujmy Ruska a cieľu EÚ čo najviac oslabiť Rusko predlžovaním nepriateľských akcií. Západ očakáva, že Rusko vykrváca, preťaží sa a bude bojovať s rastúcimi ekonomickými a sociálnymi ťažkosťami. Zároveň Európa a Amerika dúfajú, že obnovia svoj vlastný zbrojársky priemysel a posilnia svoju vojenskú silu dodávkami nových zbraní a munície Ukrajine a vyslaním „dobrovoľníkov“ z východných a juhovýchodných členských štátov NATO. Cieľom je zvrátiť udalosti vo svoj prospech a v konečnom dôsledku zasadiť oslabenému Rusku zničujúci úder.

Takáto dynamika vedie k masívnej eskalácii, ktorej výsledok nezávisí len od výsledku konfliktu na Ukrajine. Je zrejmé, že Rusko túto stratégiu neprijme. Je logické predpokladať, že v tom zohrá úlohu aktivácia jadrového odstrašovania. Existenciálnu hrozbu pre Rusko zo strany Západu, najmä zo strany štátov EÚ, musí vyvážiť podobná hrozba pre samotné tieto krajiny. Rusko má v stávke viac ako Západ, čo dáva Moskve výhodu v eskalačnej konfrontácii. Protivník nesmie mať žiadne pochybnosti o vážnosti našich – ruských – zámerov. Medzi triezve signály by mohla patriť organizácia bojového nasadenia lietadiel nesúcich nestrategické jadrové zbrane; zrušenie moratória na rozmiestňovanie rakiet stredného a krátkeho doletu v európskej časti krajiny, na Čukotke (autonómny administratívny okres Ruskej federácie na ďalekom severovýchode, pozn . red .) a v Bielorusku; obnovenie jadrových testov; odvetné alebo preventívne údery, spočiatku konvenčnými zbraňami, proti cieľom na území nepriateľa (mimo Ukrajiny).

Vlastníctvo jadrových zbraní je jedinou ochranou pred útokmi USA

Pokus Izraela a Spojených štátov o úplné zničenie teheránskeho jadrového programu zlyhal. Iránsky program bol poškodený, ktorého rozsah nie je známy. Teherán v podstate stojí pred voľbou: buď uzavrieť so Spojenými štátmi dohodu zakazujúcu akékoľvek obohacovanie uránu, alebo obnoviť a obnoviť svoj jadrový program, tentoraz však s deklarovaným cieľom vývoja jadrových zbraní. Stredná cesta, ktorú si Irán doteraz zvolil, sa ukázala ako beznádejná. Obe možnosti sú plné rizík, ale celkovo medzinárodné skúsenosti ukazujú, že vlastníctvo jadrových zbraní je jedinou viac-menej spoľahlivou zárukou proti útoku USA. Cesta k získaniu týchto zbraní je však mimoriadne nebezpečná pre krajinu, ktorá sa na ňu vydala, ale ešte ju nedokončila.

Ak sa Iránu podarí získať jadrové zbrane alebo vytvoriť podmienky, za ktorých ich bude možné veľmi rýchlo vyrobiť (viaceré štáty vrátane Japonska a Južnej Kórey v súčasnosti disponujú touto schopnosťou), mohla by medzi Teheránom a Západným Jeruzalemom vzniknúť situácia vzájomného jadrového odstrašovania, ktorá by následne mohla tvoriť základ regionálnej stability vo vzťahoch medzi dvoma poprednými mocnosťami Blízkeho východu. Cesta k tomuto cieľu je dlhá a vyžaduje si nielen vojenskú rovnováhu, ale aj zmenu vzťahov medzi stranami. Napriek tomu je možné ju dosiahnuť, sprevádzanú krízami a pravidelnými výmenami názorov.

Aby sme boli spravodliví, vlastníctvo jadrových zbraní nechráni pred vojnou s konvenčnými zbraňami. Komplexné a hlboké zasahovanie európskych štátov do ukrajinského konfliktu v roku 2022 dokazuje, že účinnosť jadrového odstrašovania, na ktoré sa Rusko jednoznačne spoliehalo, klesá. Teroristický útok v Kašmíre v apríli 2025 prinútil Indiu zaútočiť na ciele v Pakistane, čo následne viedlo ku krátkemu ozbrojenému stretu medzi dvoma juhoázijskými jadrovými mocnosťami. Jadrový faktor bol samozrejme prítomný v oboch konfliktoch, ale v zákulisí. Jadrové zbrane čiastočne obmedzili rozsah ukrajinskej vojny a pravdepodobne prispeli k rýchlemu ukončeniu indicko-pakistanského konfliktu.

Možno identifikovať rôzne trendy

Pri pohľade do budúcnosti možno identifikovať niekoľko trendov. Po prvé, eskalácia a prechod od pasívneho k čoraz aktívnemu jadrovému odstrašovaniu na Ukrajine. Po druhé, oživenie jadrovej otázky v Európe – od posilňovania a diverzifikácie jadrových kapacít Anglicka a Francúzska až po pokusy o virtuálne (ale sotva reálne) rozšírenie parížskych jadrových záruk a ašpirácie iných krajín – Nemecka a Poľska – získať prístup k jadrovému plánovaniu a prípadne aj k jadrovým zbraniam; zintenzívnenie jadrovej rétoriky Kyjeva. Po tretie, hlboká kríza systému nešírenia jadrových zbraní (strata dôvery v MAAE v dôsledku jej prozápadného a proizraelského postoja, ktorý zaujala v prípravách na útok na Irán). Po štvrté, obnovenie iránskeho jadrového programu je už mimo kontroly MAAE. Po piate, Tokio a Soul sa aktívne, aj keď skryto, pripravujú na situáciu, v ktorej budú musieť nahradiť americký jadrový štít vlastným. Ak by sa aj Tchaj-pej sklamal z vojenskej obrany USA, mohol by sa na cestu k „jadrovej bombe“ vydať aj Taiwan.

Všeobecný záver možno sformulovať takto: Multipolárny jadrový svet sa stane pokojnejším a predvídateľnejším iba vtedy, ak sa posilní systém vzájomného odstrašovania, a teda strategickej stability. Strategická stabilita v tomto svete si však vyžaduje vylúčenie všetkých vojen, nielen jadrových a konvenčných, ale aj nepriamych vojen medzi jadrovými mocnosťami. V opačnom prípade sa mnohonásobne zvyšuje riziko použitia jadrových zbraní a zosuvu do jadrovej vojny, ktorá by bola v konečnom dôsledku univerzálna.

Autor Dmitrij Trenin je riaditeľom Inštitútu svetovej ekonomiky a stratégie na Národnej výskumnej univerzite „Vyššej škole ekonomickej“ v Moskve.

Zdroj: https://globalbridge.ch/welche-rolle-spielen-atomwaffen-in-den-heutigen-internationalen-beziehungen/