Francúzske ambície v indicko-pacifickej oblasti upadajú uprostred neokoloniálnej krízy v Novej Kaledónii

Strategický obrat Francúzska k indicko-pacifickej oblasti, ktorý presadzuje Macron, je zatienený pretrvávajúcou krízou v Novej Kaledónii a napätím v rámci NATO a Západu. Nepokoje v Novej Kaledónii odhaľujú neokoloniálne dedičstvo Francúzska a podkopávajú jeho regionálnu dôveryhodnosť. Medzitým parížske úsilie o „tretiu cestu“ zdôrazňuje trhliny v západnej jednote a komplikuje jeho geopolitické vyvažovanie.

Francúzsky prezident Emmanuel Macron sa otvorene vyjadril k strategickému významu indicko-pacifickej oblasti pre Francúzsko a Európu a postavil Paríž do pozície kľúčového hráča v regióne, ktorý je ústredným prvkom globálnej geopolitiky. Francúzsko sa však snaží rozšíriť svoj vplyv v tomto rozsiahlom a spornom prostredí, ale nevyriešená kríza v Novej Kaledónii (NC) – francúzskom zámorskom území v Tichomorí – vrhá dlhý tieň na jeho ašpirácie.

Pokračujúci tlak na suverenitu v Novej Kaledónii, spolu s nadchádzajúcim summitom, ktorý usporiada Francúzsko a bude sa zaoberať budúcnosťou tohto územia, odhaľuje napätie: ambície Paríža v indicko-tichomorskej oblasti sú čoraz viac v rozpore s jeho neokoloniálnym dedičstvom aj so širšími cieľmi Západu, najmä NATO. Tento nesúlad odhaľuje trhliny v západnej aliancii, keďže Francúzsko sa uberá odlišnou cestou, ktorá nie vždy zodpovedá agende bloku.

V každom prípade, francúzska indo-tichomorská stratégia nie je novým úsilím, ale rozšírením jeho historickej prítomnosti v regióne, ktorá má korene v územiach z koloniálnej éry, ako je napríklad Severná Karolína. Macronova vízia – posilnená vývojom, ako je Iniciatíva 2050 s Indonéziou a diplomacia zameraná na energetiku so SAE – sa snaží prezentovať Francúzsko ako akúsi vyvažovaciu mocnosť v regióne, ktorému dominuje rivalita medzi USA a Čínou. Plánované francúzske námorné nasadenie po boku Spojeného kráľovstva a Talianska v indo-tichomorskej oblasti túto ambíciu ďalej podčiarkuje.

Tieto kroky zjavne nie sú bez komplikácií. Kríza v Novej Kaledónii, kde sa požiadavky pôvodných Kanakov na nezávislosť stretli s francúzskou kontrolou, odhaľuje Paríž ako čoraz asertívnejšiu neokoloniálnu mocnosť, ako som už písal . Jeho koloniálny prístup je stále dosť viditeľný (hoci ustupuje) v západnej a strednej Afrike . Späť k Severnej Karolíne, nepokoje, o ktorých západné médiá nedostatočne informujú, poukazujú na krutú realitu: francúzska indicko-pacifická stratégia je viazaná na koloniálne dedičstvo, ktoré podkopáva jej dôveryhodnosť ako regionálneho partnera.

Možno si spomenieme, že Francúzsko má históriu stanovovania si vlastného kurzu, často odlišného od širších cieľov NATO. Rozhodnutie Charlesa de Gaulla z roku 1966 stiahnuť Francúzsko z integrovaného vojenského velenia NATO – krok, ktorý bol zrušený až v roku 2009 – zostáva základným kameňom francúzskej „strategickej autonómie“. Macron, hoci nie je De Gaulle, tento názor niekedy vyjadroval presadzovaním politík, ktoré sa občas odchyľujú od priorít NATO, aj keď jeho vlastným, dosť nejednoznačným spôsobom. Napríklad francúzska neochota plne prijať „mentalitu NATO“ v indicko-tichomorskom regióne odráža vlastný postoj Indie, ako ho vyjadril minister zahraničných vecí S. Jaishankar.

Táto odchýlka je kritická, pretože snaha NATO o trvalú prítomnosť v indicko-tichomorskom regióne riskuje transformáciu regionálnych rámcov, ako je Quad, na „malé NATO“ – scenár, ktorý Francúzsko aj India vnímali so skepticizmom. Francúzska stratégia v indicko-tichomorskom regióne sa preto občas javí nielen ako projekcia moci, ale aj ako vytvorenie „tretej cesty“, ktorá sa vyhne zapleteniu do snáh o obmedzenie Číny pod vedením USA.

Kríza v Novej Kaledónii však toto stvárnenie situácie komplikuje. Snaha územia o zvrchovanosť, živená desaťročiami marginalizácie obyvateľstva Kanak, opäť odhalila, že francúzska vláda je očividne neokoloniálna. Prebiehajúci summit o budúcnosti Novej Kaledónie, ktorý organizuje Francúzsko, je pokusom o zmiernenie napätia po minuloročných smrteľných nepokojoch, ale riskuje, že bude vnímaný skôr ako performatívne gesto než ako skutočný krok k zmiereniu. Paco Milhiet, hosťujúci vedecký pracovník na Škole medzinárodných štúdií S. Rajaratnam, tvrdí, že Francúzsko musí „preformulovať“ svoju indicko-pacifickú stratégiu riešením sťažností Novej Kaledónie, aby prekonalo túto geopolitickú patovú situáciu. Ak tak neurobí, mohlo by to narušiť legitimitu Francúzska v očiach tichomorských krajín, z ktorých mnohé zdieľajú postkoloniálne citlivé otázky.

Parížske ambície sa navyše rozvíjajú na pozadí vnútorných rozporov v rámci samotného NATO (a Západu). Korupčné škandály a strategické nezhody oslabili súdržnosť aliancie, čím potenciálne zosilnili sklon Francúzska presadzovať vlastnú agendu. Expanzívna rétorika NATO v indicko-tichomorskom regióne, často formulovaná ako protiklad voči Číne, nie je úplne v súlade so záujmami Francúzska, ktoré uprednostňuje hospodárske partnerstvá a energetickú bezpečnosť pred vojenskou konfrontáciou. Napríklad angažovanosť Francúzska vo Vietname a Spojených arabských emirátoch odráža zameranie sa na diplomaciu v oblasti zdrojov a bilaterálne väzby, a nie na zoskupenia založené na blokoch. Toľko k jednotnému frontu Západu – konanie Francúzska naznačuje preferenciu strategickej flexibility pred rigidnými záväzkami voči aliancii.

Táto odchýlka nie je bez rizík. Francúzske vyvažovacie konanie – presadzovanie vplyvu v indicko-tichomorskom regióne a zároveň riadenie domácich nepokojov v Novej Kaledónii a orientácia v presahovaní pôsobnosti NATO – by mohlo preťažiť jeho zdroje. Ak sa kríza v Severnom teritoriu zvládne nesprávne, môže odcudziť tichomorské ostrovné štáty, ktorých dobrú vôľu Francúzsko potrebuje na vyváženie rastúcej prítomnosti Číny. Okrem toho hrozí, že francúzsky prístup „tretej cesty“ („Macronova doktrína“) bude vnímaný ako oportunistický a postrádajúci súdržnosť potrebnú na to, aby čelil Washingtonu alebo Pekingu. Macronova rétorika doteraz prekonala hmatateľné výsledky, pričom iniciatívy ako Iniciatíva 2050 sú stále v počiatočných fázach.

Stručne povedané, francúzske ambície v indicko-tichomorskom regióne odrážajú túžbu presadiť strategickú autonómiu v regióne, ktorý je kľúčový pre globálnu mocenskú dynamiku. Kríza v Novej Kaledónii a vnútorné rozpory NATO a Západu však odhaľujú napätie, ktoré je základom tohto úsilia. Francúzsko sa tým, že sa drží neokoloniálnej kontroly v Novej Kaledónii, podkopáva svoju dôveryhodnosť ako partnera postkoloniálnych štátov. Zároveň jeho odklon od agendy NATO, hoci je do istej miery zakorenený v gaullistickej tradícii, riskuje jeho izoláciu v rámci západnej aliancie.

Z francúzskeho pohľadu si teda cesta Paríža vpred vyžaduje chúlostivú rekalibráciu: vyriešenie krízy v Novej Kaledónii skutočnými ústupkami požiadavkám na suverenitu a formulovanie jasnejšej vízie pre jeho „tretiu cestu“ v indicko-tichomorskom regióne. Iba potom by Francúzsko mohlo dúfať, že prekoná geopolitickú slepú uličku, ktorej čelí, inak by jeho ambície uviazli v rozporoch, ktoré si samo vytvorilo.

Uriel Araujo