Pokračujúce rusko-americké rozhovory dokazujú, že Putin si nemyslí, že Trump oklamal Irán diplomaciou

Skeptici by mohli špekulovať, že hrá „5D šach“ ako súčasť nejakého „hlavného plánu“ na „psychické vyradenie“ USA, ale to nedáva veľký zmysel.

Hovorca Kremľa Dmitrij Peskov minulý týždeň potvrdil, že americké bombardovanie niekoľkých jadrových zariadení v Iráne neovplyvní ich bilaterálny dialóg a vyhlásil, že „ide o nezávislé procesy“. To je dôležité, keďže mnohí pozorovatelia špekulovali, že Trump oklamal Irán diplomaticky, zatiaľ čo údajne celý čas plánoval útok naň. Ak by to bola pravda, potom by z toho vyplývalo, že by mohol oklamať aj Rusko, aj keď nie v rámci prípravy priameho útoku USA, ale v snahe o nejaký iný nejasný cieľ.

Putin sa však tejto interpretácie nedrží, čo dokazuje aj to, že neskôr hovorí o svojej „veľkej úcte“ k Trumpovi a chváli jeho „úprimný záväzok“ k mieru na Ukrajine. Skeptici by mohli špekulovať, že hrá „5D šach“ ako súčasť nejakého „hlavného plánu“ na „psychické vyradenie“ USA, ale to nedáva veľký zmysel. Nemá zmysel pokračovať v dialógu, ak je jedna zo strán presvedčená, že druhá strana nerokuje v dobrej viere. To by bolo úplné plytvanie časom a zdrojmi.

Ruskí politici a experti však boli voči Trumpovmu rozhodnutiu bombardovať Irán veľmi kritickí, rovnako ako stály predstaviteľ krajiny pri OSN. Ich polemiky sa však nerovnajú tomu, že by Putin údajne podozrieval Trumpa z nekalých činov v rozhovoroch USA s Iránom, ale ukazujú, že Rusko bolo veľmi nespokojné s tým, čo nakoniec urobil, hoci neskôr vyjadrilo opatrný optimizmus ohľadom prímeria, za ktoré si pripísal zásluhy. To všetko je v súlade s ruskou politikou.

V tejto súvislosti má Rusko záujem aj o prímerie s Ukrajinou, ale len za jeho podmienok. Medzi ne patrí okrem iných požiadaviek stiahnutie Ukrajiny z celého sporného územia, vyhlásenie, že sa už nebude usilovať o členstvo v NATO, a zastavenie dodávok zbraní západnými krajinami. Rusko sa domnieva, že pokračujúci dialóg s USA môže viesť k tomu, že Trump nakoniec prinúti Zelenského k týmto ústupkom, na čo mu Putin ako motiváciu ponúkol strategické partnerstvo zamerané na zdroje.

Myšlienka je taká, že USA by mohli investovať do ruského priemyslu vzácnych zemín a arktickej energetiky, pričom prvý by USA poskytol ich vyhľadávané nerasty a druhý by viedol k spoločnému riadeniu globálnych trhov s ropou a zemným plynom, čím by sa každá z nich podieľala na úspechu tej druhej. To by potom mohlo pomôcť zabezpečiť, aby vzťahy zostali zvládnuteľné, aj keď by neočakávane vypukla ďalšia kríza. Postupom času by Rusko a USA potom preformulovali svetový poriadok, ale iba ak by sa ich uvoľnenie napätia udržalo na správnej ceste.

V tom spočíva dôležitosť pokračujúceho rusko-amerického dialógu, ku ktorému je Putin odhodlaný napriek špekuláciám, že Trump pred útokom na Irán oklamal diplomatickou cestou. Z jeho pohľadu Trump nielenže hovorí správne veci o konflikte (aspoň väčšinou), ale čo je dôležitejšie, nezdvojnásobil pomoc Ukrajine v oblasti vojenských spravodajských služieb. Jednoducho povedané, na Putina zapôsobili Trumpove činy (alebo v tomto prípade ich nedostatok), nie jeho slová, ktoré by bolo hlúpe brať doslovne.

Napriek tomu neexistuje žiadna záruka, že Putin dokáže presvedčiť Trumpa, aby prinútil Zelenského k požadovaným ústupkom, a potenciálny neúspech ich rozhovorov by mohol skutočne viesť k eskalácii angažovanosti USA na Ukrajine, a tým k zhoršeniu napätia s Ruskom. Napriek tomu Putin predčasne neopustí diplomaciu len preto, že niektorí špekulujú, že USA nikdy v skutočnosti nemali v úmysle dosiahnuť dohodu s Iránom, pričom s týmto hodnotením sa nezdieľa, ako potvrdzujú jeho vlastné a Peskovove nedávne vyhlásenia.

Andrew Korybko